Reklama
Reklama

Persona non grata

Keď Španielsko vstupovalo do únie, v okolitých krajinách vládol strach, že chudobní Španieli „zaplavia ich trh práce“. Prijali preto prísne preventívne opatrenia. Dnes sa imigrantov bojí Španielsko.
Počet zobrazení: 647
7-m.jpg

Keď Španielsko vstupovalo do únie, v okolitých krajinách vládol strach, že chudobní Španieli „zaplavia ich trh práce“. Prijali preto prísne preventívne opatrenia. Dnes sa imigrantov bojí Španielsko. Hoci bolo omnoho chudobnejšie, ako bol v tom čase priemer v EÚ, nijaká invázia sa nekonala. Po čase sa dokonca doň začali vracať aj tí, ktorí odišli ešte pred vstupom. Oveľa dôležitejšie ako rozdiel medzi životnými úrovňami boli totiž očakávania budúceho vývoja – a Španieli boli optimisti. Napriek vlastnej skúsenosti s reštriktívnou migračnou politikou je dnes Madrid jedným z členov G5, teda skupiny členských krajín EÚ, ktoré intenzívne spolupracujú v oblasti imigračnej a azylovej politiky. Spolu s ním do nej patrí aj Francúzsko, Nemecko, Taliansko a Veľká Británia. Španielsko – prestupná stanica Jedným z rozmerov migrácie v rámci Európskej únie je pohyb ľudí z chudobnejších členských krajín za lepšími pracovnými možnosťami (je pri tom diskutabilné, či sa naplnia katastrofické scenáre, alebo sa zopakuje španielsky scenár). Podstatne zložitejší problém však predstavujú imigranti, prichádzajúci spoza hraníc EÚ, najmä z krajín bývalého Sovietskeho zväzu a rozvojového sveta (arabské krajiny, Afrika). Práve v súvislosti s nimi sa často používa populistická rétorika, hovorí sa o zločinnosti či „kradnutí pracovných miest“. Španielsko nie je hlavnou cieľovou krajinou prisťahovalcov. Podľa výskumu Eurostatu z roku 1999 33 percent všetkých žiadostí o azyl bolo podaných v Nemecku, 17 percent vo Veľkej Británii, 13 percent v Holandsku, po 8 vo Francúzsku a Belgicku, v Rakúsku 5 percent a na všetkých ostatných členov únie (vrátane Španielska) pripadalo 16 percent. Geografická poloha však z neho robí miesto, kde imigranti prvýkrát vstupujú na územie EÚ. Smrťou vo vodách medzi severnou Afrikou a španielskym pobrežím sa končí každý rok množstvo nelegálnych pokusov dostať sa do únie. Ešte väčší počet ľudí chytí pohraničná stráž, mnohí však aj uniknú. Španielsko preto pokladá imigrantov za „vážny problém“ a spolu s ostatnými členmi G5 lobuje za „účinnejšiu“ imigračnú politiku Európskej únie. Stále v kompetencii štátov Slovo „účinnejšia“ si žiada bližší pohľad. Súčasťou integračného procesu v únii sa stávala aj imigračná a azylová politika. Najprv boli podpísané Schengenské dohody (1985) a Dublinská zmluva (1980), ktoré okrem iného dohodli rozdelenie zodpovednosti pri posudzovaní žiadostí o azyl. Maastrichtská zmluva (1992) zaradila imigračnú a azylovú politiku do tretieho piliera – oblasti medzivládnej spolupráce, takže zostala v kompetencii členských krajín a pre ne neboli rozhodnutia orgánov únie záväzné. Amsterdamská zmluva (platiaca od 1. mája 1999) sa usilovala zvýšiť „efektivitu“ tejto politiky a presunula ju do prvého piliera – pod kompetenciu orgánov únie. Ich rozhodnutia mali byť nadradené národným legislatívam. Rozhodovanie o tom, kto môže vstúpiť na územie štátu a kto nie, je však politicky veľmi citlivá otázka. Preto sa dalo predpokladať, že sa ho národné štáty tak ľahko nevzdajú. A tak, okrem presunu kompetencií, Amsterdamská zmluva určovala, že v oblasti imigračnej a azylovej politiky sa bude rozhodovať v Rade EÚ a na základe jednomyseľnosti. V praxi to znamená, že nerozhodujú „anonymní bruselskí byrokrati“ (aby sme použili obľúbené klišé euroskeptikov), ale zástupcovia členských krajín. Navyše, každý z nich má právo ktorýkoľvek návrh vetovať. Tieto ustanovenia platia do roku 2004, keď sa má zásada jednomyseľnosti zrušiť – ale opäť len vtedy, ak sa na tom dohodnú všetci členovia. Jednotnosť však robia prakticky fiktívnou aj výnimky, ktoré dostali niektoré krajiny (Veľká Británia, Írsko, Dánsko). Vízová politika Londýna a Dublinu tak má málo spoločného so zvyškom EÚ a obe krajiny môžu na svojich hraniciach kontrolovať i občanov únie. Populizmus Snaha udržať imigračnú legislatívu pod kontrolou národných orgánov teda vyplýva z toho, že ide o citlivú politickú otázku. Prisťahovalci sú ľahko zneužiteľným nástrojom nacionalistického populizmu. Používajú sa dve skupiny argumentov. Predovšetkým, často počuť, že kultúrne odlišní imigranti rozbíjajú štruktúru európskych spoločností, popierajú ich hodnoty a nerešpektujú normy. Sem možno zaradiť diskusie o tom, či sa na francúzskych štátnych školách má moslimským dievčatám povoliť nosenie tradičnej šatky, alebo „testy britskosti imigrantov“ Davida Blunketta, ministra vnútra v Blairovej vláde. Hovorí sa aj o vplyve na nárast kriminality a pouličného násilia. Po jedenástom septembri 2001 sa stala témou hrozba terorizmu – mnohí z prisťahovalcov totiž pochádzajú z moslimských krajín. K tomu sa pridáva sociálna demagógia a argument, že prisťahovalci „zaberajú pracovné miesta“. Oba argumenty majú v sebe málo racionality, ide skôr o populistické hranie sa na pocit ohrozenia. Konzervatívne snahy udržať „pôvodnú národnú kultúru“ stabilitu spoločnosti skôr oslabujú. Vedú k šovinizmu, narastaniu napätia, rozdeľujú spoločnosť. Oveľa účinnejšie je zamerať energiu na hľadanie spôsobu, ako vybudovať fungujúci multikulturalizmus, na prekonávanie kultúrne podmienených predsudkov. Keď kvôli vzájomnej nedôvere vznikajú „kultúrne getá“, stávajú sa katastrofické predpovede samosplniteľnými proroctvami. Príčinou je však kultúrny konzervativizmus, nie príchod kultúrne odlišných prisťahovalcov. Antiprisťahovalecká rétorika sa dá rovnako odmietnuť v sociálnej rovine. Vyplýva aj z toho, že dnešný koncept sociálneho štátu je výlučný – viaže sa na občianstvo. Lenže sprísňovanie prisťahovaleckých pravidiel v posledných desaťročiach neviedlo priamo k poklesu nezamestnanosti či k zlepšeniu sociálneho alebo pracovnoprávneho postavenia pracujúcich (na ktorých sa sociálna antiprisťahovalecká demagógia obracia). Sociálne problémy, s ktorými sa musia európske krajiny vysporiadať, nespôsobujú imigrantmi, majú štrukturálny charakter. Krok zlým smerom Vývoj v európskej imigračnej a azylovej politike však v poslednom čase naznačuje, že šovinizmus prevláda nad racionalitou. Pôvodne radikálne pravicová myšlienka o „ohrození prisťahovalcami“ sa dostala do centra politického diskurzu. Prebrali ju konzervatívne, liberálne a, bohužiaľ, neraz i sociálnodemokratické strany. Pre odpor Nemecka sa teda nedá predpokladať, že by boli kompetencie v tejto oblasti v blízkom čase prenesené na európsku úroveň. Akákoľvek harmonizácia bude mať skôr podobu „nakoľko možno ešte imigráciu obmedziť“. Na stretnutí Rady EÚ pre spravodlivosť a vnútorné záležitosti, ktoré prebehlo 6. novembra, bolo napríklad bodom programu vytvorenie spoločného zoznamu „bezpečných tretích krajín“. Tento koncept už niektorí členovia únie používajú a v zásade znamená, že občania z krajín nachádzajúcich sa na tomto zozname, nebudú mať praktickú šancu získať azyl. Je pravdepodobné, že iniciatíva bude prijatá. Okrem toho, že sa tým únia vzdáva princípu individuálneho posudzovania žiadostí, môže sa takýto zoznam stať aj politickým nástrojom. Niektoré krajiny, dôležité z ekonomického či politického hľadiska, doň môžu byť „s prižmúrením oka“ zaradené ako prejav dobrej vôle únie. Podozrivý termín „vyššia účinnosť“ teda (vo svetle vývoja) vyzerá skôr ako snaha čo najväčšmi obmedziť imigráciu do únie a pritom sa, podľa možností, vyhnúť kritike pre porušovanie práv migrantov. Bude to mať niekoľko negatívnych dôsledkov. Predovšetkým to negatívne dopadne na samotných imigrantov – ich individuálne osudy sa stanú subjektom politických obchodov, paušálne uplatňovaných pravidiel či šovinizmu v európskych krajinách. Vytvára sa tým tiež „pevnosť Európa“, čo môže v konečnom dôsledku bezpečnosť jej obyvateľov len znížiť, pričom narastajú bezpečnostné výdavky – napríklad na úkor sociálnych. Nakoniec, na politickej scéne v európskych krajinách aj týmto spôsobom začínajú dominovať krajne pravicové témy. A to bude mať negatívne dôsledky pre všetkých Európanov. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama