Sofia Gubajdulina vzbudila veľký záujem u mladých
Medzinárodne oceňovaná nemecká skladateľka tatárskeho pôvodu Sofia Gubajdulina sa stala magnetom posledných koncertov festivalu súčasnej hudby Melos - Étos. Na jej profilovom koncerte v bratislavskej Moyzesovej sále sa jej však podarilo viac, ako pritiahnuť pozornosť mladého publika. Staršia dáma s očami ako uhlíky mladým interpretom i skladateľom ukázala, že sa od nej veru majú čo naučiť. Jej koníčkom, ale i povolaním je totiž experimentovanie s hudobnými nástrojmi, klasickými i netradičnými, z ktorých publiku doniesla ukázať futuristicky znejúci plechový sláčikový nástroj akvafón. Na jeho zvuk si však zvedavci museli počkať až do konca koncertu, kde Gubajdulina predstavila výber zo svojej najnovšej tvorby. Svoje „školenie“ začala skladbou Fata Morgana s nezvyčajným obsadením ôsmich violončiel, v ktorej sa predstavili najvýznamnejší slovenskí hráči na tento nástroj. Príležitosť vidieť a počuť pokope Juraja Alexandra, Jána Slávika, Eugena Procháca, Jozefa Podhoranského spolu s novým riaditeľom Melosu - Étosu Jozefom Luptákom, ktorých dopĺňali tri nežnejšie interpretky, sa totiž nevyskytuje tak často. Všetci, vrátane riaditeľa festivalu, museli poslúchať taktovku mladého skladateľa a dirigenta Mariána Lejavu, ktorému zase „na krk dýchala“ sama skladateľka, sediaca v predných radoch. A tak nezvyčajný súbor musel svoje violončelá „vyžmýkať“ až do vyčerpania. Skladateľka, ktorá dobre pozná široké výrazové možnosti zamatovo znejúceho nástroja, im totiž naordinovala množstvo tradičných i menej tradičných techník, ktorými vytvárali ilúziu preludu, striedajúceho sa s realitou. Podobne to vyzeralo aj v prípade druhej skladby večera pod názvom Quaternion, ktorá však nepatrila k úplne najnovším dielam, ako Fata Morgana. Ešte viac experimentálnejšie spôsoby vyludzovania zvuku zo štyroch violončiel nenechali nikoho na pochybách o autorskom rukopise Gubajduliny, ktorý sa formoval i hľadaním nových možností ruských, kaukazských, ázijských ľudových i rituálnych nástrojov. Chvíľami violončelá dokázali znieť hoci aj ako gitara. O jeho vývine však svedčil fakt, že v novších skladbách sa autorka viac prikláňa k pravidelnosti proporcií. Radí sa tak k množstvu skladateľov, ktorí sa po období výletov za hranice možností vracajú do náručia tonality a klasických princípov. Prekvapenie si však nechala na záver skladby, ktorej finále tvoril nízky tón vyčarený netradičnou technikou na strunníku violončiel, znejúci ako ston prehistorického zvieraťa. Alebo ako výdych vyčerpaných nástrojov, ktoré už nedokážu zo seba vydať ani hláska. Ďalším prvkom tvorby Sofie Gubajduliny je sklon k rozjímaniu a meditácii, ktorý bol asi najviac badateľný v The Garden of Joy and Sorrow pre flautu, harfu a violu. Rozprávkovými nástrojmi vyčarila ilúziu rajskej záhrady, ktorú rušilo iba občasné kašľanie a kýchanie publika, dávajúce na známosť, že vonku je ozajstný mrazivý november. Mierne zregenerované violončelá sa dostali na pódium na záver, aby tak utvorili cestu k prezentácii akvafónu, ktorého kozmický zvuk zaznel na slovenských pódiách po prvý raz a to hneď v duete. V skladbe Am Rande des Abgrunds jej totiž sekundoval Adrián Rajter, ktorý sa na zvláštnej plechovej váze s kovovými lúčmi, naplnenej vodou, musel naučiť hrať za pár minút. Nešlo však o vyludzovanie známych tónov, ale alikvotných, ktoré vytvárali prenikavý futuristický zvuk. Nečudo, že sa po koncerte okolo akvafónov zišli zvedavci, aby si nástroj, ktorý Gubajdulina našla kdesi v Bostone, vyskúšali, ale možno sa ním aj inšpirovali vo svojej tvorbe. Sofia Gubajdulina bola tým korením, vďaka ktorému možno siedmy ročník festivalu Melos - Étos zachutil. Aj keď súčasná hudba v jej rozmanitých podobách nie je sústom pre každého, o čom svedčili aj poloprázdne sály na iných koncertoch festivalu, pozvanie Gubajduliny bolo krokom ku popularizácii vážnej hudby dneška. Nezaškodilo by, keby si organizátori vzali príklad z Bratislavských hudobných slávností, ktoré tiež zaštítilo Hudobné centrum, a u nás málo známu, ale významnú skladateľku predstavili nielen odbornej verejnosti na komornom posedení v divadle. Práve médiá totiž majú možnosť pritiahnuť pozornosť ľudí, ktorí o festivale nemajú ani tušenia. Nehovoriac o tom, že žena, ktorá aj vo vyššom veku stále má čo objavovať i dávať, za tú pozornosť naozaj stojí.
