Reklama
Reklama

Súčasná hudba – kam sa uberáš alebo Melos, kde máš -Étos?

Medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos, ktorého siedmy ročník máme práve za sebou (6. – 17. november), predstavuje širokú škálu hudby 20. storočia, pričom sa snaží čoraz viac reflektovať súčasnú hudbu. A ako možno vnímať hudbu 20. storočia s odstupom času?
Počet zobrazení: 1163
16-m.jpg

Medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos, ktorého siedmy ročník máme práve za sebou (6. – 17. november), predstavuje širokú škálu hudby 20. storočia, pričom sa snaží čoraz viac reflektovať súčasnú hudbu. A ako možno vnímať hudbu 20. storočia s odstupom času? Pre hudbu 20. storočia bola typická atomizácia výrazových prostriedkov vychádzajúca z celkového trendu spoločnosti. Tak ako jednotlivec v priebehu storočia postupne strácal obraz o svete, paradoxne sa popri boome informačných technológií jeho vnútro stávalo pod vplyvom okolia rozdrobené, neschopné poskladať celok obrazu. Výsledkom toho bola atonálna hudba, potláčajúca spontánnosť prejavu, vytvárajúca umelé bariéry medzi skladateľom a interpretom. Atomizácia hudobných prvkov znamenala aj umelé vyzdvihovanie jednotlivých kompozičných techník a stratu kontinuity vývoja. Pravdepodobne to súviselo s celkovým postupujúcim individualizmom a stratou vnímania okolitých súvislostí. Viacerí skladatelia odchovaní na európskej avantgarde sa po emigrovaní do Spojených štátov stali vedúcimi osobnosťami americkej avantgardnej hudby. Posledné desaťročia prinášajú pod vplyvom globalizácie nový fenomén, tzv. world music či inak povedané ethno hudbu. Do popredia sa dostáva mimoeurópska hudba – v Európe okrajovo, v Amerike dominujúc prostredníctvom minimal music (repetitívna, meditatívna hudba). Na hudbu tiež vplývajú viaceré filozofické smery (panteizmus, nirvána, konfucionizmus, budhizmus a pod.), literárne smery (symbolizmus, expresionizmus), a ďalšie hudobné žánre, napr. džez. Najčastejšie používanými termínmi hudby 20. storočia v prvej polovici sú neo- barok, klasicizmus, folklorizmus a v druhej polovici post- impresionizmus, stockhausenizmus, webernizmus. Dominujú viaceré kultúrne centrá ako Viedeň, Paríž, Darmstadt, Berlín, Varšava, príp. New York. Sú to ohniská, prostredníctvom ktorých sa šíria nové kompozičné smery a ktoré sa stávajú miestom konfrontácie tvorcov a interpretov. Avantgarda na Slovensku Na Slovensku, podobne ako v ostatných poskomunistických krajinách, bolo možné reflektovať tieto prúdy len z diaľky, príp. prostredníctvom zriedkavých príležitostí, akými boli Varšavská jeseň a Darmstadtské kurzy. Pod ich vplyvom už v 60. rokoch boli snahy organizovať podobné podujatia či zakladať súbory. Tak vznikol napríklad súbor Hudba dneška (1964) a Smolenické semináre (1968 – 1971) ako náhrada za podujatie väčšieho typu. Také sa podarilo uskutočniť až v roku 1991 pod súčasným názvom Melos-Étos ako bienále s festivalom Novej slovenskej hudby. Jedným z cieľov festivalu bolo vytvoriť platformu na konfrontáciu domácej a zahraničnej tvorby, najmä západnej, ktorá k nám do roku 1989 prenikala veľmi sporadicky. Slovenskí skladatelia reflektovali výdobytky hudby 20. storočia rôznym spôsobom, napr. dodekafónia je typická pre V. Bokesa, P. Kolmana, sonorizmus pre I. Paríka, meditatívnosť pre R. Bergera a V. Godára, neoklasicizmus pre D. Martinčeka a P. Zagara a pod. Avantgarda v Slovenskej filharmónii V podaní Slovenskej filharmónie zaznel na festivale Vladimír Bokes – autor pomerne dlho sa vyrovnávajúci s dodekafóniou a seriálnou technikou. Veľké očakávanie vzbudzovalo uvedenie Sinfonie Luciana Beria, výraznej osobnosti talianskej avantgardy kladúcej dôraz na hlas a elektronicky spracovaný materiál. Uvedená skladba počítala hneď s ôsmimi spevákmi začlenenými do symfonického pradiva. Spevácke party naštudoval anglický súbor Synergy Vocals. Možno si len priať, aby sa podobný súbor sformuloval aj na Slovensku. Skladateľské zázemie je dostatočné, nehľadiac na vokálnu a zborovú tradíciu. Koncert Spolku slovenských skladateľov predstavil autora najmladšej skladateľskej generácie Juraja Vaja, ktorého tvorba sa vyznačuje melodickou tendenciou s netradičnými postupmi. Premiérované kvarteto pre flautu, violu, violončelo a klavír inklinovalo k avantgardným technikám a k istej oklieštenosti melódie s preparovaným klavírom. Nasledujúca skladba Juraja Hatríka polemizovala s Haydnom vo forme ronda. Klavírna sonáta č. 15 Ilju Zeljenku opäť poukázala na trend posledných skladieb, vyznačujúcich sa skratkovitosťou, istou lapidárnosťou s dôrazom na rytmickú zložku. Uvedenie skladieb Jevgenija Iršaja vždy sprevádza istá dávka zvedavosti. Autor upozorňuje na seba aj literárnymi bonmotmi, hudba sa vyznačuje značnou dávkou emocionality. Nebolo tak inak ani v prípade skladby Nenávisť, ktorej výraz zodpovedal aj samotnému názvu. Happening stále módny Ďalším dôkazom, že slovenskí interpreti sú porovnateľní s európskym štandardom, bol koncert v podaní Opery Aperty. Uviedli kvarteto jednej z kľúčových osobností viedenskej avantgardy A. Weberna, ktorý nadviazal na tvorbu A. Schönberga a obohatil ju o nové prvky. Nasledujúca skladba Ľuba Burgra vhodne zapadala do rámca skratkovitosti, s dominantným klavírom, akýmsi hýbateľom deja, priniesla aj melancholicko-melodické úseky s náznakmi happeningu (interpreti rozmiestnení mimo koncertného priestoru). Súčasťou festivalu bol aj koncert projektu Hudba bez hraníc v srdci Európy, ktorý dáva možnosť predovšetkým mladým umelcom – skladateľom a interpretom stredoeurópskeho priestoru. Zaujala melodráma Jana Rybářa pre klavír a recitátora v exprexionistickej poetike bezvýchodiskovosti. Atrakciu festivalu predstavoval holandský súbor Orkest de Volharding s džezovým obsadením obohateným o lesný roh. Ich špecifická poetika vychádza z civilného štýlu L. Andriessena, s výdobytkami hudobnej avantgardy a džezu. Skladateľka svetového mena Multimediálnym projektom by sa dal označiť Koncert s názvom Zvuk, obraz, priestor…, v ktorom zazneli skladby nielen etablovaných autorov elektroakustickej hudby Kotoka Suzuki, Kaija Saariaho a ďalších, ale aj slovenského skladateľa žijúceho v Paríži Alexandra Mihaliča. Interpretačnú špičku tvoril koncert Štátneho komorného orchestra Žilina so sólistami harfistom Ladislavom Pappom, nemeckou sopranistkou Sylviou Nopperovou a Eleonórou Škutovou. Autorského koncertu z diel Sofie Gubajduliny sa zhostili opäť slovenskí umelci. Uviedli Fatamorgánu pre osem violončiel, Quaternion pre štyri violončelá a Am Rande des Abgrunds pre sedem violončiel a dva akvafóny. Skladby sa vyznačovali netradičnými spôsobmi hry, dodekafóniou, pričom vo virtuóznych kadenciách dominovalo prvé violončelo. Sprievodným podujatím bolo medzinárodné sympózium na tému Pieseň, opera a iné texty v súčasnej hudbe.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama