Reklama
Reklama

Červený Paríž

Z prvého Európskeho sociálneho fóra sme mnohí odchádzali nadšení. Alternatívy k dnešnej podobe globálneho kapitalizmu zrazu existovali. Navzájom sa našlo mnoho ľudí, ktorí chceli meniť svet, a aj niekoľkí, čo tvrdili, že vedia ako. Bolo krásne ľahké uveriť, že iný svet je možný, ba čo viac, že je skoro na dosah. Prišiel čas obzrieť sa späť. Nie vzdať sa ideálov,
Počet zobrazení: 492
17_1-m.jpg

Z prvého Európskeho sociálneho fóra sme mnohí odchádzali nadšení. Alternatívy k dnešnej podobe globálneho kapitalizmu zrazu existovali. Navzájom sa našlo mnoho ľudí, ktorí chceli meniť svet, a aj niekoľkí, čo tvrdili, že vedia ako. Bolo krásne ľahké uveriť, že iný svet je možný, ba čo viac, že je skoro na dosah. Prišiel čas obzrieť sa späť. Nie vzdať sa ideálov, no vrátiť sa na zem. Vo Florencii sme pochodovali a kričali „Nie!“ vojne. Napriek tomu a napriek celosvetovým demonštráciám vo februári (ich myšlienka sa zrodila práve na ESF vo Florencii) sa „koalíciu odhodlaných“ nepodarilo zastaviť. Vo Florencii sa podarilo vrátiť politiku tam, kam patrí, na ulicu, no ulica sa do politiky nedostala. Všetky tie „iné svety, ktoré sú možné“ ostali projektmi na papieri či slovami povedanými do vetra a zatiaľ kráčame v ústrety úžasnému novému svetu globálneho totálneho kapitalizmu. Aj pre to všetko sa Florencia už nemohla opakovať, Paríž musel byť iný. Väčšina stretnutí druhého Európskeho sociálneho fóra sa konala na severných predmestiach Paríža – St. Denis, Bobigny, la Villette. Volajú ich červený Paríž. Nielen preto, že pôvodne v nich stáli najmä domy z červenej, neomietnutej tehly – tieto prevažne robotnícke štvrte patria dodnes medzi bašty „červených“, teda komunistov a socialistov. Dalo by sa písať o všetkých tých skvelých či aspoň zaujímavých myšlienkach, ako zmeniť alebo reformovať spoločnosť. O stovkách kampaní za ľudské práva, proti nadnárodným spoločnostiam, vojne, imperializmu... Omnoho väčšmi ma však trápi, ako to všetko dosiahnuť. Na rozdiel od Florencie... Vo Florencii sme kričali „Nie!“ vojne. A zakričali by sme si to aj v Paríži, nebyť Chiraca a jeho antiamerického ťaženia. Od humanizmom naplneného pacifistu nenávidiaceho zbrojárskych bossov a bezohľadne mocichtivých politikov má ďaleko (Spomínate na prezývku Hirochirac, ktorú dostal po francúzskych atómových pokusoch na atole Mururoa?), no pre svoje vlastné dôvody sa postavil proti vojne v Iraku. A tým vzal trochu vetra z plachiet celej antichiracovskej francúzskej opozícii. Francúzska ľavica (nielen tá v politických stranách) ešte nezabudla na druhé kolo prezidentských volieb v lete minulého roka, keď musela protestovať proti Le Penovi, a tým podporiť znovuzvolenie Chiraca. Európske sociálne fórum sa síce nazýva „európskym“, no nutne je aj vnútropolitickou udalosťou, preto muselo nájsť tému, ktorou by zaujalo a zároveň sa odlíšilo. A tak sa hovorilo oveľa viac o sociálnych právach, Európskej únii, prisťahovalcoch... Vo Florencii sa v starej pevnosti vytvorilo na pár dní mestečko politických a kultúrnych alternatív. Európske sociálne fórum v Paríži bolo organizované inak – semináre a prednášky prebiehali na štyroch rôznych miestach. Stratil sa tým síce silný pocit koncentrovanej túžby po zmene, ktorý musel minulý rok zasiahnuť hádam každého, na druhej strane, akoby to symbolicky predznamenalo krok, ktorý bude musieť urobiť hnutie ako také – vyjsť z „rezervácie alternatív“ do vonkajšieho sveta a nájsť spôsob, ako o zmene nielen hovoriť. To slovo na „s“ Ústrednou otázkou pre smerovanie sociálneho fóra sa postupne stáva jeho vzťah k politickým stranám. Na jednej strane tu je odpor voči straníckej politike, ktorá už toľkokrát „zradila masy“, na strane druhej snaha čo najviac rozšíriť rady fóra. Kompromis prijatý pred fórom vo Florencii – individuálni členovia strán sa smú zúčastňovať na akciách, dokonca sú aj medzi najvyššími predstaviteľmi sociálneho fóra (a každý vie, v akej strane pôsobia), no politickým stranám je „vstup zakázaný“ – nemohol vydržať dlho. Ozývajú sa preto hlasy, že strany by mali byť rozdelené na dobré, ktoré sa systémom nenechali skorumpovať a nikdy sa nepodieľali na politickej moci, a zlé, ktoré sú súčasťou systému. Delenie súčasť systému kontra bojovník za slobodu možno fungovalo v Matrixe, no nie v skutočnosti. Niektoré strany sa stanú dobrými vďaka svojej absolútnej neschopnosti komunikovať s verejnosťou a predložiť vlastnú, realizovateľnú alternatívu. Navyše, takýmto vylučujúcim prístupom si sociálne fórum dobrovoľne zaviera dvere pred možnými partnermi. Svojským spôsobom sa to prejavilo aj v Paríži. Francúzska socialistická strana má u alterglobalistických skupín všetko, len nie dobré meno. V jej snahe spolupodieľať sa na organizovaní druhého Európskeho sociálneho fóra bol aj kus politickej vypočítavosti, no zároveň aj ideologickej sebareflexie. Sobotňajšiu demonštráciu jej však francúzski anarchisti riadne „osladili“. Situácia bola chvíľami taká napätá, že asi polovica socialistov odišla radšej domov. Možno to považovať za kalich, ktorý si svojou politikou nejako zaslúžili, no rozbité sklo a vyhrážky nie sú práve najkonštruktívnejšou kritikou a takéto „argumenty“ určite nepomôžu pokrokovejším skupinám v strane, ktoré musia vybojovať svoju vlastnú vnútornú vojnu o „inú ľavicu“. V samotnom sociálnom fóre sa počas posledného roka viedli reči o tom, že by sa malo premeniť na niečo ako medzinárodnú politickú stranu. Vytváralo sa aj niečo (zatiaľ neúspešne) na spôsob stáleho sekretariátu. Hlavným argumentom je, že fórum nechce byť len diskusným klubom, na ktorom sa raz do roka všetci stretnú, povedia si, čo kto urobil zle a ako to oni dokážu omnoho lepšie, a potom zasa „čau o rok“. Myšlienka je to veľmi pekná, jej realizácia však minimálne taká zložitá. Nedá sa celkom dobre predstaviť, ako si za jeden stôl sadnú všetky tie strany, straničky, hnutia a iniciatívy a vytvoria akcieschopný celok. A pritom si dokážu zachovať jednu z doteraz najväčších predností sociálneho fóra – rôznorodosť, v ktorej sa rodia alternatívy k jednofarebne projektovanej budúcnosti. Ako dokážu vyriešiť problém reprezentatívnosti, demokratickosti a efektívnosti rozhodovania, ako prekonajú rozpor medzi vlastnou internacionálnosťou a nutnosťou pohybovať sa v politických priestoroch definovaných národnými štátmi... Ulicu do politiky nemožno dostať tým, že z ulice vezmete pár ľudí a urobíte z nich nové politické špičky. Treba zmeniť prístup, nájsť spôsob, akým znovu naučiť ľudí o politike diskutovať, pýtať sa na alternatívy a odmietať naservírované riešenia. Sociálne fórum by mohlo plniť práve túto funkciu miesta na dialóg medzi rôznorodými skupinami, tlaku na politických zástupcov a hrozby, že vždy je tu možnosť nielen vymeniť celú elitu, ale aj zmeniť pravidlá hry. Pár teplých slov na koniec... Aby bolo každému jasné, aj z Paríža som si priniesol hŕbu letákov a niekoľko plagátov s nápismi Fuck capitalism, fuck imperialism či L´Europe sociale ca nous regarde. O nič menej nie som presvedčený, že iný svet je možný a nutný. Keď sa však pozriem na sociálne fórum dnes, nemôžem si nespomenúť na vetu z filmu Gangy New Yorku: „Vždy si bude možné kúpiť jednu polovicu chudobných, aby pozabíjala tú druhú.“ Sociálne fórum môže tých chudobných konečne zjednotiť a rok 2003 mu na to dal zas o niečo viac dôvodov, no nesmie sa stratiť v slepých uličkách, ktoré sa pred ním otvárajú. Život v Disneylande Žiadny strach. „Nepadol som tak hlboko“, aby som namiesto diskusií Európskeho sociálneho fóra navštevoval atrakcie Disneylandu. Príbeh je to celkom iný. Vo štvrtok večer som sa stretol s mierne schizofrenickým chlapíkom, ktorý ešte prednedávnom pracoval v Disneylande. Pod vplyvom bobúľ jedného slovenského kríka (hovorím o borovičke) a šišiek zas inej indickej rastliny (hovorím o niečom, o čom sa u nás hovoriť nesmie) mi rozprával o živote „rozprávkového sveta“, v ktorom nič nie je, ako sa zdá, v ktorom každý hrá svoju úlohu a na dokonalosť obrazu dohliadajú neviditeľní manažéri. Schizofrénia mu v rozprávaní pomohla – v priebehu minúty sa vedel premeniť na škótskeho klauna, riaditeľa McDonaldu, pekára v pizérii, či Winnieho the Pooh, ktorý bol v jeho podaní sexuálnym nenásytníkom preťahujúcim Snehulienky a Popolušky za kulisami mesta z Pirátov z Karibiku. Lebo to všetko patrilo k Disneylandu. „Musíš to pochopiť, v Disneylande vládne mágia. Nielen pre návštevníkov, aj pre zamestnancov. Každý musí hrať svoju rolu, inak by to nefungovalo.“ Nevedel som rozoznať, či Antoinne hovorí vážne, alebo si z nás všetkých uťahuje. Iste, bola v tom veľká dávka irónie, no „mágia“ bola zároveň vysvetlením nezmeniteľného. „Stál som pred reštauráciou v kostýme škótskeho klauna a pozýval dnu ľudí. Každé ráno prešiel okolo na svojom autíčku manažér a ja som mu zakýval. – Ahoj Pierre! – Ahoj Antoinne! odpovedal manažér. Jasné, že okrem môjho mena netušil, kto som, a to jediné, čo ho na mne zaujímalo, bolo, aby som každé ráno prišiel načas, obliekol si svoj kostým a stál na svojom mieste. Ale aj tak, obaja sme boli súčasťou tej mágie.“ Pravda, nie úplne rovnakou súčasťou. Disneyland má ďaleko od titulu „dobrý zamestnávateľ“. Odbory nepatria medzi najobľúbenejšie slová tamojších bossov. Najímajú predovšetkým mladých 20- až 25-ročných ľudí, ktorí sú ochotní pracovať za veľmi nízky plat. Rovnako ako Antoinne väčšinou nemajú vysokoškolský diplom, pochádzajú z chudobných predmestí, a tak sú pred nimi všetky krajšie cesty prakticky uzavreté. „Mal som nízky plat, ale zato, raz som predal tričko Britney Spiersovej a videl som aj mnoho iných slávnych ľudí – Billyho Holidaya, hviezdy z telky... Disneyland, to je mágia.“ Žiara zabávajúcich sa celebrít zakrývala realitu práce za nízky plat a s malými pracovnými právami. „Občas sa stalo, že niekto odmietol nosiť svoj kostým. No to sa nedalo – bolo súčasťou pracovnej zmluvy, že budeš vždy nosiť kostým, ktorý ti dajú. Veď tým si prispieval k mágii Disneylandu. To je ako v armáde – bojujeme za spoločný cieľ, a tak musíme počúvať tie isté pravidlá. K tomu patrí aj kostým.“ Antoinnovo rozprávanie znelo občas ako úvod do základov globálneho kapitalizmu. Každý hrá úlohu, ktorá mu je pridelená. Rovnako ako v armáde. Netreba o nej premýšľať, netreba sa pýtať prečo, treba pracovať. Veľké firmy totiž vedú vojnu – o trh, o zákazníka, o zisky. Tvoje miesto vo vojne určil kontrakt a ten si predsa podpísal dobrovoľne. V ideálnom svete globálneho kapitalizmu naozaj nebude treba premýšľať. Ak nechceš bojovať za jednu firmu, máš padáka. A potom buď živoriť zo sociálnej podpory (ak, pravda, medzitým vláda nevyhlási, že si nemôže dovoliť podporovať neschopných a neprispôsobivých), alebo sa zamestnať opäť v inej firme. Môžeš zmeniť farbu dresu, nie však pravidlá hry. Nakoniec, takto svojsky pochopená sloboda funguje aj v iných oblastiach. „Vieš, skoro všetko jedlo v Disneylande je od Nestlé. Ale to je v poriadku, môžeš si vybrať, či chceš palacinky od Nestlé, pizzu od Nestlé, morské špeciality od Nestlé... Nestlé je pripravená na všetky tvoje želania.“ Že sa v takomto prostredí len ťažko môžu uplatniť abstraktné predstavy liberálnych ekonómov o konkurencii, dopyte, ponuke a najlepšej cene? Vitaj v globálnom kapitalizme – cenu určuje predajné oddelenie firmy. „Zaujímavé bolo pracovať v zaručene tradičnej talianskej pizzérii. Z vrecka si vybral zmrazenú pizzu, aké v supermarketoch dostať po dve eurá päťdesiat, položil si ju na pás, prešla pecou, a keď si ju dostal upečenú do rúk, rozkrojil si ju na štyri kúsky, každý po šesť euro. Skutočná mágia.“ Mierne schizofrenický Antoinne pod vplyvom bobúľ a šišiek hovoril o zle platenej práci, neexistencii demokracie v ekonomických štruktúrach, vopred naprogramovanej „slobode“, masovej nezamestnanosti, z ktorej veľké firmy urobili nástroj na oslabovanie pozície pracujúcich, hovoril o až veľmi reálnom globálnom kapitalizme, ktorý sa skrýva pod maskou zábavy a mágie. Vždy existuje možnosť, že hnutie, rodiace sa v sociálnom fóre, zlyhá. Možno sa systém ukáže priveľmi silný, možno si nedokáže udržať jednotu, možno stroskotá na hlúposti jednotlivcov, ktorí sa zhodou okolností dostanú na nejaký dôležitý post... Bude to však ďalší krok ku „globálnemu Disneylandu“ – a manažérov v ňom bude hrať len úzka skupina. S každým ďalším stretnutím sa pre sociálne fórum stáva dôležitejšou dilema, ako preniesť idey na úroveň praktickej politiky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama