Poézia je príliš vzácny režim vypovedania
Ešte pred niekoľkými rokmi si sa venovala chemickým technológiám i filmu. Prečo nakoniec zvíťazila kinematografia, ktorej sa v našej krajine momentálne darí väčšmi na papieri (v podobe odbornej literatúry) ako na plátne? Neviem, či sa u nás papierovej kinematografii darí až tak dobre: odbornej literatúry (až na nie práve teoretické monografie slovenských filmárov) zasa toľko nevychádza a jediný teoretický časopis Kino-ikon napĺňajú najmä prekladové články. Nezabúdajme však na vysokú úroveň slovenských dokumentov alebo animovaných filmov, ktoré vidno skôr v televíziách a na festivaloch ako na domácich plátnach. Pokiaľ ide o môj vzťah k chémii a k filmu: sú to vzťahy-izoméry, ktoré sa navzájom vylučujú alebo tvoria výbušnú zmes (veď ani prvý nitroc eluloidový filmový pás nemal ďaleko od dynamitu). Chémia však chcela, aby som kvôli nej vstávala už o pol šiestej ráno, čo sa mi vôbec nepáčilo. Film, naopak, často očakáva, že kvôli nemu budem ponocovať. To mi vyhovuje väčšmi. A obvykle sa ním nepoleptám. Čitatelia literárnych časopisov ťa poznajú ako prozaičku, poetku, prekladateľku i recenzentku. Aký je tvoj vzťah k literatúre a aké sú tvoje preferencie? Čitateľské preferencie sa menia a vyvíjajú, takže sa cítim tak trochu neschopná fixných výrokov. Teraz sa napríklad neviem zaobísť bez francúzskeho vreckového vydania poézie Edmonda Jabčsa, ale o mesiac to bude možno niekto iný. S mojím „pracovným“ vzťahom k literatúre je to jednoduchšie: nie som literárna vedkyňa ani publicistka, preto recenzie vlastne nepíšem. O prózu som sa naposledy usilovala na vysokej škole, a zistila som, že som na ňu ešte nedorástla. Poézia je zasa príliš vzácny režim vypovedania, takže obvykle žijem v poetickej afázii. Najbližší je mi teda asi preklad: skoro ako milostné dobrodružstvo, ktoré sa často proti mojej vôli náhle premení na manželstvo a na domáce väzenie. Zazie chcela v Paríži vidieť metro, no nepodarilo sa. Čo si ty, Mária, chcela vidieť a zistiť v Paríži a ako to dopadlo? Môj odchod do Francúzska bol pragmatický. Ako scenáristka a čerstvá doktorandka na katedre filmovej vedy som sa obávala, že moji noví, suverénne teoretizujúci kolegovia sa na mňa budú dívať zvrchu, tak som si odišla doplniť vzdelanie. V Paríži som za ten rok videla a stihla veľa, no ešte viac je toho, čo som nestihla a nevidela. Konečnú bilanciu máme teda so Zazie spoločnú. Na otázku, čo som robila v Paríži, môžem totiž bez váhania odpovedať: Starla som. Si podozrivá z toho, že si vydala debutovú zbierku básní Skryté titulky a vystúpila na pódiu básnického festivalu Ars poetica. Čo môžeš povedať na svoju obhajobu? Môžem sa cítiť len polichotená, že Peter Šulej môj skryto titulkovaný cestovný denník nielen vydal, ale pokúsil sa ho zapojiť aj do nejakého poetického kontextu. Ale vážne: som rada, že Peter Šulej s Martinom Solotrukom tento festival zorganizovali, a ešte viac ma teší, že v tom chcú pokračovať.
