Reklama
Reklama

Sme duchovnými sponzormi tohto štátu

Médiami prebehla správa, že sa vám splnil sen. Máte konečne budovu, v ktorej môžete skúšať a hrať divadlo. Urobili ste aj celkom ojedinelý čin: desiatich svojich mentálne postihnutých hercov ste zobrali z ústavov... - Osem rokov sme aj s hercami putovali po rôznych kanceláriách, domoch kultúry a iných provizórnych priestoroch. Ráno o ôsmej sme si vždy vyzdvihli hercov z ústavov a vydali sme sa na našu každodennú cestu. Neboli sme nikým. Súbor bez stálej scény je len obchodný cestujúci. Bolo to finančne, organizačne aj ľudsky nesmierne náročné.
Počet zobrazení: 496
4-m.jpg

Viera Dubačová, umelecká riaditeľka Divadla z Pasáže

Narodila sa v roku 1962. Pôvodne pôsobila ako bábkoherečka v Divadle na Rázcestí, neskôr ako autorka a režisérka vlastných hier. V roku 1995 založila v Banskej Bystrici Divadlo z Pasáže, v ktorom hrajú ľudia s mentálnym postihnutím, a dodnes je jeho riaditeľkou. V Bábkovom divadle v Žiline a v Banskej Bystrici režírovala hry a happeningy s problematickou mládežou, s ľuďmi s psychickými poruchami. V súčasnosti študuje réžiu na VŠMU v Bratislave a pracuje na projekte banskobystrického Medzinárodného centra komunitného umenia pre spoluprácu ľudí s postihnutím a iných menšinových skupín. Médiami prebehla správa, že sa vám splnil sen. Máte konečne budovu, v ktorej môžete skúšať a hrať divadlo. Urobili ste aj celkom ojedinelý čin: desiatich svojich mentálne postihnutých hercov ste zobrali z ústavov... - Osem rokov sme aj s hercami putovali po rôznych kanceláriách, domoch kultúry a iných provizórnych priestoroch. Ráno o ôsmej sme si vždy vyzdvihli hercov z ústavov a vydali sme sa na našu každodennú cestu. Neboli sme nikým. Súbor bez stálej scény je len obchodný cestujúci. Bolo to finančne, organizačne aj ľudsky nesmierne náročné. Na začiatku odchodu hercov z ústavov bolo rozhodnutie celej našej skupiny. To je ďaleko najťažšie, prebrať na seba celú zodpovednosť. V jeden moment sme pochopili, že chceme byť s našimi hercami každý deň a že všetko stojí na tom, že nemáme priestor... Po čase sme získali grant z ministerstva práce a sociálnych vecí na dobudovanie denného stacionára. A tak sme prišli k prenájmu objektu, ktorý je krásny, starý, veľký, všetko tam môže byť pod jednou strechou. Môžeme tam mať triedy, jedáleň, ateliéry, skúšobňu, odpočiváreň, miestnosť, kde sa môže vykonávať poradenská činnosť s psychológom. Hore, na povale, by sme chceli vybudovať divadelné štúdio, v ktorom by sme mohli aj hrávať. Herci teda odišli z ústavu. Aká je teraz ich ďalšia perspektíva? - Všeobecne sme si zvykli na postihnutých ako na sošné objekty. Zdá sa, že za tými očami ľudí s Downovým syndrómom neprebiehajú myšlienky. Oni však myslia, cítia, pamätajú si veci, nie sú to blbečkovia, ktorí sa dobre cítia tam, kde sú. Tridsať rokov sa tu hovorilo, že im je našťastie jedno, kde sú a čo robia. Čím viac sú postihnutí, tým menej sú vraj zraniteľní. Nazývame ich Bohom zabudnuté deti. Je to do neba volajúca nehoráznosť, lebo oni nie sú Bohom, ale nami zabudnutí ľudia. Ako sa odchodom z ústavu zmenil ich život? - Obyčajne ľudia s mentálnym hendikepom pracujú najmä manuálne, využívajú svoju remeselnú zručnosť, trebárs pletú košíky, vyrábajú pekné veci z keramiky. Napríklad v Bratislave je silná komunita postihnutých, ktorí sa realizujú prostredníctvom výtvarného umenia. My teraz pracujeme na tom, aby sa aj z divadla stalo normálne pracovisko, to znamená, že podľa našej legislatívy vytvoríme chránenú dielňu a zamestnáme v nej hendikepovaných umelcov. Naši herci by mali ako odmenu za svoju prácu dostávať polovicu minimálnej mzdy. To je pre nich nesmierne dôležité. Hovorila si, že potrebujete triedy. Väčšina hercov však už dávno prekročila školský vek... - Každý človek potrebuje prejsť nejakou školou, aby sa potom v danej oblasti mohol zamestnať. A keďže naši herci boli ľudia z ústavov, väčšinou majú len zopár tried základnej alebo absolvovali osobitnú školu. Navyše rýchlo zabúdajú. Rozhodli sme sa teda pre systém dovzdelávania. Vytvorili sme vlastné osnovy. Počas vyučovacích hodín ich vedieme k neustálemu opakovaniu všeobecných predmetov, ako sú slovenský jazyk, matematika, zemepis, dejepis atď. Potom máme predmety ako dramatická výchova, kam patrí napríklad aj práca s predmetom, masky, ďalej hudobná výchova, pohybová príprava, tanec. To je odborná príprava na budúcu prácu. Budú zamestnaní v chránených dielňach a výsledný produkt ich práce budú divadelné predstavenia. Ako vlastne vzniklo Divadlo z Pasáže? - Na začiatku bola divadelná inscenácia. Vybrala som si osem hercov, ľudí z ústavu. Konkurz neprichádzal do úvahy, vyberala som intuitívne. Chodila som za nimi a nejako sme sa našli, pomáhala mi priateľka Ľudka Bavlšíková, ktorá vtedy ešte pracovala v ústave. Chcela som ukázať kontrapunkt, obludnosť nášho sveta v porovnaní s ich svetom. Bolo to v deväťdesiatom piatom a tá téma mi dodnes ostala, len ju vyjadrujem inými prostriedkami. Po dvoch mesiacoch práce s nimi mi napadlo, že sú úplne iní, než ako som si ich zaškatuľkovala. Viac-menej som sa na nich tiež pozerala ako na deti, ktoré nie sú schopné samostatne uvažovať a v podstate je im dobre, keď majú čo jesť a piť a majú čisté ruky. Postupne som začala písať scenár priamo na nich. Bol to jednoduchý príbeh a volal sa O Popolvárovi, ako ho nepoznáte. Ani ja som ich nepoznala. Uvedomila som si, že kým sa nesnažíme do niečoho hlbšie preniknúť a sme so sebou spokojní, je náš život dosť obmedzený. Postupne si zvykneme na stereotyp. Po štyroch mesiacoch som už trochu tušila, čo všetko dokážu ponúknuť, čo všetko ukrýva ich svet, aký rozmer. Tento zážitok sme prostredníctvom divadla chceli ponúknuť divákom. Nešlo iba o to, že niekto pomôže nejakým postihnutým. Je to spätná väzba. Oni sú predsa rovnako schopní pomáhať nám. Z toho asi vyplývala potreba inštitucionalizácie tejto vzájomnej výmeny... - Áno, práve vtedy sme začali rozmýšľať nad organizáciou, ktorá by týchto ľudí prijala. Založili sme občianske združenie Divadlo z Pasáže, aby sme boli právnický subjekt, a pod touto hlavičkou sme začali pracovať. Spočiatku to bolo tak, že sme štyri mesiace skúšali a tie zvyšné oprašovali a hrávali predstavenia. Z toho opäť vyplynula potreba byť s nimi čo najdlhšie, lebo ich pamäť je naozaj krátka. Keď s nimi nie si mesiac, musíš sa vrátiť naspäť. Aby človek nerobil takú sizyfovskú robotu, bolo treba sa im venovať každý deň. Keď neskúšame, dovzdelávame sa, neustále s nimi pracujeme, aby si cibrili pamäť. Okrem toho majú aj hodiny s psychológom. Za osem rokov vidíme naozajstné výsledky. Dnes sú to už naši kolegovia a my im len vytvárame špeciálne podmienky, aby sa mohli realizovať. V čom sa takéto vzdelávanie najväčšmi líši od bežnej výučby? - Momentálne je jedna z našich priorít príprava na samostatný život. V ústave o nich je postarané, ale čo ich budúcnosť? Väčšina našich hercov má aj rodičov, ale keď zostanú sami, keď sa rodičia pominú, jediná alternatíva je zavrieť ich do celoročných ústavov, čo sa rovná detský domov. Vlastný život je pre nich strašne dôležitý a pritom zložitý. Máme napríklad dvoch hercov, ktorých učíme robiť nákupy, učíme ich rozmýšľať, čo budú variť večer, či pôjdu do kina, či ostanú doma a budú čítať knihu alebo pozerať televízor... Pre jedného to bolo dosť náročné. Niekoľko dní premýšľal, či nie je lepšie nerobiť nič, viesť pohodlnejší život a byť už o siedmej v pyžame. Zdalo by sa, že musí byť šťastný, že je slobodný, ale on mal naozaj vážnu dilemu, či sa chce vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch zaoberať normálnymi vecami. Preto každý deň popri iných predmetoch preberáme aj základné otázky nášho každodenného života. Jedna hodina sa napríklad volá Hodnota peňazí, iná sa volá Stolovanie. Jedna sa volá Nákupy. Je toho nesmierne veľa, sme možno v tretine. Doteraz sme mali dva roky dovzdelávania, ale v nových priestoroch môžeme trénovať aj praktické postupy. Zase sa môžeme posunúť o kúsok ďalej, prehĺbiť svoje úsilie. Postupne ste teda dospeli k presvedčeniu, že vaši herci sú dosť zrelí na to, aby mohli žiť mimo ústav... - Viac-menej sme si to mysleli už po troch - štyroch rokoch. Veľmi nás ovplyvnilo to, čo sme videli vonku. V Belgicku, v Dánsku, v Rakúsku, boli sme v kontakte s Nemcami, teraz sme s Holanďanmi... Keď napríklad v Belgicku prišli do divadla mentálne postihnutí herci, šmarili si veci do skriniek, poklebetili spolu, prezliekli sa do skúšobných kostýmov a nastúpili na pľac. Chvíľu som uvažovala: veď toto je také samozrejmé... Potom mali obed, po ňom si sami poumývali riad a odpratali ho. Ďalej pracovali do tretej, prezliekli sa a išli domov. Bola to normálna skupina ľudí so špeciálnymi podmienkami. Divadlo u nich aj u vás bolo spúšťacím mechanizmom oslobodenia a integrácie... Postupne vám pribúdajú aj ďalší, ktorých postihnutie nie je mentálne... Akosi samočinne sa vytvára komunita nielen z postihnutých, ale i z tzv. normálnych umelcov. - Od začiatku sme nechceli našich hercov „predvádzať na javisku“, akože „aj postihnutý môže“. Nie, naopak, chceli sme ukázať, že dokážu veľmi profesionálne, koncentrovane a disciplinovane vytvoriť dielo, ktoré môžeš aj predávať. Dobré dielo. Keď sa pozeráš na dobrý obraz, nepýtaš sa, či ho niekto maľoval nohami či rukami, ale či ho maľoval svojím srdcom, svojou mysľou, svojím duchom. Chceli sme, aby ľudia po desiatich minútach prestali uvažovať, či hrajú postihnutí alebo zdraví, ale začali sa na to, čo vidia, pozerať ako na divadlo, ktoré obsahuje všetko, čo obsahovať má, a chce niečo povedať. A preto sme od začiatku spolupracovali s profesionálmi. Čo najviac. A s mladými ľuďmi, študentmi, budúcimi profesionálmi. Volá sa to integrácia. Chceli sme im ponúknuť možnosť uvažovať nad divadlom aj nad umením trošku inak, najmä v čase komercionalizácie, ktorá nás prepadla po revolúcii. Myslím si, že z divadla postupne vyprchal dôvod, pre ktorý ho robíme. Repertoár sa začal prispôsobovať potrebe plného hľadiska. Pre mňa prestala existovať dramaturgia. Takmer zmizla potreba vypovedať, podeliť sa s tým, čo ma trápi, zaujíma, teda téma. Divadlo stratilo tému. Práve preto ma potešili Tri sestry v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Ako sa ti s malým neznámym divadlom hendikepovaných hercov z Banskej Bystrice podarilo, že za tebou začali prichádzať známi výtvarníci, herci, režiséri, hudobníci, ako napríklad Aleš Votava, Marija Havran, Vlado Balco, Richard Stanke a mnohí iní? - Nikdy sme sa nerozprávali o charite. Väčšinou každý z nich už videl naše predstavenie. Boli oslovení divadlom. Asi si povedali, že to má zmysel. Keď sme v deväťdesiatom šiestom urobili Popolvára, bol to obrovský úspech, až boom. V sále aplaudovali ľudia, lebo to bolo profesionálne urobené, nasvietené, a herci hrali o dušu. Popolvár bol naozaj o tom, že sa „herci ujali svojej príležitosti a naplno ju využili“. Vtedy sa dalo ísť naspäť do ústavu a s touto inscenáciou žať úspechy a obiehať po Slovensku aj vonku. Cez prázdniny som vtedy nebola s hercami dva mesiace. Keď som potom prišla do ústavu, jeden z nich predo mnou utekal a len tak kýval rukou. Potom sme zase hrali, a potom som s nimi zase týždeň nebola a vtedy ten herec bol zase taký schovaný do seba. Vtedy som si povedala: ak to má mať nejaký zmysel, poďme ďalej. A tak sme začali uvažovať nad druhou inscenáciou. Zavolala som Lunárne legendy, rockovú skupinu z Bystrice, lebo som chcela osloviť aj mladých ľudí. Urobili sme Skúšobňu, voľnú inscenáciu o priestore, kde keď stretneš postihnutých, nepremýšľaš, čo budeš robiť. Otvoríš dvere, sú tam a ty sa musíš tváriť okamžite tak, ako to cítiš. Vtedy som si najviac uvedomila, že naše divadlo chce veľa ľudí, spolupracovníkov, ktorých nadchneš možnosťou vypovedať o niečom, čo má možno hlbšie korene, ako sa nám na prvý pohľad zdá. Odvtedy malo naše občianske združenie naberajúcu tendenciu. Začali prichádzať ľudia, najskôr z Bystrice, Belo Felix, vynikajúci hudobný skladateľ, Katka Michalová, spomínaná hudobná skupina, z ktorých sú dnes podaktorí už slávni... Potom to už bola otázka času. Začali sme hrávať po Slovensku, v Bratislave... Tak k nám prišiel napríklad aj Aleš Votava a Rišo Stanke. Bolo to divadlo, ktoré im niečo povedalo. Nebola som to ja, ktorá by som hovorila: prosím ťa, poď so mnou robiť... Budeš mať čiaročku v nebi. Teraz už zakladáš Medzinárodné centrum pre komunitné umenie... - Nemyslím si, že máme patent na rozum, čo sa týka tvorby pre postihnutých... Cítila som, že treba ísť aj k iným skupinám, k drogovo závislým, už dávno ma lákala práca so starými ľuďmi, utečencami. Vždy odhaľuješ, že každá tá skupina má svoje zákonitosti, svoje tajomstvo života v uzavretom kruhu. Ak do toho chceš preniknúť, lebo máš silu, čas a chuť, tak ťa tie ich problémy tak strašne umlátia, že keď odtiaľ vyjdeš, nemôžeš mať pocit, že robíš niečo úžasné. Môžeš si myslieť len to, že chceš robiť ešte lepšie a silnejšie obrazy, ešte odzbrojujúcejšie divadlo... Z toho vznikla myšlienka spolupráce medzi komunitami. Takto sme sa dostali aj k nepočujúcim, dlhé roky sa kamarátim so Zojou Mikotovou z Brna, ktorá založila Katedru výchovné dramatiky pro neslyšící na Janáčkovej akadémii múzických umení (JAMU) v Brne. Videla som ich predstavenia, oni naše. Uvedomila som si, že slovenskí herci, ktorí v Brne študujú, u nás nemajú uplatnenie. A tak sme prišli k absolventovi JAMU Petrovi Vrťovi. Je vynikajúci „pohybár“, robí masky, bábky... Ponúkla som mu výučbu dramatickej výchovy. Pristal na to s tým, že by pracoval ako pedagóg a popri tom by vytváral s podobne postihnutými kolegami, absolventmi z Brna, vlastné inscenácie, ktoré naše divadlo bude zastrešovať. A už sa to aj realizuje. Keď sme boli v tomto roku vďaka ministerstvu kultúry na Medzinárodnom festivale komunitných divadiel v Rotterdame, veľmi ma ovplyvnilo prirodzené prepájanie a spájanie komunít rôzneho druhu, možnosť nielen prezentácie, ale aj konfrontácie vnútorného sveta. Keďže teraz ideme do Európskej únie, musíme sa zmieriť s tým, že sem budú chodiť cudzinci a emigranti. Mali by sme k nim byť veľkorysí, tak ako bol kedysi svet veľkorysý k nám. Treba si vidieť ďalej od nosa. A to je aj filozofia Medzinárodného centra pre komunitné umenie. Už nie sme len malým piesočkom pre ľudí s mentálnym postihnutím, otvárame sa a cez divadlo vytvárame nové a nové priestory pre ďalšie komunity a ďalších ľudí. Je zrejmé, že práve podpora divadla v širokom meradle od amatérskych združení cez komunitné divadlá, aké robí napríklad Divadlo z Pasáže, je nevyhnutným krokom k divadelnej tvorbe porovnateľnej s civilizovanými európskymi krajinami. Je smutné, že v prípade dostavby SND sa uvažuje stále len o budove a nie o divadelnom umení, o jeho potrebe a zmysle. Napríklad aj o tom, ako a kde sa budú vychovávať ľudia, ktorí potom vyštudujú umeleckú školu... Divadelník predsa nevzniká len počas štúdia na konzervatóriu či vysokej škole, ten proces sa musí začať dávno predtým. Divadlo musí byť prítomné v každodennom živote spoločnosti, tak, ako je to povedzme dnes v Nemecku či Holandsku. Tam sa potom v rámci nesmierne širokej základne dosahujú špičkové výsledky. Ony totiž bez tej základne nevznikajú. Dnes je divadlo na Slovensku považované z veľkej časti za horšie kino... - Teraz to vyzerá tak, že namiesto Národného divadla možno potrebujeme skôr jednu veľkú estrádnu sálu, kde zopár dobrých šoubiznismenov zarobí. Na umenie ti predsa stačí štúdio pre päťdesiat ľudí, lebo viac Slovákov na umenie nechodí... Hovorím to z vlastnej skúsenosti. Keď do Bystrice príde nejaký muzikál, sála je preplnená. Na slušné divadlo sa chodí div nie na osobné pozvánky: Prosím vás príďte, lebo umenie sa do Bystrice dostane zase až za ďalších päť rokov... Na vrcholnej úrovni sa, žiaľ, neuvažuje o tom, čo urobiť, aby malo divadlo v spoločnosti nejaký zmysel, či ho netreba zaviesť do škôl, aby už deti rozumeli reči divadla, lebo ony dnes už často nie sú ochotné prijať divadelnú konvenciu... - Mnohé deti naozaj trávia voľný čas len pri televízoroch a počítačoch. Dnes sa veľmi dobre vie, že dramatická výchova je nesmierne prínosná pre emotívny a citový svet dieťaťa. Stretávam sa s mladými ľuďmi, ktorí by chceli robiť divadlo, no nevedia ako, a nikoho to vlastne nezaujíma. Napriek tomu sa väčšinou uvažuje len o tom, ako naplniť či zachrániť veci, ktoré existujú, pričom o mnohých sa vie, že sú preukázateľne zlé a nefunkčné. Divadelná sieť sa po novembri 1989 takmer vôbec nezmenila. Nevznikajú nové divadlá, a ak, tak len výnimočne a v nesmierne ťažkých podmienkach. Takmer úplne absentuje koncepčné myslenie, podpora nového, progresívneho divadelného myslenia napojeného na zahraničný vývoj a skúsenosti. Merané nielen podľa pozývania inscenácií na významné zahraničné festivaly, slovenské divadlo je na tom najhoršie z krajín Visegrádu. Pritom je tu mnoho talentovaných ľudí, ktorí odchádzajú do komercie alebo utekajú do cudziny. - Poznám veľa zaujímavých ľudí, ktorí sa snažia robiť dobré divadlo, ale ako na potvoru nie sú v našom štáte v kurze... Peniaze sa dávajú na to, čo je vykričané. Na to, čo je tvorivé, jemné, krehké, čo potrebuje povzbudenie, tam sa peniaze nedávajú. To je zvláštne, nie? Z vášho divadla systematickou prácou vykryštalizovala divadelná škola, divadelné štúdio, zo spolupráce s domácimi aj zahraničnými komunitami vzniká spomínané Medzinárodné centrum pre komunitné umenie. Je to nesmierne hodnotná činnosť, nielen pre postihnutých samotných a ďalšie komunity, ale aj pre celú spoločnosť. Vidno, že ľudia z ústavu sa môžu ďalej vyvíjať, žiť plnohodnotný život a robiť niečo, čo bude mať zmysel aj pre ostatných. To je dôležité aj pre tých, ktorí nie sú postihnutí. Veď nikto z nás nemôže vedieť, či sa mu napríklad nenarodí postihnuté dieťa alebo ako skončí... - Nemusí ísť o postihnutých, nemusí ma ani zraziť auto, stačí mať pocit hocijakého outsidera... Či si emigrant v Nemecku, alebo sa vyčleníš svojím myslením, farbou pleti, hocičím... Súvisí to aj s pochopením seba samého. Keď máš rada seba samého, vnímaš sa ako súčasť celku, potom rovnako vnímaš aj tých druhých. Hodnota ľudského života... Pre mňa je to úplne jednoduché. Narodili sme sa s rozumom a srdcom, a tak ich nemôžeme nepoužívať. Ani nevieš ako, a dostala si sa do sociálnej sféry... - Je to sféra, o ktorej som pôvodne nechcela nič vedieť, lebo som chcela hlavne robiť umenie. Na druhej strane ma veľmi ovplyvnila. Práve s týmto poznaním by som naďalej chcela robiť umenie a divadlo. Nedovolí mi to kĺzať po povrchu. Niekedy sa vo vnútri až dusím, ale stojí mi to za to, núti to človeka hovoriť otvorene. Kamuflovanie vecí, hovorenie nepravdy a polopravdy škodí. Nemôžem kamuflovať, keď u starkej nášho herca Janka vidím, že večer nesvieti, lebo niet peňazí, a potom idem druhý deň za úradníkmi, ktorí tak ľahko rozprávajú o tej chudobe, ktorá sa tak ťažko žije dvesto kilometrov na sever. Často ma pochytí beznádej, ako sa tak zúfalo motám medzi týmito dvoma úplne odlišnými svetmi. Kto a ako vás financuje? - Organizácie, ako je tá naša, vytvárajú alternatívu ústavom, detským domovom, nemocniciam a podobne. Mala by sa teda dať šanca tvorivým ľuďom, ktorí si vedia predstaviť ako, a aj sa do toho pustia. Ty teda rozbehneš organizáciu, ale nemáš stabilnú podporu. Čo sa stane? Na štátnej úrovni dlho zostali viac-menej nemenné mechanizmy prerozdeľovania peňazí. Nikomu sa veľmi nechce robiť reformu. Nie sú na to ľudia, zákony, chuť, nie sme uspôsobení, každý sa bojí. Tadiaľto zatiaľ cesta nevedie. Samosprávy a VUC-ky ešte poriadne nefungujú, to je všetko v zárodkoch, takže jediní, ktorí nás môžu zobrať pod krídla, sú ministerstvo kultúry a ministerstvo práce a sociálnych vecí. Musím povedať, že z ministerstva práce a sociálnych vecí za ministra Kaníka konečne odišli staré štruktúry a udiali sa pozitívne personálne zmeny. A potom je tu ešte druhá strana, súkromná sféra. Od osemdesiateho deviateho vznikla vrstva podnikateľov, ktorá by mohla preklenúť čas, kým sa nezmení uvažovanie a legislatíva. Podnikatelia by mohli pomôcť tomuto systému, reformám, veď sami na sebe spoznali, čo treba, čím všetkým museli prejsť. Nachádzaš teda sponzorov medzi podnikateľmi? - Každoročne nám pomáha firma Shell, inak nežijeme zatiaľ zo žiadnych sponzorských príspevkov. Na Slovensku sponzori v tom pravom slova zmysle asi neexistujú. A ak, tak sú to menší podnikatelia, ľudia, ktorí prispejú na jednorazové akcie. Väčšie firmy nám vždy povedali, že nebudú nahrádzať štát, ktorý má financovať sociálne veci, zdravotníctvo, školstvo, kultúru. Stalo sa, že zopár tých, čo vykrikovali, že nebudú nahrádzať štát, mali, ako sme sa dočítali v tlači, najväčšie daňové úniky. Závisí to od toho, kto je práve vo vláde, kto je čí kamarát a podobne. Všetci si hovoria, štát ma okráda, tak ja nedám štátu, čo je štátne. Kým sa nevráti prirodzený kolobeh peňazí, alebo skôr nevytvorí, lebo tu nikdy nebol, dovtedy to tu predsa nemôže fungovať. Niekedy mám pocit, že záväzky voči štátu si plnia hlavne mimovládne organizácie. Čo sa s tým dá robiť? - Myslím si, že ak sa nezbavíme nesmrteľných chápadiel komunizmu, nikdy tu neprebehne reforma, oni tu nedovolia nijakú decentralizáciu sociálnej a ani žiadnej inej sféry. Naša spoločnosť je navyše rozdelená na lobistické skupinky, v štátnej správe a, bohužiaľ, aj v treťom sektore. Na Slovensku je veľký potenciál, lekári, vedci, ľudia, ktorí by boli schopní vytvoriť niečo nové. Produkujú nové nápady, myšlienky a potom postupne rezignujú, niektorí odídu tam, kde ich môžu realizovať. Musím sa priznať, že keby som nemala podporu manžela, keby ma nechápal, nerozumel mi a nepodržal ma, a kolegov, s ktorými si rozumieme a vieme, o čo nám ide, ani ja by som to nemohla robiť. My sme taká malá India. Sú tu strašne bohatí ľudia, sú tu strašné daňové úniky, niekde sa vydávajú obrovské peniaze na reklamu a sponzoring, a pritom vo veciach, ktoré by kontinuálne napomohli niečo hodnotné, čo by tu vytvorilo alternatívy v rôznych oblastiach, skoro nikto nepomôže. Mne to je až smiešne, ľudia si neuvedomujú, že idú proti sebe. Veľmi nám chýba citová výchova, duchovný život. A slovo morálka sa pre istotu prestalo používať. Keď sa povie duchovný život, ľudia si väčšinou predstavia chodenie do kostola. - Veď aj ja... Ale tiež si myslím, že sme duchovnými sponzormi tohto štátu. A unavuje ma, keď sa stretnem s nejakým tvrdým manažérom-ekonómom, ktorý sa na mňa z výšky pozerá a tvári sa, že on, tvorca kapitálu, nás má na krku. Vtedy si predstavím, ako by sa zatváril jeden náš herec – Peter Hudec – a začnem sa smiať.

S hosťom SLOVA sa zhovárala Anna Grusková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama