Súmrak „Ševiho“ éry

Novembrové parlamentné voľby v Gruzínsku nemali znamenať koniec vlády prezidenta Eduarda Ševardnadzeho. S tým sa počítalo až v roku 2005, keď sa malo skončiť jeho druhé funkčné obdobie na čele štátu. Parlamentné voľby mali byť pôvodne iba generálnou skúškou opozície.
Počet zobrazení: 1690
9-m.jpg

Novembrové parlamentné voľby v Gruzínsku nemali znamenať koniec vlády prezidenta Eduarda Ševardnadzeho. S tým sa počítalo až v roku 2005, keď sa malo skončiť jeho druhé funkčné obdobie na čele štátu. Parlamentné voľby mali byť pôvodne iba generálnou skúškou opozície. Miera nespokojnosti obyvateľstva po viac než desaťročí pôsobenia „Ševiho,“ ako niekdajšieho šéfa sovietskej diplomacie a blízkeho spolupracovníka posledného generálneho tajomníka sovietskych komunistov Michaila Gorbačova zvykli vo svete prezývať, však prispela k tomu, že udalosti nadobudli rýchlejší spád. Sfalšovanie volieb v mesiaci, ktorý je vo východnej Európe už tradične vyhradený pre nežné i menej nežné revolúcie, sa stalo povestnou poslednou kvapkou v pohári. Preto tento majster intríg a vynikajúci negociátor, nezvyknutý na politické porážky, už nemohol odísť dôstojne, ako by si architekt konca studenej vojny a zjednotenia Nemecka nepochybne zaslúžil. *** Ševardnadzeho osobná charizma a nezvyčajné vyjednávacie schopnosti prispeli k tomu, že sa počas „perestrojky“ stal ministrom zahraničných vecí. Keď sa v roku 1990 začínal postupný rozpad sovietskeho impéria, čo v Moskve chceli využiť stúpenci „tvrdej ruky“ a dogmatickí komunisti, Ševardnadze abdikoval z funkcie ministra a z komunistickej strany vystúpil. Jeho čas však prišiel znova, keď v Gruzínsku padol diktátor, niekdajší disident Zviad Gamsachurdia. Krajina upadla do chaosu, polovojenské formácie neboli schopné zabezpečiť jej stabilitu. Vrátil sa ako spasiteľ. Ani on však nedokázal zabrániť odtrhnutiu Južného Osetska a Abcházska, k čomu významne prispelo Rusko. Gruzínsko sa v roku 1993 ocitlo na kolenách a pokorne požiadalo o vstup do Spoločenstva nezávislých štátov. Ševardnadze a s ním aj Gruzínci s nevôľou akceptovali realitu. Zároveň sa však usilovali o zblíženie so Západom. „Ševi“ vďaka svojmu menu prilákal zahraničný kapitál. Nedokázal sa však vyporiadať s všadeprítomnou chudobou a s nevyhovujúcou ekonomickou štruktúrou. Ťažký priemysel, vybudovaný za sovietskych čias, sa doteraz nespamätal z dôsledkov rozpadu ZSSR. Nemal šťastnú ruku ani pri vytváraní vlastnej mocenskej základne. Vo svojom Občianskom zväze zjednotil bývalých komunistických aparátnikov a mladých, antikomunisticky naladených reformátorov, medzi ktorými bol aj jeho nástupca v úrade prezidenta Michail Saakašvili a súčasný premiér Zurab Žvanija. Práve príslušníci novej generácie politikov, ktorí študovali na západných univerzitách, kritizovali narastajúcu korupciu a absenciu reforiem v krajine. Ševardnadze dokázal svoj nesúrodý mocenský konglomerát dlhý čas držať pohromade, čím väčšmi sa však prehlboval v krajine chaos a bieda, tým väčšmi v ňom narastalo napätie. To vyústilo v rokoch 2001 – 2002 do otvoreného rozkolu. Saakašvili ako minister spravodlivosti obvinil viacerých ministrov z korupcie. *** Na rozdiel od iných republík Kaukazu a Strednej Ázie v Gruzínsku panoval pomerne liberálny režim, ktorý umožňoval fungovanie slobodných médií a opozičných strán. Manipulácie vo voľbách rozhodne nedosahovali úroveň bežnú v SNŠ. Ševardnadze nepotreboval siahnuť k podobným metódam, kým sa mohol spoliehať na silu svojej charizmy. Keď však nezávislá televízia Rustavi-2 začala poukazovať na finančné machinácie jeho najbližších príbuzných, ktoré kryl, pokúsil sa proti nej nemilosrdne zakročiť. Korupcia, ba až kriminálne spôsoby najvyšších i najnižších štátnych úradníkov spôsobili odchod investorov. Vyše milióna Gruzíncov, teda približne pätina všetkých obyvateľov, pracuje v zahraničí, predovšetkým v Rusku. Hrubý domáci produkt klesol na 40 percent v porovnaní s rokom 1990, priemerný mesačný plat dosahuje približne 50 dolárov. Reálne odhady nezamestnanosti presahujú päťdesiat percent. Za náznaky prosperity, ktoré sa prejavujú najmä v metropole Tbilisi a v prímorských rekreačných strediskách, krajina vďačí predovšetkým tieňovej ekonomike a peniazom Gruzíncov, ktorí pracujú v cudzine. Gruzínsko sa ocitlo na pokraji ekonomického kolapsu. Pomoc zo strany USA bola z väčšej časti rozkradnutá. V blízkosti hraníc s Čečenskom sa usadili tamojší povstalci, ktorých sa obávalo aj Rusko, aj USA. Ruskej intervencii a bombardovaniu Pankisského údolia zabránila pomoc USA pri výcviku gruzínskych ozbrojených síl. Aj USA a Medzinárodný menový fond však pomoc Gruzínsku zastavili, keď sa ukázalo, že vynaložené peniaze smerujú do vreciek štátnych úradníkov a miestnych oligarchov. Gruzínsko začalo byť aj napriek svojim ambíciám stať sa členom NATO vnímané ako príklad „neúspešného štátu“. V júli 2003, po návšteve bývalého ministra zahraničných vecí USA Jamesa Bakera, ktorý so Ševardnadzem absolvoval v 80. rokoch odzbrojovacie rokovania, už bolo jasné, že USA so súčasnou vládou prestali rátať ako s perspektívnym partnerom. *** V tejto situácii odchod Ševardnadzeho prebehol takpovediac „na všeobecnú žiadosť“. Stratil dôveru Západu, ale aj Ruska, ktoré nemohlo prehltnúť jeho prozápadnú orientáciu. Opozícia, podporovaná, resp. financovaná z prostriedkov USA a milionára Georgea Sorosa, sa ukázala ako vynikajúco zorganizovaná sila, schopná zabrániť násiliu počas svojich vystúpení. Saakašvili, ktorý sa sám deklaruje ako národne orientovaný politik, zatiaľ účinne bráni útokom proti národnostným menšinám. Opozíciu podporilo aj študentské hnutie Kmara! (Dosť!), vytvorené podľa vzoru srbského Otporu. Gruzínci dospeli k názoru, že horšie už byť nemôže. Tak „Ševiho“ opustili aj vojaci a policajti, ktorí ho mali chrániť, a bez problémov pustili demonštrantov do parlamentu, kde sa práve chystal vystúpiť. Až keď zistil, že mu nepomôže ani jeho dávno vyhasnutá charizma, ani vyhlásenie výnimočného stavu, odstúpil. Stav, v akom opozícia zdedila krajinu, je žalostný. K separatistickému Abcházsku a Južnému Osetsku pribudlo Adžarsko. Túto najbohatšiu provinciu Gruzínska obývajú Gruzínci moslimského vyznania. Prezident tejto oficiálne autonómnej republiky Aslan Abašidze síce v Tbilisi nebol už najmenej desať rokov a neuznáva centrálnu moc, pred voľbami sa však zblížil so Ševardnadzem. V súčasnosti sa spolu s lídrami ostatných dvoch separatistických oblastí usiluje o priazeň Ruska. Rusko síce separatistické ambície gruzínskych regiónov odmieta, v skutočnosti však v pohraničnom Abcházsku a Južnom Osetsku priznalo už približne 200 tisíc miestnym obyvateľom ruské občianstvo. Predseda opozičnej Liberálnodemokratickej strany Vladimir Žirinovskij dokonca už v Štátnej dume navrhoval pripojenie týchto republík k Rusku. Hoci s návrhom neuspel, otvoril Pandorinu skrinku… *** Problémom zostáva aj fungovanie korupčného systému v ekonomike krajiny. Gruzínsku sa sotva podarí v krátkom čase odstrániť ekonomickú a energetickú závislosť od Ruska. Jednotná nie je ani bývalá opozícia, hoci zatiaľ v nej nebadať známky rozkolu. Potenciálne rozpory môžu nastať medzi Národným hnutím Saakašviliho a demokratmi premiéra Žvaniju, ktorý v minulosti Saakašvilimu vyčítal jeho populizmus a radikalizmus. Ťažké je predvídať správanie Novej pravice a Priemyselnej strany, združujúcich podnikateľské kruhy, resp. oligarchov zainteresovaných na úzkych vzťahoch s Moskvou. Súčasť opozície tvorili aj Strana práce a komunisti, ktorí však demonštrácie odsúdili a ťažia z nostalgie za bývalým ZSSR. V krátkom čase sme boli svedkami dvoch celkom odlišných scenárov mocenských zmien, a to dokonca v susedných štátoch. V Azerbajdžane moc prešla z otca Gejdara Alijeva na syna Ilchama. Fakticky sa uskutočnil analogický scenár, ako pri nástupe Putina na miesto Borisa Jeľcina, len s tým rozdielom, že to „ostalo v rodine“. V Gruzínsku bola implózia doterajšieho režimu sprevádzaná nenásilným tlakom zdola, čo je v bývalom ZSSR precedens. V Rusku panujú obavy, že po strate pozícií v Strednej Ázii a v Zakaukazsku sa môže niečo podobné udiať aj v Moldavsku, na Ukrajine a v Bielorusku. Ak sa novému režimu v Tbilisi podarí stabilizovať situáciu v krajine, gruzínsky scenár sa stane príťažlivým príkladom aj pre iné krajiny. Na druhej strane ani „putinovský scenár“ nemusí zabrániť destabilizácii Azerbajdžanu, keďže štátnické schopnosti Ilchama ani zďaleka nedosahujú schopnosti jeho otca a túžba rozdeliť si zisky z ropy je priveľká…

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984