Textové pokúšanie obrazu
Rudolf Fila: Cestou. Petrus, 2003, 330 strán, 279Sk Miroslav Marcelli a Milan Paštéka: Oravské záznamy. L.C.A. , 2002 Aurel Hrabušický a Václav Macek: Slovenská fotografia 1925 - 2000 (moderna – postmoderna – postfotografia). Slovenská národná galéria, 2001, 472 strán, Ján Bakoš: Umelec v klietke. Sorosovo centrum súčasného umenia, 1999, 234 strán, 200Sk Jana Geržová: Slovník svetového a slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia. Kruh súčasného umenia PROFIL, 1999 Ján Abelovský a Katarína Bajcurová: Výtvarná moderna Slovenska (Maliarstvo a sochárstvo rokov 1890 – 1949). Vydavateľstvo Peter Popelka a Vydavateľstvo Slovart, 1997, 670 strán, 2999Sk Napadlo mi, že v článku o knihách, venujúcich sa v ostatnom čase slovenskému výtvarnému umeniu, svedčalo by spomenúť päťdesiate výročie vydania Nultého stupňa písania Rolanda Barthesa. Veď, bez irónie, neľahko v duchu prejsť popri všetkých zastaveniach na krížovej ceste domáceho umeleckohistorického a teoretického písania o tom vizuálnom. A dovolávať sa Barthesa preto, lebo v jeho prvotine bolo nemálo živín proti falošnej pozitivistickej objektivite, ktorá si umenie a jeho interpretáciu zamieňala s faktografickým zosumarizovaním biografických, historických, sem–tam aj sociologických a ozaj ojedinele i psychologických skutočností. Polstoročie novej kritiky, to sú predsa aj rôzne variácie záujmu o väzbu obrazu a jazyka, doslova o „konštruovanie vzťahu medzi textom a obrazom“. Napriek tomu, že v čase aktuálnych pokusov nahradiť reprezentatívnu objektivitu prezentovaním subjektivity sa u nás bádalo vedeckejšie, ba najvedeckejšie, sartrovská obhajoba dialektického ponímania histórie v očiach a textoch novej kritiky obhájiteľná nebola. Nazdávam sa, že u nás by sme aj v osvietených šesťdesiatych vcelku márne pátrali po nadmieru úspešnom pokuse prekonať prežívajúci pozitivizmus, rovnako aj po významnej teoretickej konštrukcii s dynamikou schopnou konceptualizovať oslobodzujúci pohľad ako zmenu paradigmy. V normalizačnej hmle aj staré vzorce bolo radno skryť v kúpeľni a zakopnúť o ne, až keď sa vyčasí. Keď sa vyčasilo, najnamočenejší už nemohli byť najhorlivejší a, paradoxne, menej horliví ešte menej: svietili na nich dvojfarebné sivočervené kabáty. No a keď aj sem-tam vycerené zuby rýchlo skončili na zubárskom kresle a namočené kabáty sa pomaly usušili, o slovenskom výtvarnom umení sa zasa uvažovalo a písalo „normálne“. Farebné spektrum polstoročia – červené z piatej, hneď vedľa hviezd zo šiestej a mesiačikov zo siedmej a ôsmej dekády – na konci minulého storočia sa zlialo do teoretickej rieky všetkých farieb, o akej nesníval ani veľký kormidelník Mao. Rezultát: na pultoch kníhkupectiev sa ponúka naoko ozaj dosť reprezentatívnych – monografických aj syntetizujúcich – knižiek o slovenskom výtvarnom umení. Ponúka, menej už predáva. Normálne. Pretože sa vonkoncom nemienim oháňať chimérou vyváženosti medzi teoretickými postupmi a potrebami bežnej kultúrnej prevádzky, ešte raz sa zištne dovolám Barthesa a jeho úškrnu nad „pracovnou tézou“, že kritika nesmie byť „ani salónnou hrou, ani verejnou službou“. Čiže kritikou typu „ani – ani“. Jednoducho povedané, písanie o vizuálnom umení po období „vedeckého hodovania“ spísaného v orwellovskom ňjúspiku, po období pravdivého zakrývania vlastných lží a po období hlbokého bezvedomia, má „pomaly zrazu“ svedčiť vlastnou kožou. Neviem, či každá teoretická konštrukcia by sa mala za čosi komusi zodpovedať. Predsa len, aspoň svojej vášni poznať a svojmu dobrodružstvu pomenovať. Na tomto mieste zrejme treba zopakovať, že je normálne, keď na pultoch kníhkupectiev je taká ponuka, aká tam je, že je normálne, ak o slovenskom výtvarnom umení píšu autori všetkých farieb, i tých meňavých. Lenže v tomto texte zaznamenám tie z kníh, v ktorých vytušujem, ako sa otvárajú dejom budúcim. Ako nahradzujú pojem objektivity doslovnou inštitucionalizáciou subjektivity, ako textom prezentujú a bytostne garantujú konštrukciu predmetu poznávania. Našťastie, dve z publikácií o slovenskom modernom umení, Výtvarná moderna Slovenska a Slovenská fotografia 1925 – 2000, ktoré zhrnuli výskum syntetizujúceho rázu, zostávajú vhodným sprievodcom (nielen) mladého človeka do dvadsiateho prvého storočia. V oboch prácach sa vcelku citlivo narába s pozitivistickým dedičstvom po démonovi periodizácie. Veď k domácim špecialitám popri mánii zaškatuľkovať autora patrila aj ambícia do pomyselných zátvoriek vymyslieť určenie od-do, tej-ktorej etapy tvorby a ďalej určením miesta a dátumu „štartu“ označiť Generáciu toho či onoho vročenia. Ale periodizačným punktom sa mohla stať aj prvá výstava, verejná či neverejná. Pasca uzátvorkovávania, pravda, bola možno najmenším „hriechom“ najvedeckejšej odbornosti. Rovnako je pravda, že „revolučné“ gesto tejto časovosti úplne potlačilo záujem o zvláštnosť chvíle, ktorú označujeme termínom prelaďovanie. K jej zvláštnostiam patrí aj to, že projekt uznania legitimity novej situácie prebieha už dlho pred „aktom“ jej uznania. V uvedenej súvislosti treba pripomenúť dve publikácie z edície SCCAN. Ide o súbory textov Jána Bakoša Umelec v klietke a Oskára Čepana Znepokojené múzy. Bakošove texty z konca šesťdesiatych rokov minulého storočia patria k pozoruhodným rozborom obsahovej stránky diel niekoľkých autorov (napr. Rudolfa Filu, Milana Paštéku či Jozefa Jankoviča), ktorých tvorba sa otvárala prelaďovaniu moderny do postmodernej situácie. Čiže nielen rôznym dotykom s umeleckými stratégiami aktualizovanými pop–artom, minimalizmom, op–artovými, kinetickým či konkretistickým zdôrazňovaním vizuality, ale aj presúvaním dôrazu na parodickosť postmoderného umenia i slobodné až „neomalené“ citovanie z archívu dejín umenia. Štúdie Oskára Čepana o výtvarnom umení zasa predstavujú vzácne ucelený súbor analýz umenia neskorej moderny na Slovensku. Rovnako sa nazdávam, že vydanie Slovníka svetového a slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia v redakcii Jany Geržovej predstavuje jednak dôležité východisko pre vytušovanie perspektív umenia medzi storočiami, jednak poskytuje argumenty oslobodzujúcemu pohľadu, ktorým sa pozeráme na svet aj vďaka modernému umeniu. Nepochybne najpočetnejšie knižné tituly o modernom slovenskom výtvarnom umení sú rázu monografického. V ojedinelých prípadoch ide o druhé spracovanie, čiže ďalší, rozšírenejší či spresňujúci pohľad na dielo niektorého z klasikov moderného slovenského výtvarného umenia. Knihy, ponúkajúce závery akéhosi druhého čítania diela významného umelca, sú potrebné a niektoré z nich budú ešte potrebnejšie, keď sa ich autormi postupne stanú ľudia nepochádzajúci zo spomínanej rieky meňavých farieb. Zrejme ako istá záruka nerecyklovania „názorov“ bez zápachu, ale aj bez vône. Vyšli aj knihy – prípadne rozsiahle výstavné katalógy – o dielach výrazných umelcov neskorej moderny, kde bola inovácia originálnym aktom umeleckého experimentu. Bez nárokov na úplný výpočet hodno spomenúť monografie Milana Laluhu, Rudolfa Krivoša, Milana Paštéku, Mariána Čunderlíka, Rudolfa Filu, Jozefa Jankoviča, Miloša Urbáska, Alexa Mlynarčíka. Určite chýbajú medzi nimi viaceré knihy, ktoré čakajú na žičlivého fénixa, dúfam len, že nie v bájnom čase. Vlastne nejde o tak málo. Dnes je asi najväčšou hrozbou klišéovité hodnotenie. Podobne aj z minulosti nedobré skúsenosti s prehodnocovaním môžu kdekoho odrádzať od chuti „prepísať“ očividné nehoráznosti, navyše vyfabrikované v ňjúspiku. Veľmi občasné priznanie, že sa stali aj chyby, predsa takmer výlučne pochádza od chybujúcich. Napriek tomu považujem za dosť šialené provokovať návraty v čase. Niečo o tom viem, mesiace už vysedávam nad cyklom textov pod spoločným názvom Podiel novoreči na preluhávaní sa k pravde. V čase, keď nás nové technológie presviedčajú, že svet sa stáva obrazom, v ktorom nápadne prevláda piktoriálny model nad textuálnym, kniha je možno ostatným dobrodružstvom textového pokúšania obrazu. Pravda, kvalita väzby obrazu a jazyka, či už spomínané konštruovanie vzťahu medzi textom a obrazom, nepochybne závisí od nástrojov, ktoré kultivujú a zjemňujú, nepekne povedané, textotvorný faktor. U našich susedov smerom na západ, sever i juh je bežné, že si udomácnili nástroje od Arthura C. Danta Umenie po konci umenia, D. Craneovej Premenu avantgardy, Hansa Beltinga Koniec dejín umenia, knihy Umberta Eca, Jeana-Françoisa Lyotarda či Gillesa Deleuza, aby som spomenul len nástroje najpoužívanejšie. U nás akosi ešte váhame. Keď ide o umenie, dobré konce ozaj nemusia byť dobré. Tomuto textu však dobrý koniec pristane. Nechal som si preto v zálohe dve knižky, v ktorých čítam vášeň poznať a (spolu)prežívam dobrodružstvo pomenovať. Knihu Miroslava Marcelliho o Oravských záznamoch Milana Paštéku a Rudolfa Filu Cestou. Nazdávam sa, že patria k tomu najlepšiemu, s čím sa dá – hoci aj pospiatky – prejsť popri všetkých zastaveniach na krížovej ceste polstoročia domáceho umeleckohistorického a teoretického písania o tom vizuálnom.
