Írska skúsenosť s referendom
Pred prvým írskym referendom o Zmluve z Nice neexistovala nijaká skutočná kampaň. Neboli zapojené médiá, na uliciach nebolo vidieť plagáty či aktivistov. Obhajcovia zmluvy skrátka nedokázali zaktivizovať podporu. Výsledkom bola prakticky neviditeľná kampaň. Vo verejnej debate sa pozitívne o Zmluve z Nice vyjadrovali iba politici a osobnosti zastupujúce establishment, voliči videli len staré známe tváre. Navyše, väčšina vyjadrení prichádzala len v politickom „eurojazyku“ – technokratickom žargóne, ktorému „človek z ulice“ nerozumel. Aktivistom organizujúcim referendum zasa chýbala sebadôvera a nadšenie. Celá debata budila dojem, že všetko je vopred prehraté. Rozhodujúcou chybou bolo podcenenie úlohy nových a regionálnych médií. Bezpochyby, regionálne médiá sa čoraz viac podieľajú na tvorbe verejnej mienky. Čo bolo najhoršie, tábor „Áno“ nepoznal detaily Zmluvy z Nice. Snažil sa iba odovzdať pozitívny vzťah k politike EÚ ako takej, priveľmi sa spoliehal na „prirodzenú“ väčšinu svojich zástancov. Nízka účasť – iba 34 percent oprávnených voličov – potvrdila, že sa ich nepodarilo motivovať, aby prišli k urnám. Úspech oponentov Samotný profil oponentov bol ostrejší ako zástancov. Navyše boli celkom iní ako advokáti zmluvy – na jednej strane ste mali unavene a zničene pôsobiacich proeurópanov, na strane druhej vysoko motivovaných, dynamických protivníkov. To najväčšmi prispelo k ich úspechu. Argumenty týkajúce sa obsahu zmluvy pritom boli značne populistické – debata sa nezamerala na jednotlivé prvky zmluvy, ale na všeobecné predsudky voči bruselskej byrokracii. Takým spôsobom prešli odporcovia Zmluvy z Nice do útoku a druhej strane nedali priestor rozvinúť argumenty. Referendum bolo zároveň protestom proti establishmentu. Tábor „Nie“ sa dokázal lepšie prezentovať ako niekto, kto bráni „obyčajného človeka“, čím sa vyhol elitárskemu imidžu. Vo svoj prospech využil i vyššie spomínanú neznalosť detailov zmluvy. Výsledkom bolo, že odporcovia prijatia boli mobilizovanejší, čím sa zákonite znížil počet ľudí, ktorí prišli na hlasovanie. V júni 2001 tak nakoniec 54 percent elektorátu hlasovalo proti pristúpeniu Írska k Zmluve z Nice, za hlasovalo 46 percent. Úspech na druhý pokus Od začiatku bolo jasné, že ak má byť opakované referendum úspešné, treba dosiahnuť vyššiu účasť voličov. Len asi každý piaty občan Írska je proti Európskej únii. Šlo o to, ako motivovať ostávajúcich 80 percent, aby prišli k urnám. Našou ústrednou snahou preto bolo, aby ľudia pochopili, ako zásadne je referendum dôležité pre Írsko a Európu ako celok. Ako sme sa poučili? Počas druhej referendovej kampane sme sa usilovali debatu úzko definovať, aby sa týkala len Zmluvy z Nice a aby hlasovanie neovplyvňovali faktory ako všeobecný protest či nesúhlas s politikou írskej vlády. Na druhý raz získali pozitívne argumenty v debate prevahu, advokáti zmluvy tak mohli lepšie rozvinúť najpresvedčivejšie z nich a tým odovzdať svoj odkaz. Hlavnou výzvou bolo predstaviť Európu zaujímavým spôsobom. Politické procesy v únii nie sú, prirodzene, veľmi vzrušujúce, niekedy sú priam nudné. Väčšina populácie sa v princípe o ne nezaujíma, preto sme museli použiť iný jazyk. Vo verejnej debate sme sa museli za každú cenu vyhnúť technickým výrazom ako „subsidiarita“ a podobne. Neznamená to, že sme chceli použiť populistickú taktiku ani sme nepodceňovali intelektuálne schopnosti občanov. No hlavným cieľom však bolo vyslať jasný, jednoduchý a pochopiteľný odkaz. V írskom prípade to znamenalo, kto hovorí NIE, hlasuje proti európskemu rozšíreniu. Aby sme vytvorili pozitívnejšie vnímanie zmluvy i EÚ samotnej, kampaň bola omnoho dynamickejšia, motivovanejšia a mladistvejšia. Museli sme jednoznačne povedať, že Zmluva z Nice sa týka každého. Je absolútne nutné, aby kampaň obsahovala ústrednú myšlienku prítomnú úplne všade, na všetkých verejných miestach. Idea však musí byť viazaná na osobnosti. To neznamená, že najvhodnejší imidž majú politici. Aj preto je potrebné zapojiť iné známe osobnosti, „celebrity“, ktoré môžu slúžiť ako identifikačné postavy. Týmto spôsobom vytvoríte dôležité skupiny v občianskej spoločnosti, ako odbory, roľnícke spolky, asociácie zamestnávateľov, združenia žien, občianske združenia a akademické kruhy. Verejné vystúpenia politikov nestačia. Treba vziať do úvahy rovnováhu medzi pohlaviami v kampani, treba sa vyhnúť tomu, aby vybraté osobnosti pôsobili vo verejných debatách ako nejaká elita. Preto muži v našej kampani nenosili kravaty a dal sa dobrý pozor na to, aby nik nevyzeral perfektne. Výrazne motivačný efekt malo zapojenie mladých ľudí. Kampaň však zároveň stála na skúsenom a zohranom organizačnom tíme. Predstavitelia v kampani neváhali argumentmi zaútočiť priamo na svojich oponentov. Nemá zmysel správať sa k politickým protivníkom mierne len preto, že ich rešpektujeme. Budúce referendá V každom takomto prípade musia zodpovední hľadať spôsob, ako odovzdať koncept a hlavný odkaz verejnosti a zabezpečiť si jej podporu. Ak sa pozriete na odporcov prijatia eura v nedávnom referende vo Švédsku, pôsobili presne tým istým spôsobom, ako zástancovia EÚ v Írsku – na druhý pokus. Do kampane tiež treba zapojiť toľko sociálnych skupín, koľko sa len dá. Základom úspechu je motivovanosť. Takéto ponaučenia sú dôležité predovšetkým s ohľadom na blížiace sa referendá o európskej ústave. Ani v jednom prípade nesmie nastať zlyhanie – vyslalo by to zlý signál, ktorý môže potopiť celý projekt. Treba ľudí presvedčiť o tom, že ústavná zmluva je potrebná. Odznelo na seminári organizovanom Renner Institut vo Viedni Uverejnené so súhlasom autora Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
