Čo číta(la), čo nedočítal(a)

Nazrela som do Rozprávok Hermanna Hesseho. Náhodou a z rozmaru. Napriek pôvodnej skepse som ich neodložila. Zistila som, že rolu ich čitateľa nemusia povinne obsadiť len krehkolyrické typy večných detí. Už vôbec by som sem nemiešala slovíčko „infantilnosť“. Aj napriek raritnosti zaradenia autorovej najstaršej prózy. Dvoch bratov napísal v desiatich. Texty bez ohľadu na čas vzniku a zručnosť spracovania spája poetická dikcia autorskej rozprávky. Rešpektujú konvenciu žánru ustálenými formulkami. Čarovne spriezračňujú všednodenné námety príznačnou rojkovskou estetikou. Filozofujúci Hesse si vystačí aj bez princezien. Len nech kvitnú irisy, hrajú kostené flauty a rozumne radia stoličky. Možno práve pre neukradnuteľné konštanty prozaického sveta som Rozprávky naozaj dočítala. Na podobný osud zatiaľ neúspešne čaká Dvanásť poviedok a Ján Med Jany Beňovej. Sršia si veselo textovými nápadmi a doplácajú na kompozičnú nevyrovnanosť. Impresie sú úžasná vec. Aj originalita rozprávačských optík. Nefunkčne nimi čitateľa prekŕmiť – to až taká výhra nie je. Rozprávanie nitkovité ako vlasy z textu Kam v Bratislave občas Beňovej sviežosť jemne pomotá. Na mňa čitateľské rozplietanie (možno) len čaká.