Reklama
Refundo.sk
Reklama

Spomienky humoristu

Usmievavé Slovensko je tretia – a nateraz vari posledná – kniha spomienok známeho a populárneho slovenského humoristu, autora mnohých rozhlasových a iných útvarov, početných publikácií satirických scénok a skečov a naslovovzatého odborníka na kabaret, film a zábavné umenie vôbec, Jána Kalinu. Kalinove spomienky, najmä ich tretí diel, svedčia o tom, že aj život humoristu sa môže dramaticky zauzliť do situácií, keď smiech zamŕza na perách. Ale ani v prípade, keď išlo o život a nie o literatúru, Kalina nestratil humor. Svoju životnú drámu podal s elegantným nadhľadom, bez pátosu a bez fňukania.
Počet zobrazení: 509
4_recenzia-m.jpg

Usmievavé Slovensko je tretia – a nateraz vari posledná – kniha spomienok známeho a populárneho slovenského humoristu, autora mnohých rozhlasových a iných útvarov, početných publikácií satirických scénok a skečov a naslovovzatého odborníka na kabaret, film a zábavné umenie vôbec, Jána Kalinu. Kalinove spomienky, najmä ich tretí diel, svedčia o tom, že aj život humoristu sa môže dramaticky zauzliť do situácií, keď smiech zamŕza na perách. Ale ani v prípade, keď išlo o život a nie o literatúru, Kalina nestratil humor. Svoju životnú drámu podal s elegantným nadhľadom, bez pátosu a bez fňukania. Fráza „Usmievavé Slovensko“, ktorá sa dostala do titulu Kalinovej knihy, bol slogan známy za vojnového slovenského štátu. Slovensko sa síce usmievalo, presnejšie: malo sa usmievať, ale ťažko sa mohli usmievať napr. jeho občania židovského pôvodu – a to bol prípad Jána Kalinu –, ktorým hrozil koncentračný tábor a ten sa pre mnohých (aj Kalinových blízkych) napokon stal definitívnou realitou. Pravda, nie pre Kalinu, pretože jeho priatelia v rozhlase a inde ho napokon zachránili ako „nenahraditeľného“. Hoci, keď už išlo naozaj do tuhého, musel sa zachraňovať sám. Záchrana však mala trpkú príchuť, keďže tisícky Kalinových spoluobčanov zahynuli. A tak sa v ňom ozvalo čosi ako výčitky svedomia (nekolaboroval som?), znásobené ďalším faktom, že sa nezúčastnil SNP, hoci mal blízko ku komunistickej strane a Sovietskemu zväzu. Skutočnosť má vždy dva konce a záleží na tom, ktorý uprednostníme. Pochopiteľne, Kalina nekolaboroval, jednoducho, zachraňoval si život. Chcel prežiť, ale bez toho – ako sám hovorí – „aby sa upísal diablovi“. A to sa mu podarilo. Výčitky svedomia mal mať režim, ktorý sa správal tak, ako sa správal. Pravda, Kalina sa napokon svojej „basy“ dočkal, a to od „vlastných“. Po tzv. vstupe vojsk a následnej normalizácii sa stal zo dňa na deň nepriateľom štátu. Konflikt s Husákovým režimom sa skončil Kalinovým odchodom do emigrácie. Škoda, že toto druhé dejstvo jeho dramatického života v koncepcii spomienok chýba. Spomienky vydajú svedectvo aj o tom, ba vlastne to je ich skutočná náplň, že Kalina bol už od mladosti nesmierne aktívny človek, zapálený pre umenie dramatické a najmä filmové. Ako poslucháč práv na pražskej univerzite nakukol do filmovej kuchyne a keby sa nebola republika rozpadla, bol by sa pravdepodobne upísal natrvalo filmu. So slovenským filmom mal napokon do činenia po roku 1945, jednak ako organizátor a jednak ako pedagóg. V jeho spomienkach však dostala široký priestor celá slovenská (a česká) umelecká sféra prvej republiky a potom i slovenskoštátovská, najmä rozhlas, ale aj divadlo, pre ktoré prekladal, literatúra atď. To všetko sa tu prezentuje najmä cez konkrétnych tvorcov, s ktorými prichádzal do styku a s ktorými sa poznal. Treba zdôrazniť, že si pamätá mnoho a mnohých (opieral sa pritom o vlastný archív) a podáva množstvo faktov, týkajúcich sa tvorivých aktivít, spojeným s rozvojom jednotlivých žánrov, najmä humoristických, na Slovensku. Veľa priestoru tu dostal Prešov, kde vyrastal a kde sa pokúšal rozbehnúť umelecký život. Druhá „štácia“ je Bratislava (v predošlých dvoch knihách i Praha). Je tu celá galéria postáv vtedajšieho kultúrneho života (i multietnického), videných ostro a konkrétne. Skôr ako ich kultúrny prínos upúta čitateľa na mnohých čosi iné: fakt ideologických kotrmelcov, keď sa menil politický režim. A ten sa menil niekoľkokrát. Miestami to vyzerá ako plytká fraška, bola to však, žiaľ, realita. Kalinove spomienky sú z mnohých stránok poučné, hoci nikde nedidaktizuje. Je to poučenie z histórie. Okrem toho sú napísané vervne, s humorom (niekde trochu stereotypným), kriticky a sebakriticky, bez veľkých slov a vecne. Znovu treba obdivovať množstvo údajov, dát, faktov konkretizujúcich unikajúcu čiže zanikajúcu minulosť. Fakty sú rukolapné. Nájde sa však aj niekoľko takých, ktoré „nesedia“. Napr. román M. Figuli Babylon nemohol byť vo výklade kníhkupectva počas slovenského štátu, pretože vyšiel až roku 1946. To sú však nepodstatné drobnosti. Nasýtenosť faktami v spojení s ľahkým štýlom zvýšila čitateľskú príťažlivosť Kalinových spomienok. A to sa týka všetkých troch kníh, z ktorých táto posledná je najhutnejšia a najucelenejšia. Všetky ako celok však patria vo svojom žánri k výraznému oživeniu a k nadpriemeru. (Ján Kalina: Usmievavé Slovensko. Autobiografománia. Vydavateľstvo PT A. Marenčin, 2003, 229 strán, 239 Sk)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama