V prúde Života
Mladá francúzska spisovateľka Anna Gavalda nebúra literárne kánony ani nestavia na hlavu estetické normy. Jej príbehy sú obyčajnými príbehmi zo života, no napriek zdanlivej tematickej jednoduchosti sú plné vnútornej dramatickosti a súčasne i krehkosti a zraniteľnosti. Sama autorka hovorí, že má len tri témy: mužov, ženy, deti a ich vzájomnú lásku. O láske bola jej prvá kniha, zbierka poviedok Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal (1999, v slovenskom preklade 2003), a o láske je aj tá nasledujúca, próza Miloval som ju (2002). Tento román ponúka niekoľko príbehov lásky, hlavný je však ten, ktorý dal názov aj celej knihe: monologická spoveď staršieho muža, ktorý sa po rokoch priznáva k svojmu citovému vzplanutiu a zároveň k zbabelosti, keď nedokázal začať nový život so ženou, ktorú hlboko a úprimne miloval. Tým, že mužovu spoveď zasadila Anna Gavalda do kontextu príbehu ženy práve opustenej manželom, postavila proti sebe dva rozdielne pohľady na vec, dve verzie vnímania toho istého problému. Svokor Pierre rozpráva svojej neveste, ako kedysi miloval a ako ľutuje, že nenašiel v sebe dosť síl, aby urobil radikálny krok a odišiel od rodiny. Otrasená a zúfalá nevesta Chloé, utápajúca sa vo vlastnom čerstvom žiali, príkro odmieta mužský výklad o nešťastnom mužovi, no zároveň je súcitnou, i keď kritickou a mierne ironickou poslucháčkou „pekného príbehu“ o nešťastnej veľkej láske. V pozadí Gavaldovej prózy sa črtá rad otázok, pri ktorých by sa rovnako dobre dalo utápať v sentimentalite, moralizovať, súdiť aj škandalizovať. Čo je v živote prednejšie – láska alebo zodpovednosť; manželstvo, ktoré sa stalo stereotypom, alebo nový vzťah, ktorý je v istom zmysle úľavou a oslobodením. Na čej strane stojí pravda: na strane ženy, ktorú opustil manžel, alebo na strane muža, ktorý sa v manželstve cíti nešťastný. Aká je pozícia ženy, ktorá miluje ženatého muža, no vie, že nikdy s ním nebude prežívať starosti bežného dňa. Majú byť rodičia k deťom prísni, a tak ich svojím spôsobom obmedzovať, alebo im majú plniť ich detské želania. Anna Gavalda nehovorí, kto je v práve a čo treba robiť, nedáva návod na to, ako byť v živote šťastný. Jej próza je skôr rozprávaním plným bolesti a bytostného smútku z nenaplnených túžob a životných zlyhaní. Román, začína in medias res, bez uvedenia do situácie či vysvetľujúcej expozície; začína sa náhle a nečakane, asi tak, ako náhle a nečakane došlo k zmene v živote Chloé. Spomienky na minulosť sa v ňom prelínajú s aktuálne prežívanou psychickou situáciou. Štýl Anny Gavaldovej je koncentrovaný, vecný a úsporný, nepatetický, no za stručnosťou čaká na čitateľa vnútorná citovosť a citlivosť. Subjektívnu naliehavosť zvyšuje aj spôsob podania: v knihe sa strieda pásmo ja-rozprávania s monologickými a dialogickými pasážami, prerušenými len malými prestávkami akoby na oddych postáv, ktoré však v skutočnosti iba zvyšujú dramatický účinok tejto subtílnej psychologickej prózy. Prózy bez šťastných koncov, zato však o večnej ľudskej túžbe po malom osobnom šťastí. (Anna Gavalda: Miloval som ju. , z francúzštiny prel. Gabriela Uhlárová. Bratislava: Sofa, 2003. 146 strán, cena: 209)
