Kriminálne embargo
Písať serióznu reportáž o Kube sa takmer nedá. Môžete pospomínať svoje zážitky, môžete čitateľa zarmútiť, ale čomu sa nedá vyhnúť, je politický kontext, v ktorom sa musíte pohybovať, ak nechcete písať iba o počasí. Preto, ako sa to robí na úvod mládeži neprístupných filmov, upozorňujem, že ten, kto má zakódovanú dogmatickú predstavu o Kube a nechce ňou hýbať, nech nečíta ďalej. Nezačnem tradične prvými pocitmi z letiska, ale pokúsim sa vysvetliť, prečo som tam vôbec išiel. Známe turistické destinácie som si vo svojom živote uvedomele zasadil do obdobia, keď budem mať deti a milujúcu manželku ochotnú so mnou zdieľať zdedenú cestovateľskú vášeň. Nepáči sa mi však cestovať za plagátovými krásami sveta, a tak si vyberám skôr ciele zaujímavé, kontroverzné či nezvyčajné. Ako pred dvoma rokmi India, tak nedávno Kuba zapadla do tejto definície. Presvedčil som dvoch priateľov a vybrali sme sa. Hoci sme si predtým čosi načítali a vypočuli rady priateľov, ktorí túto cestu absolvovali, myslím, že sme odchádzali s mnohými predsudkami, ktoré má asi každý, kto sa vydá na ostrov pod vplyvom „nešpecifikovaných“ komunikačných kanálov. Aj preto sme si všímali detaily, ktoré chcem opísať a ktoré vlastne ovplyvili aj výber tém. Tma a embargo Prvý kontakt s Kubou predstavuje pre absolútnu väčšinu návštevníkov havanské letisko, ktoré sa zrazu zaplnilo turistami z preplneného letu spoločnosti Iberia. S neochotou španielskych letušiek zrazu začalo všetko kontrastovať. Usmievavý colník na letisku mi po úvodných otázkach začal vytrvalo odmietať opečiatkovať moje ťažko nadobudnuté víza (tesne pred odchodom sa naša krajina pripojila k tým, ktoré majú s Kubou vízovú povinnosť). Mladý černoch však o tomto smutnom rozhodnutí nebol informovaný a trval si na svojom, že víza nepotrebujem. Mávol som rukou, odskúšal si prvé „gracias“ a začal šípiť problémy. Kamaráti dokonca nedostali ani pečiatku do pasu, no nezdalo sa im to dôležité. A tak som na to zabudol. Vstupná hala letiska má vysoký strop, z ktorého visia všetky vlajky sveta, a tesne pred nami sa týčila tá naša, čo do značnej miery posilnilo môj patriotizmus, tvrdo skúšaný okolnosťami a naposledy potvrdený na majstrovstvách sveta v hokeji. Pri pohľade na vlajky som automaticky začal hľadať americkú a skoro sme ju ani spoločne nenašli. No predsa tam bola. V poslednom rade v rohu, akoby dokazovala, že „berieme vás na vedomie, no nezaujímate nás“. Myslím, že napriek unáhlenosti tejto interpretácie, sa takýto postoj dá zovšeobecniť ako súčasť národnej propagandy. Príšerne tmavú nočnú cestu z letiska nám priateľ, ktorý po nás prišiel, nevedel zdôvodniť, keďže jemu to tak nepripadalo. Moderné letisko začalo nám všímavým kontrastovať s nedostatkom mestského osvetlenia a prázdnymi cestami, čo sa ukázalo ako celkom prirodzená a odôvodniteľná kulisa tejto krajiny. Americké embargo, ktoré sa postupne zavádzalo od začiatku 60. rokov, nadobudlo kruté a niekedy až absurdné rozmery. Elektronické súčiastky, pneumatiky, zošity, či lieky, vakcíny, lekárske prístroje, bublinková voda... (teda všetko) sú pre Kubu zakázaným tovarom, to je súčasť politiky USA voči Kube v zmysle úsilia robiť svet slobodnejším a demokratickejším. Ale o čo je svet demokratickejší, keď životne dôležitý prístroj prestane fungovať pre nedostatok náhradných dielov? O čo je svet slobodnejší, keď kubánsky doktor operuje bez anestézie? Pýtajú sa občianske združenia bojujúce proti tejto blokáde. Nedostatok áut, benzínu a všetkého, čo s tým súvisí, vyprázdňuje cesty a napĺňa ich pre nás netradičnými dopravnými prostriedkami, od konských pohonov, ťahacích bicyklov, nákladiakov upravených na hromadné dopravné prostriedky až po staré americké limuzíny z päťdesiatych rokov. Samozrejme, že tým trpí ekológia, keďže o katalyzátoroch nemôže byť ani reči, a nedostatočne spracovaný benzín a nafta sú neuveriteľne smradľavé. Asi aj preto starostlivosť o cesty nie je najväčšou prioritou kubánskej vlády, napriek snahe dotiahnuť do krajiny čo najviac turistov. Od cukru k turizmu Po revolúcii v roku 1959 sa Kuba kvôli americkej neochote komunikovať s novým vedením postupne dostávala pod ekonomickú závislosť od ZSSR, ktorý si z tejto „spolupráce“ robil zas imidžovú záležitosť. Východný blok kupoval od Kuby, napriek veľkým nákladom na dopravu, cukor a nikel, keďže nebolo možné mať iné exportné odbytiská. Za to dostával Ostrov slobody autá, motorky, strojárenskú techniku, lieky a všetky potrebné veci od socialistických krajín. Nedostával však cash. Po páde sovietskeho bloku sa táto spolupráca, samozrejme, prerušila a Kuba si z ťažkej situácie musela hľadať znovu svoju cestu. Keďže sa nechcela zriecť svojho politického systému, rozhodla sa zháňať peniaze na vlastné fungovanie jediným možným a ťažko obmedziteľným exportom – turizmom. Týmto sa začala nová éra ostrova, ktorý začal predávať svoje krásy. Vláda vyčlenila niekoľko miest, kde umožnila výstavbu nádherných luxusných hotelov, zväčša patriacich španielskym, kanadským, francúzskym a nemeckým spoločnostiam. Samozrejme so zachovaním minimálne 50-percentného podielu v rukách socialistickej vlády. Takýto model zabezpečuje európsky know-how, ale aj ceny a významný prílev peňazí do kasy vyšťavenej kubánskej ekonomiky. Niekoľko stredísk ako Varadero či Guardalavaca sú koncentráciou turistov priam výnimočné. Lenže stráviť pobyt na Varadere neznamená byť na Kube. Rozprávkové hotely môžu pre niekoho predstavovať spôsob, ako si oddýchnuť, ale kontakt s Kubou máte iba vtedy, keď vám mladý usmievavý čašník donesie dobe vychladené Mojito. Najväčším zdrojom príjmov sú teda strediská, kde sa nič kubánske v zásade nedeje. Krásne pláže sú aj inde a je ich neúrekom. Celý ostrov je nimi posiaty. Severný Atlantik či južný Karibik majú neskutočne krásne, civilizované, ale aj divoké pláže. Často sa stane, že ste na nich sami. S priateľmi sme mali šťastie, že sme mali absolútnu slobodu a pohybovali sme sa po ostrove voľne, netrápili nás nijaké obmedzenia, ktoré sa spájajú s cestovaním cez cestovku. Požičali sme si auto a vyrazili. Mnohým určite napadne, že to bola nejaká veľká americká štyridsaťročná limuzína. Problém týchto áut je, že sú akoby národným kultúrnym bohatstvom a nemôžu sa exportovať a ani veľmi požičiavať. Navyše sme sa dozvedeli, že máloktoré z nich majú ešte vlastné motory, keďže nedostatok náhradných dielov a vôbec špecializovaných servisov spôsobil, že Kubánci kombinujú fantáziu s neobyčajnou zručnosťou, aby tieto autá nekonečne udržiavali pri živote. Požičali sme si teda moderné európske auto, ktorému dávala poriadne zabrať kvalita benzínu i ciest. Po menej ako sto kilometroch sme si uvedomili, prečo je také ťažké získať v požičovni nepoškodené auto. No aj tankodrom namiesto cesty má svoje čaro, najmä ak vás v cieli čaká jeden z divov tohto neskutočne krásneho miesta. Urobili sme niečo nad 4300 kilometrov a vôbec nehrozilo, že by sa nám krajina zunovala. Podnikanie a jeho formy Kuba, to nie je len krajina, ale najmä ľudia, ktorí tam žijú. Napriek problémom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou ich života, sú Kubánci usmievaví a hrdí ľudia. Je pravda, že s príchodom turizmu sa každý snaží privyrobiť si pár dolárov, a tak vám ustavične a vytrvalo ponúkajú svoje služby. Keď prídete do niektorého z miest, orientujete sa a hľadáte ubytovanie na súkromí, ktoré je oproti hotelom neporovnateľne lacnejšie, ponúkajú sa vám ako sprievodcovia. Za to, že vás niekto niekam dovedie, sa vám automaticky zvyšuje cena, ktorú inkasuje milý a ochotný sprievodca. Na všetko sa dá zvyknúť. Aj na Kube. Milo odmietnuť ponúkané služby alebo naopak vedieť ich využiť vo svoj prospech si vyžaduje dvojdňový tréning. Väčšinou však miniete veľkú časť peňazí hneď v prvé dni, keď sa vám zdajú byť všetky ponuky super výhodné a neodolateľné. Tie sa týkajú najmä ponúk ubytovania a stravovania. Kubánska republika v dôsledku nedostatku ubytovacích a stravovacích kapacít pre turistov umožnila Kubáncom malé a do značnej miery obmedzené a maximálne zdanené podnikanie. Turisti môžu prespať na súkromí v tzv. casa particulare za veľmi slušnú cenu. Ubytovanie je vlastne voľná izba v domácom prostredí, za ktorú platíte od pätnásť do dvadsaťpäť dolárov. Je to prostriedok, ako ušetriť na ubytovaní, ale najmä ako byť v kontakte s domácim obyvateľstvom. Reštaurácie, tzv. paladares sú druhým spôsobom podnikania, kde môžete ochutnať domáce špeciality. Kapacita nemôže byť väčšia ako dvanásť miest a to dáva veľmi intímny ráz týmto podomovým reštauráciám. Turizmus však vytvára aj veľké rozdiely medzi obyvateľstvom a delí ho na dve skupiny. Na tých, ktorí majú prístup k dolárom, a na tých, ktorí dostávajú štátny plat, ktorý je skôr vreckovým. Tento plat sa pohybuje okolo pätnásť dolárov mesačne. Oficiálna štátna rétorika však tvrdí, že výška platu sa nedá porovnávať s inými krajinami, keďže majú ľudia iné služby zadarmo, ako aj bývanie a energie. Okrem toho majú k dispozícii prídelový systém, ktorý im symbolicky doplňuje ich potreby. Poviete si typický socializmus, nezabudnime však znovu na faktor embarga. Ľudia, ktorí sa pohubujú v turizme majú iné možnosti, čo môže v budúcnosti spôsobiť vážnejšie problémy, ak nezačnú rásť príjmy v iných odvetviach. Takéto rozdiely potom spôsobujú honbu za dolármi za každú cenu. Mladé a krásne slečny ponúkajú turistom svoju spoločnosť, niekedy len za pozvanie do reštaurácie, inokedy dúfajú v sobáš, no najčastejšie sa musia zmieriť s relatívne malou finančnou pomocou či darom, ktorý im pomôže prekonať frustráciu z nedostatku oblečenia či iných potrebných vecí. To isté robia aj muži, ktorí učia tancovať, väčšinou nemotorné Európanky. Tie za odmenu kúpia fľašu rumu, poprípade pomôžu podobným spôsobom, ako je to u žien. Ťažko povedať, či je tento spôsob „výpomoci“ odsúdeniahodný, či sa dá v pravom slova zmysle nazvať prostitúciou. Povedal by som, že niekedy áno, no často aj nie. V každom prípade treba povedať, že sa Kubánci či Kubánky nemusia veľmi pretvarovať. Sexualita je v tomto kúte sveta všadeprítomná a neobmedzuje sa na kontakt medzi turistami a domácim obyvateľstvom. Naopak, v krajine, kde sa národný tanec, dá porovnávať s niečím medzi lambádou a sexuálnou pozíciou postojačky, netreba priveľmi moralizovať... (Dokončenie v budúcom čísle)
