20 a 10, oheň a slovo
Podľa nášho kalendára prebehlo pred začatím vojny sedem štádií histórie EZLN. Prvým bolo, keď sme vybrali tých ľudí, ktorí sa stanú súčasťou EZLN. To bolo okolo roku 1982. Organizovali sa jedno až dvojmesačné tréningy v pralese, počas ktorých sme skúšali odhadnúť, kto je už pripravený. Druhé štádium nazývame „založenie“ – skutočné vytvorenie EZLN. Dnes je 10. november 2003. Chcem, aby ste si predstavili, že v rovnaký deň ako dnes, no pred dvadsiatimi rokmi v 1983, si v jednom bezpečnom dome skupina ľudí pripravovala nástroje, ktoré si vezmú do hôr juhovýchodného Mexika. Deň pravdepodobne strávili zbieraním informácií o cestách, počasí a posledným dohadovaním sa. Pred dvadsiatimi rokmi by možno práve o takomto čase nasadali do auta a začali cestu do Chiapasu. Ak by sme tam boli, možno by sme sa ich mohli opýtať, čo robia. Určite by odpovedali: „Zakladáme Zapatistickú armádu národného oslobodenia.“ Čakali pätnásť rokov, aby mohli povedať tieto slová. Predpokladajme teda, že svoj výlet začali 10. novembra 1983. O niekoľko dní dosiahli koniec zaprášenej cesty, vytiahli z auta veci a s „hasta luego“ sa rozlúčili so šoférom. Keď si upravili popruhy, začali stúpať na jeden z horských hrebeňov zvažujúci sa k západu, ktorý pretína prales Lacandona. Po mnohohodinovom pochode, s nejakými 25 kilogramami na chrbtoch, založili priamo v horách svoj prvý tábor. Áno, ten deň bolo asi chladno a možno aj pršalo. V ten deň pred dvadsiatimi rokmi prišla pod veľkými stromami noc skoro. Vo svetle bateriek tí muži a ženy postavili plastikovú strechu, zavesili svoje batohy, pohľadali suché drevo, zapálili plastikové vrece a pomocou neho vatru. Veliteľ písal v jej svetle do denníka niečo ako: „17. november 1983. Toľko metrov nad morom. Prší. Postavili sme tábor. Všetko pokojné.“ Do ľavého horného rohu stránky vpísal meno, ktoré dali tejto svojej prvej zastávke na výlete, o ktorom všetci vedeli, že bude dlhý. Nekonala sa nijaká mimoriadna ceremónia, no v ten deň, v tú hodinu vznikla Zapatistická armáda národného oslobodenia. Niekto pravdepodobne navrhol meno tábora, nevieme. Vieme len, že skupinu tvorilo šesť ľudí. Prvých šesť povstalcov bolo päť mužov a jedna žena. Traja boli mestici a traja pôvodní Indiáni. Pomer 50 percent mesticov a 50 percent Indiánov sa už v dvadsaťročnej histórii EZLN nikdy nezopakoval, rovnako ako také zastúpenie žien (menej než 20 percent). Dnes, dvadsať rokov po tom 17. novembri, je to asi 98,9 percenta Indiánov a 1 percento mesticov. Podiel žien musí byť takmer 45 percent. Tretie štádium sa začalo, keď sme sa museli pustiť do zabezpečovania vlastného prežitia – lovu, rybolovu, zbieraniu ovocia a lesných rastlín. V tom čase sme sa zasvätili do umenia rozoznávania terénu, orientácie, chodenia po horách a topografie. Študovali sme vojenské stratégie a taktiku z manuálov severoamerickej a mexickej armády, rovnako ako používanie rozličných zbraní a takzvaných „bojových umení“. Študovali sme tiež mexickú históriu a viedli sme, samozrejme, veľmi intenzívny kultúrny život. Mali sme jeden tábor, ktorý sa nazýval „Piecka“, pretože v ňom sme si postavili prvú piecku. Predtým sme zakladali oheň na zemi a hrnce (dva, jeden na fazuľu a druhý na ulovené zviera alebo rybu) viseli z krížom položeného konára priviazané lianou. No už nás bolo viac, a tak sme vstúpili do „éry piecky“. Vtedy bolo v EZLN dvanásť bojovníkov. O niečo neskôr, v tábore nazvanom „Regrúti“ (lebo v ňom sa trénovali naši noví bojovníci) sme vstúpili do „éry kolesa“. Mačetou sme vyrezali drevené koleso a vyrobili sme si fúrik, aby sme mohli nosiť kamene na zákopy. Musela to byť doba, lebo koleso bolo dosť hranaté, a tak sme nakoniec tie kamene aj tak nosili v blate. Ďalší tábor sa volal „Baby Doc“, na počesť toho, kto s požehnaním Spojených štátov terorizoval Haiti. Raz sme sa presúvali s oddielom regrútov, aby sme pri jednej dedine postavili tábor. Narazili sme na zopár „jabali“, veľkých divokých svíň. Gerilový oddiel sa zachoval disciplinovane a šikovne. Niekto úplne vpredu zakričal „svine“ a poháňaný panikou sa vyškriabal na strom tak šikovne, ako sme dovtedy ešte nevideli. Ostatní sa statočne rozbehli... no opačným smerom, než stál nepriateľ, diviak. Niektorí namierili a potom zistili, že sú tam dva diviaky. Keď sa nepriateľ stiahol – svine utiekli –, nechali po sebe malé prasiatko, veľké ledva ako domáca mačka. Adoptovali sme si ho a nazvali sme ho „Baby Doc“, pretože v tom čase umrel Papa Doc (haitský diktátor podporovaný Spojenými štátmi) a svojim potomkom zanechal krviprelievanie. Utáborili sme sa tam, aby sme uvarili mäso a najedli sa. Prasiatko sa na nás veľmi naviazalo. Myslím, že to bolo kvôli zápachu. Prvýkrát sme výročie EZLN oslavovali 17. novembra 1984, pred 19 rokmi. Bolo nás deväť. Myslím, že to bolo v tábore nazvanom „Margaret Thatcher“, pretože sme v ňom mali zavesené prasa, ktoré bolo, prisahám, klonom „Železnej Lady“. Bol som druhým kapitánom, boli sme v Sierra del Almendro a materský oddiel ostal v inom pohorí. Mal som so sebou troch iných povstalcov. Ak mi ešte stále ide matematika, tak to sme boli v tábore štyria. Oslavovali sme suchármi, kávou a mäsom, čo sme ráno ulovili. Jeden z nás spieval alebo recitoval, ostatní tlieskali s príslušnou dávkou nudy. Keď som bol na rade ja, povedal som – v jednoduchom prejave, bez akýchkoľvek argumentov okrem komárov a osamelosti okolo nás – že jedného dňa nás budú tisíce a naše slová obídu svet. Ostatní traja sa zhodli, že sucháre boli pokazené a že som sa nimi pravdepodobne priotrávil, a preto mám vidiny. Pamätám sa, že v tú noc pršalo. V tom, čo nazývame štvrtým štádiom, sme nadviazali prvé kontakty s dedinčanmi v okolí. Najprv sme hovorili s jedným človekom a potom s jeho rodinou. Od rodiny sme prešli do dediny, z dediny do regiónu. A tak, kúsok po kúsku, sa naša prítomnosť stala verejným tajomstvom a obrovským sprisahaním. Počas tohto obdobia, ktoré bežalo paralelne s tretím, už EZLN nebolo tým, čo sme si mysleli, keď sme prišli. Porazili ho už pôvodné indiánske komunity a v dôsledku tejto porážky začalo EZLN exponenciálne rásť a stalo sa „veľmi iným“. Koleso sme ďalej používali, ošúchavalo sa, až pokiaľ nebolo okrúhle a nerobilo to, čo koleso robiť má – krútilo sa. Piata éra bola štádiom výbušného rastu EZLN. Kvôli politickým a sociálnym podmienkam sme prerástli za hranice pralesa Lacandina a dosiahli sme až k Los Altos na severe Chiapasu. Šiestym bolo hlasovanie o vojne a prípravy vrátane Corralechénskej bitky v máji 1993, keď sme prvýkrát bojovali s federálnou armádou. Pred dvoma rokmi, počas Pochodu indiánskej dôstojnosti, som na jednom z miest, ktorými sme prechádzali, videl baňatú fľašu s úzkym hrdlom. Bola z hliny a pokrývali ju malé kúsky zrkadla. Ako odrážala svetlo, každé zrkadielko odrážalo jedinečný obraz. Všetko dookola malo svoj samostatný obraz a zároveň sa celok podobal na dúhu obrazov. Bolo to, akoby sa mnoho malých histórií spojilo, aby vytvorili veľkú históriu, bez straty svojej jedinečnosti. Myslím si, že história EZLN môže byť chápaná, videná a analyzovaná ako táto fľaša. Čo som vám to hovoril? Ó, áno! Zrodili sme sa pred dvadsiatimi rokmi a pred desiatimi rokmi sme na obranu demokracie, slobody a spravodlivosti zdvihli zbrane. Poznajú nás pod menom Zapatistická armáda národného oslobodenia a naše duše, hoc plné zranení a jaziev, vlajú stále ako stará zástava, ktorú možno vidieť nad nami, tá s červenou päťcípou hviezdou na čiernom pozadí a písmenami EZLN. Celý text bol uverejnený na stránke www.zmag.org
