Čo číta, čo nedočítal

Čítam Draculu. Nie po prvý raz, no predsa prvýkrát: v detstve sa mi román Brama Stokera dostal do rúk poriadne oholený, obsekaný a pristrihnutý. Jozef Kot, prominentný kultúrny činovník, spisovateľ a prekladateľ Draculu z čias minulého režimu usúdil, že v pôvodnej verzii, s ktorou bolo podľa Kota asi možné ľubovolne manipulovať, je dielo „zaťažené nepríjemným nánosom sentimentality a banalít, miestami v ňom neúnosne prevažuje sklon didaktizovať a naivne filozofovať“. Agilný Kot sa teda nesvojprávnym čitateľom poponáhľal na pomoc a odstránil z rosiahleho románu všetko, čo bolo podľa neho naivne filozofické, banálne či sentimentálne, aby tak „stlmil – i keď nie celkom vylúčil – momenty, ktoré by pri dnešnom čítaní tohto románu mohli pôsobiť rušivo“. Ešte šťastie, že rušivé momenty nevylúčil úplne, inak by sme si v tamtých časoch zrejme museli vychutnať nejaký sociálnokritický patvar o transylvánskom ľude vyciciavanom pomäteným grófom. Čo je však horšie: pri terajšom čítaní Draculu v aktuálnom slovenskom vydaní – komletnom, neobrúsenom a neokyptenom – s úžasom zisťujem, že to dielo je zaťažené nepríjemným nánosom sentimentality a banalít a miestami v ňom neúnosne prevažuje sklon didaktizovať a naivne filozofovať. Navyše sa v ňom vyskytuje plno momentov, ktoré pôsobia rušivo. Ale som rád, že som to takto posúdil ja osobne, bez dohliadajúceho cenzora – dozorcu – vysvetľovača. Pritom práve v naivite a „starosvetskosti“ spočíva čaro tejto dnes už nie príliš strašidelnej strašidelnosti. Nedočítal som Lexikon magie od Milana Nakonečného, lebo je to lexikón a tie sú určené na listovanie bez konca. Navyše som sa zľakol slova Abramelin, ktoré si neprečítajte, lebo vás jeho moc zničí.