2x o politike bez politikov
Naši politici sú najviac diskutovanou, ukazovanou a kritizovanou profesijnou skupinou krajiny. Napriek tejto enormnej pozornosti im chýba spoločenská vážnosť. Na prvý pohľad sa zdá, že to ani inde nie je ináč. Prednedávnom sa Peter Glotz, známy nemecký politológ a bývalý poslanec SPD, zamyslel nad osudom moderných politikov. Jeho témou bola klesajúca personálna kvalita a odliv najtalentovanejších ľudí z politiky – najčastejšie do sféry poznatkovej ekonomiky. Podľa Glotza je to dôsledok zmeny mocenského pomeru síl za posledných tridsať rokov, spôsobený nástupom éry digitálneho kapitalizmu. Ak ešte začiatkom šesťdesiatych rokov bolo možné, že pred návštevou spolkového kancelára ľahko znervózneli aj šéfovia koncernu Mercedes Benz - Daimmler, dnes je to naopak. Nervóznejší sú vládni politici. Nezriedka sa totiž stáva, že obyčajný člen dozornej rady akciovej spoločnosti disponuje väčším priestorom na rokovanie než samotný minister. Mení sa aj spoločenský ideál. Hrdinami dnešných čias nie sú politici v štýle Johna Fitzgeralda Kennedyho. Ich miesto zabrala akcionársko-manažérska elita – „mladí, úspešní a bohatí“ yupies. To všetko vyvoláva personálnu krízu politickej elity, a teda aj politiky, ktorá má zastupovať záujmy občana. Ak sa politika nemá stať slúžkou akciových trhov, treba podľa Glozta najprv prilákať najtalentovanejších späť do straníckej politiky. Ako? To je práve otázka. Jednou z prvých odpovedí na ňu je obnovenie cirkulácie hospodárskych elít (!) cez stranícku politiku. Pretože tie dnes pri globálnom presadzovaní záujmov politiku nezriedka len tolerujú. Iste, aj domáca scéna je a bude konfrontovaná s podobnými trendmi. No paradox takmer monopolnej pozornosti a minimálnej vážnosti, ktorú venujú médiá, ale aj obyčajní ľudia politikom, tým nie je vysvetlený. V našich končinách ide o inú závislosť politiky od ekonomických záujmov. Zavedenie slobodného trhu politickým rozhodnutím čerstvo demokratického štátu, vytvorenie súkromného podnikateľského sektora štátnym ministerstvom pre privatizáciu, či ozdravovanie bankového sektora miliardovými investíciami zo štátneho sektora, to všetko iba potvrdzuje vplyv inej – extrémnej – tradície: závislosti rastu bohatstva od úradníka-nominanta. Nečudujme sa preto, ak pri výbere výkonných elít na Slovensku dominuje zotrvačnosť ideologického kľúča. Ak chcete, prevaha politického nad kultúrnym kapitálom. Ak demokrat, potom liberál a reformy, ak staré štruktúry, potom štát a národ. Aby sme si rozumeli, jedna vec je demonštrácia vôle k reformám. Iná zasa schopnosť presadiť ich do skutočnosti. Slovenská sebareflexia sa odohráva v prevahe tých „veľkých“ ideologických vysvetlení. V týchto megapríbehoch sa stráca to dôležité: spôsob, akým rozumieme vlastnému prístupu k životným šanciam. Zdá sa, že politika – pánske huncútstvo – je tolerovaným médiom najdôležitejších majetkových zmien v očiach slovenských rodín a verejnosti. Ak je to tak, potom politici (a nadávky na nich) zostanú ešte dlho hlavnou témou našich rozhovorov o politike – bez spoločenskej vážnosti.
