Aká príde transformácia?
Na ilustráciu zhrniem všetky slová, ktoré som pred odchodom v súvislosti s Kubou počul: diktatúra, Fidel, chudoba. Neverím však, že niekto, kto v tejto krajine bol a chce objektívne zhrnúť svoje pocity a zážitky, bude tieto slová tak frekventovane používať ako tí, ktorí tam neboli. Latinská Amerika a život v nej Kuba nie je demokratickým zriadením, aspoň nie takým, aké poznáme z teoretických knižiek. Treba však podotknúť, že ani jedna z okolitých latinskoamerických krajín sa nedá týmto prívlastkom jednoznačne charakterizovať. Úroveň ochrany ľudských práv je totiž v tomto regióne mizerná a mieša sa s nesmiernou chudobou, čo samozrejme relativizuje politické práva ako také. A to aj v krajinách, ktoré Spojené štáty ako samozvaný líder regiónu hodnotia ako demokratické a veľmi otvorene sa do politického procesu v nich angažujú. Kuba je však tŕňom v oku, lebo už viac ako štyridsaťštyri rokov odoláva takémuto tlaku. Preto je terčom medzinárodného ohovárania bez ohľadu na kontext Latinskej Ameriky, kde je v mnohých oblastiach jednoznačne na čele. Každá aj najzapadnutejšia dedina na Kube má svojho bezplatného lekára, svoju školu, svoje kultúrne stredisko. Gramotnosť, ako aj dĺžka života obyvateľstva je na špici v regióne. Napriek mnohým nedostatkom v distribúcii potravín a liekov nenájdete na ulici bezvládnych, ba dokonca ani žobrajúcich ľudí, ako to môžete vidieť v mnohých iných krajinách. Keby existoval index hodnoty ľudského života a obsiahol by rôzne parametre, ako napríklad starostlivosť o chorých, neplnoletých, úmrtnosť na bežné, ľahko liečiteľné choroby, detskú úmrtnosť, hygienu, ale i policajnú či inú štátnu brutalitu, konflikty medzi obyvateľstvom, som presvedčený, že aj po zarátaní tzv. nedemokratickosti tejto krajiny, by obstála vo veľmi pozitívnom svetle. Čo tvrdí Svetová banka Nedávno Kubu dokonca pochválil šéf Svetovej banky James Wolfensohn. Podľa neho „urobila Kuba vynikajúci kus práce v zdravotníctve a školstve“ a dodáva „vôbec mi to neprekáža priznať to“. Je to paradox, keďže Kuba je kvázi antimodel reforiem, ktoré táto inštitúcia presadzovala v susedných krajinách a navyše, ako v prípade Severnej Kórey, nedostala táto krajina ani najmenšiu pomoc od tejto banky. Tak napríklad v detskej úmrtnosti je Kuba na úrovni Španielska so 7 promile, Argentína má 18, Čile 10, a celá Latinská Amerika s karibským regiónom má dokopy 30 promile detskej úmrtnosti. Čo sa týka alfabetizácie mladých je Kuba na čísle 100 percent, čo je viac ako hocikde inde na svete vrátane nášho regiónu. Kuba venuje 6,7 percenta HDP na vzdelanie, čo je dvakrát viac ako ostatná Latinská Amerika či dokonca Singapur. Keď sa človek prechádza uličkami miest a cez okno vidí malých školákov, ako si vystrihujú z papiera alebo recitujú básne vo veľmi slušných podmienkach, nemôže mu nenapadnúť, ako to bude po tom? Nebude to tak, že prídu zahraniční experti a vyhlásia, že Kuba žije nad svoje podmienky a obmedzí prístup ku vzdelaniu? Kuba venuje 9,7 percenta HDP na zdravotníctvo, čo je porovnateľné s Kanadou. Kedy prídu poradcovia zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu a nastolia otázku nerentabilnosti tohto systému...? A vôbec všetko, čo sa vám na tom ostrove mohlo páčiť, sa dá jednoducho relativizovať budúcim príchodom „osloboditeľov“. Budú divoké pláže ohradené plotmi od vnútrozemia tak, ako je to v iných karibských krajinách, aby nebol turista znechutený chudobou? Vrátia sa na ostrov bohatí miamskí bratranci, ktorí nastolia iný poriadok? Bude Kuba znovu bordelom Spojených štátov, ako to bolo ešte za Batistovej diktatúry? Relativita demokracie Ak chce niekto moralizovať v tom zmysle, že netreba chodiť na Kubu, lebo sa tým podporuje režim, tak sa len spýtam, prečo nikomu neprekáža, keď sa chodí do Tuniska, Maroka, Egypta, Thajska, Turecka, Saudskej Arábie a Číny. Američania a celý demokratický svet s týmito krajinami veselo obchodujú a expedujú tam bez morálnych zábran svojich turistov. Policajná brutalita v týchto krajinách mnohokrát prevyšuje tú, o ktorej sa v súvislosti s Kubou rozpráva. A o účasti na politickom procese ani nehovorím. Keď som si pred cestou myslel, že bude Fidel ako vodca všadeprítomný, tak som sa veľmi mýlil. Je pravda, že pri cestách, na stenách ulíc sú mnohé politické slogany, ktoré nám do veľkej miery môžu pripomínať to, čo sme na Slovensku mali pred rokom 1989. No Fidel ako taký je na nich prítomný minimálne. Vyobrazovaní či citovaní ľudia sú buď revolucionár Ernesto Che Guevara, alebo predrevoluční hrdinovia, ktorí sú porovnateľní s našim Štúrom, Hurbanom či Hviezdoslavom. Čo sa týka chudoby, aj tento termín je veľmi relatívny. So západnou či strednou Európou sa situácia na Kube veľmi ťažko porovnáva, no netreba ísť tak ďaleko na východ či na juh od nás, aby sme našli horšie príklady chudoby a bezprávia. Príkladom je najväčšia demokracia sveta India, kde sa ľudské práva a blahobyt týkajú len veľmi malej a obmedzenej skupiny ľudí, zatiaľ čo veľká väčšina dennodenne bojuje o doslovné prežitie. Navyše má Kuba jeden obrovský hendikep, ktorým je kriminálne obchodné a politické embargo iniciované Spojenými štátmi. To v najväčšej miere bráni rozvoju. Viac ako dvanásť rokov sa medzinárodná komunita pokúša tento škrtič Kube uvolniť hlasovaním vo Valnom zhromaždení OSN. V roku 2003 bolo za zrušenie embarga 179 krajín a proti boli už tradične tri: USA, Izrael a Maršalove ostrovy, pod nepriamou správou Američanov. Aj v Spojených štátoch prebieha vnútorná diskusia, či nezrušiť embargo v čase, keď Kuba už dávno nie je hrozbou pre bezpečnosť krajiny, ako to bolo niekedy. No veľmi silná kubánska loby z Miami, ktorá si brúsi zuby na návrat do krajiny, trvá na veľmi prísnom prístupe ku kubánskej vláde. A keďže Bushovo zvolenie záviselo aj od hlasov z Miami, kde je jeho brat Jeb guvernérom, a blížia sa ďalšie voľby, táto administratíva s blokádou nepohne. Navyše v súvislosti s „vojnou proti terorizmu“, ktorú USA vedú, zaradili Kubu do osi zla, teda na zoznam štátov, ktoré podporujú terorizmus, čo je úplne na smiech celej medzinárodnej komunite, okrem Kubáncov samozrejme. Teroristi na Kube V súvislosti s bojom proti terorizmu je zaujímavý ešte jeden fakt. Všetkých podozrivých z aktov terorizmu, pochádzajúcich z moslimských krajín, dal G. W. Bush deportovať za oceán, na Kubu. Tam ich držia v neľudských podmienkach, v klietkach, ktoré sú už dlhší čas terčom kritiky mnohých humanitárnych organizácií. Záliv Guantanámo je už dlhé roky obsadený Američanmi, ktorí tu majú vybudovanú vojenskú základňu. Týchto 117 km2 je jedným z najdôležitejších strategických miest na svete. Je to priestor, ktorý je kompletne uzavretý do seba a obkolesený neskutočne hustým mínovým polom. Nájomná zmluva, ktorú Američania uzavreli s Kubou v roku 1934 má trvať 99 rokov, a tak do roku 2033 by mala ostrovná vláda inkasovať pár tisíc dolárov nájmu, ktoré však nikdy neprijme. Nedávno som v televízii pozeral americký film, ktorý spomínal prostredie Guantanáma, kde americkí vojaci, hrdinovia, „bránia základňu pred niekoľkými tisíckami po zuby ozbrojených hrdlorezov“. Uznáte sami, kto okrem Kubáncov žije trápnou propagandou, keďže tí „hrdlorezi“ sú regulárnou kubánskou armádou, brániacou nezávislosť svojej krajiny. Je však pravda, že Kubánci majú problémy so svojou vlastnou obhajobou a presviedčaním medzinárodnej verejnosti. Ako mnohí iní turisti, chceli sme sa ísť na Guantanamo bay pozrieť. Ale sprievodca, ktorý má jediný oprávnenie cez kubánsky kontrolný bod niekoho previesť, o pol jedenástej pred obedom skončil svoju prácu a pobral sa domov. Škoda, chceli sme tú pevnosť vidieť, mávli sme rukou a s poznámkou, že takouto pracovnou disciplínou revolúciu neubránia, sme sa pobrali do iného mesta. A čo bude po Fidelovi... Mnoho ľudí sa zamýšľa, čo bude, keď to všetko padne. Vodca revolúcie je starý a s jeho smrťou by do značnej miery opadla šanca, že sa systém, ktorý nastolil, udrží. Je možné, že si Fidel pripravuje nástupcu, no málokto verí, že by mal sily udržať tlaky, ktoré sú na ostrov dennodenne vyvíjané. Je teda celkom možné, že smrťou Fidela padne pomyselný posledný kúsok berlínskeho múru. Je pravda, že ľudia nadávajú na neustály materiálny nedostatok, najmä ak si porovnajú možnosti turistu, no na druhej strane Fidel je tým oporným bodom, ktorého majú ešte radi a vážia si ho. Určite túžia po zmene, ktorá by mnohým jedincom priniesla väčšiu osobnú slobodu a možnosť podnikania. A práve tento úplne legitímny a pochopiteľný pocit tisícok Kubáncov, ktorí vnímajú úroveň života za morom, bude začiatkom konca kubánskej nezávislosti. Viem si predstaviť tých, ktorí budú pretláčať rýchle scenáre hospodárskej transformácie. Jej súčasťou bude blesková privatizácia stoviek hotelov a pláží. Reštitúcia cukrových a tabakových plantáží, niklových baní a fabrík. Znovuobnovenie preferenčných cien exportu cukru a iných komodít smerom k severnému susedovi. Demonštratívne návraty tých, ktorých hotely v Havane sa dnes nachádzajú v rukách štátu, a to americkej mafie a jej pozostatkov. Šoková terapia prekvapí početnú lekársku a učiteľskú vrstvu, ktorá stratí svoje uplatnenie a ohodnotenie z dôvodov šetrenia a odporúčaní finančných inštitúcií. Krajina stratí svoju veľmi nízku úroveň kriminality a len potom sa stane naozaj cieľom alebo medzinárodným chodníkom drogových pašerákov, ako je to už dnes vyobrazované v hollywoodskych filmoch (napr. Bad Boys II). Pod heslom masívnej demokratizácie sa povalia sochy národných hrdinov, ako napr. Che Guevaru či Camila Cienfuega, a nastane ďalšie ideologické premenovávanie ulíc. Dá sa tomu však v tomto zmysle a v tomto svete zabrániť? Určite áno, a to tak, že by Fidel ešte za svojho života demokratizoval život svojich občanov a poskytol im väčšiu možnosť podnikať a zveľaďovať svoje materiálne šťastie. Všetko sú to však iba domnienky a dúfam, že to tak pre túto naozaj krásnu a pútavú krajinu nedopadne. Jednoznačné recepty podľa mňa neexistujú, ale určite to nie sú tie vymyslené za morom. Kuba si bude musieť nájsť svoju cestu a medzinárodná komunita by jej mala garantovať autonómiu a možnosť prebrať zodpovednosť za svoju vlastnú budúcnosť. Odchod aj bez víz Aj s takýmito obavami sme po dvoch týždňoch odchádzali naspäť na havanské letisko. Vybavovanie prebiehalo hladko až do momentu, kým prekrásna colníčka nezistila, že som nemal opečiatkované víza. Milo ma poprosila, aby som počkal, a s poltuctom kolegov sa radila, ako vyriešiť toho, ktorý vôbec nemá doklad, že prišiel na ostrov legálne. Kamaráti úspešne prešli a ja som sa už pripravoval na veľké problémy. Nakoniec ma po pol hodine predsa len pustili, a tak som sa vyhol veľkým vysvetľovacím manévrom. Nebolo to také strašné, ale povesť, ktorú tento režim má, predsa len urobila svoje, napriek dvom týždňom stráveným v príjemnom prekvapení...
