Boj o 17. november
Výročie „nežne-sametovej“ revolúcie má v Česku dlhý dozvuk. Spôsobil ho prezident Václav Klaus svojím posolstvom, ktoré 15. novembra zverejnil denník Mladá Fronta Dnes. Tu je ten kontroverzný odsek: „Nesouhlasím s těmi, kteří vytýkají obyčejným lidem, že s totalitním režimem kolaborovali, že se nebouřili, že nedemonstrovali, že nezakládali různé opoziční skupiny, jako to udělala skupina intelektuálů – z větší části bývalých straníků – v několika seskupeních v letech sedmdesátých a osmdesátých. Reakcí oné masy „obyčejných občanů“ na nesvobodné poměry byla rezistence, nevýkonnost, náhradní indviduální aktivity, atomizace společnosti, pouhé pasivní žití v kulisách propagandy, které už nikdo nevěřil. Byli to však právě oni, kdo svým chováním vytvořili předpoklady pro 17. listopad roku 1989. Spolu s mezinárodní situací pak stačila již jen ona pověstná kapka, kterou přetekl pohár. Stala se jí studentská demonstrace a její potlačení na Národní tříde v Praze.“ Klausova interpretácia „nežne-sametovej“ revolúcie, v ktorej sa kľúčovými aktérmi historického diania stali „obyčajní ľudia“, popudila, samozrejme, tých, ktorí sa s komunistickou diktatúrou dostali do priamej konfrontácie. Bývalý disident, dnes podpredseda českého Senátu Jan Ruml, prezidentovi pripomenul, že „totalitní režim přitom udržuje v chodu právě mlčící, pasivní většina“. Ďalší z niekdajších disidentov, predseda českého Senátu Petr Pithart, na Klausovu adresu uviedol, že „s tímto populistickým slovníkem se nikdy nedobereme ‚smyslu 17. listopadu“. Namiesto prezidentom vyzdvihovanej pasívnej rezistencie obyčajných ľudí Pithart zdôraznil odvahu. „Odvaha vedla demonstrující studenty, aby z vltavského nábřeží odbočili na Národní třídu, ačkoli vědeli, že právě to přinutí moc ukázat svoji násilnickou podstatu, a definitivne se tak znemožnit. Nebýt odvahy, čekali bychom na ‚listopad‘ až do příštího března, července nebo do svatého Dyndy,“ napísal pohoršený Pithart. Klausovu bagatelizáciu českého disentu neprešiel mlčaním napokon ani exprezident Václav Havel. Podľa neho činnosť disidentov nielenže „významně doplňovala obraz našich poměrů ve světe a pomáhala udržovat povědomí o zbytcích občanské hrdosti v nás, nejen vytvářela jakýsi mravní, či skromněji, občanský horizont, k němuž se bylo možno vždy nakonec, byť třeba i nevědome vztahovat, ale měla naprosto zřejmý vliv i na změny, které koncem osmdesátých let probíhaly ve všech zemích sovětského bloku i v Sovětském svazu“. Líder niekdajších českých (alebo československých?) disidentov Havel upozornil aj na to, že opozičné skupiny boli najlepšie pripravené na vyjednávanie s komunistickou mocou a nie je vylúčené, že bez nich by veci speli k chaosu a možno aj ku krviprelievaniu. Z predchádzajúcich pohľadov sa možno dopracovať k nasledujúcemu záveru: Ak by si drvivá väčšina občanov v Československu neželala mocenskú zmenu, ak by nebola priaznivá medzinárodná klíma, ak by neexistovala občianska odvaha, ak by neexistovali elity v otvorenej protikomunistickej opozícii, čakanie na pád komunistickej totality a železnej opony by bolo čakaním (sťa by) na Godota. To je však pohľad z veľkej výšky, ktorý každej dejinnej role prisudzuje rovnaký význam. Áno, všetko je dôležité – ekonomické zaostávanie, nulový zápal masy pre veci totalitné (rozkrádanie socialistického vlastníctva?), aktívny odpor jednotlivcov, medzinárodné súvislosti. Pravdaže, všetko musí do seba zapadnúť, aby sa veci pohli. Z tohto hľadiska česká diskusia o 17. novembri vyzerá ako filozofický spor o akcenty: kto je pre revolučnú zmenu dôležitejší – osobnosť či masa? Toť veľká a nekonečná téma... Našťastie, dá sa uchopiť aj z čisto praktickej stránky. Aká morálka tlie v pozadí posolstva českého prezidenta? Aké konanie sa v ňom obhajuje a vlastne odporúča občanom? Zdá sa, že v tomto Klausovom svete antikomunistického odboja má chalupárčenie vyššiu mravnú hodnotu ako aktívny odpor proti totalite. Keby sme hľadali dôvody, prečo sa Klaus štylizuje do úlohy akejsi práčky svedomia „obyčajných ľudí“, určite je to aj preto, lebo uvažuje ako politik. Politik Klaus z váženého a dôstojného postu hlavy Českej republiky naznačil svojim spoluobčanom cestu do sveta, kde aj víkendová práca na záhradke v čase „vlády zla“ je revolučne prospešným činom. Ale áno, na to, že sa vyhýbajú priamej konfrontácii s diktátorom, majú „obyčajní ľudia“ vždy rozumné dôvody. (Žiaľ, rozumné dôvody majú aj vtedy, keď diktatúru či už mlčaním, alebo aktívnym húfovaním stavajú na nohy.) Keď je však diktátor pri sile, sebazáchovný pud „obyčajných ľudí“ je z biologického hľadiska dokonca mimoriadne významný. Vedľajším efektom ich strachu a ich neochoty ísť do priamej konfrontácie s krutovládou je totiž zachovanie „národného genetického fondu“. Otázkou však je, či kvôli „genetike“ treba z nášho súkromného života vytlačiť pocity spojené s hanbou, pokorou a pokáním. Alebo inak: bola takmer stopercentná účasť oných „obyčajných ľudí“ na nedemokratických voľbách pred rokom 1989 ich hrdinstvom? Poďme už na Slovensko, kde predseda Smeru Robert Fico predstavil voličom iné kino. Zmeny vo východnom bloku nevznikli podľa neho náhodne. Všimnime si Ficov jazyk dôkladne: „Bola to dlhodobo pripravovaná akcia, pretože bolo úplne evidentné, že ďalšie preteky v zbrojení nemajú absolútne význam. Preto bola prijatá stratégia, že treba hľadať cestu, ako predovšetkým otvoriť postkomunistické krajiny, ako umožniť iný štýl vládnutia. Ak si niekto myslí, že tento prevrat zabezpečili študenti s kľúčmi na uliciach, tak sa naozaj veľmi mýli. To bol dlhodobo pripravovaný politický prevrat, na ktorý boli použití študenti, ľudia na uliciach, aby to vyvolalo dojem, že sú to masy, ktoré žiadajú zmenu. Tieto zmeny prišli zvonku, neprišli naozaj zvnútra Československa,“ vyhlásil 17. novembra 2003 Fico. Nie je síce jasné, kto bol podľa neho ten, ktorý dospel k záveru, že ďalšie preteky v zbrojení nemajú absolútne význam, keď práve americká narastajúca vojenská prevaha významne navodila infarkt Sovietskemu zväzu, ale nechajme to. Dôležitá je teraz iná vec. Ak z nazerania Klausa vyplýva, že predovšetkým tí, čo volili komunistov, vytvorili predpoklady pre pád totality, podľa Fica to neboli dokonca ani oni, ale zahraničné sily. Ak, obrazne vzaté, Klausov pohľad na vec hovorí, že revolúcia proti totalite sa pripravuje najmä natieraním okien na chalupe, Fico všetky kľúče od chalupy rozvešal v zahraničí, mimo dosahu domácich chalupárov. Domáce hrdinstvo, kolaborácia, udavačstvo, ono pasívne žitie, disent, „obyčajný človek“, ekonomická nevýkonnosť, takmer stopercentná účasť na volebných fraškách – všetko je vo Ficovej interpretácii okolností vzniku „nežne-sametove“ revolúcie malicherné. Načo sa teda o tom hádať?! Poďme si vypiť! (Poďte ma voliť!)
