Reklama
Reklama

Vitálna indikácia Kamila Jurkoviča

Kamil Jurkovič, rodák z Chorvátskeho Grobu, chcel byť pôvodne letcom. No hoci ho prijali na leteckú akadémiu, vybral si napokon celkom iné povolanie. Keď mu po prijímacích skúškach prišlo oznámenie aj o prijatí na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, rozhodol sa pre medicínu. Našťastie. Našťastie pre jeho pacientov.
Počet zobrazení: 1695
18-m.jpg

Kamil Jurkovič, rodák z Chorvátskeho Grobu, chcel byť pôvodne letcom. No hoci ho prijali na leteckú akadémiu, vybral si napokon celkom iné povolanie. Keď mu po prijímacích skúškach prišlo oznámenie aj o prijatí na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, rozhodol sa pre medicínu. Našťastie. Našťastie pre jeho pacientov. Zemi pred oblakmi dal prednosť predovšetkým kvôli svojmu bratovi, ktorý ako dvanásťročný zomrel na kostnú tuberkulózu. MUDr. Kamil Jurkovič doteraz nezabudol, ako jeho brat trpel, ani ako veľmi sa pre jeho chorobu a smrť trápila ich mama. Azda najväčšmi si však pamätá svoj vtedajší pocit bezmocnosti. Z neho a z pohľadu na utrpenie chorého napokon vyvrelo rozhodnutie, ktoré ho prinútilo, aby namiesto vysoko nad hlavou hľadal nebo v ľuďoch okolo seba. Pre dlhší a lepší život, než im vymeria choroba, preto, aby netrpeli. A aby ani v najťažších chvíľach neupadali do beznádeje. Netušil, že oveľa ťažšie ako liečiť, bude bojovať s okolnosťami a ľuďmi, ktorí sa budú snažiť jeho úsiliu zabrániť. Napriek tomu sa nevzdal. Kým sa mi dostala do rúk kniha o liečbe onkologických ochorení blokádou metabolizmu nádorov, zachytila som v jednej relácii Českej televízie len to, ako sa volá, že ordinuje v Zamarovciach pri Trenčíne a že jeho českí pacienti podali trestné oznámenie na neznámeho páchateľa pre ohrozenie života. Trestné oznámenie v záujme obrany jedného z liekov, ktoré používa pri ich liečbe. On sám upozorňuje, že nevynašiel „liek“ proti rakovine, ale objavil „symptómy sebarealizácie metabolizmu rakovinového procesu v organizme a zostavil liečebný postup na jeho zastavenie. Je to metóda, ktorá dokáže bežne dostupnými liekmi prostredníctvom blokády hormónov štítnej žľazy pri podpore imunitného systému a enzymoterapie zablokovať metabolické procesy v rakovinovom nádore“. Pri ďalšom pátraní po tomto lekárovi mi pomohol internet a otvorenosť, s akou na stránke o sebe a svojej práci uviedol všetky údaje. V ambulancii s prívlastkom charitatívna Bola sobota, krátko pred trinástou, keď som v Zamarovciach pri Trenčíne konečne natrafila na človeka, ktorý čosi majstroval pri dome a ukázal mi, kde nájdem miestnu Charitatívnu ambulanciu. Keď som zastala pred nenápadným nevysokým domom konča dediny, pred ktorým parkovalo auto s pražskou poznávacou značkou, vyšli z dverí dve ženy v strednom veku a zamierili k autu. Ja som vošla do jednoduchej prázdnej čakárne s niekoľkými starými stoličkami, zaklopala na ďalšie dvere a nazrela dnu. Vysoký muž s bystrým pohľadom mi naznačil, aby som šla ďalej, a komusi do telefónu dával pokyny, kde má hľadať a ako užívať predpísané lieky. Vzápätí ma usadil a požiadal o strpenie. Návšteva-nenávšteva, ako diabetik nemohol vynechať obed. Kým si zohrieval jedlo, obzerala som si jednu z najjednoduchších a najskromnejších ambulancií, v akej som sa kedy ocitla, a vyzbrojená predchádzajúcim štúdiom jeho internetovej stránky, listovala v jeho knižke Liečba onkologických ochorení blokádou metabolizmu nádorov, ktorú v roku 1999 vydalo trenčianske vydavateľstvom Health Consulting, a v jej čerstvo vyjdenej rozšírenej verzii Revoluce v léčbě rakoviny z českého nakladateľstva Fontána. Viem, že pre mnohých kolegov, ktorí čítajú túto prácu, bude ťažké stotožniť sa s mojimi názormi, píše sa v jej úvode. Mnohí si povedia, ako je možné, že tisíce vedcov nepokročili za desaťročia vpred a zrazu sa akýsi praktický lekár rozhodne svojím liečebným postupom zvrátiť priebeh tohto infaustného (beznádejného – pozn. mmh) ochorenia. Ako je možné, že si dovolil pustiť sa do tejto problematiky? Hľadanie beznádejných pacientov „Bol som pomerne mladý vojenský lekár, keď som mal možnosť zúčastniť sa na liečbe melanosarkómov dolných končatín koncentrovaným cytostatikom,“ hovorí a dodáva, ako veril, že sa zúčastňuje na liečbe, ktorou sa podarí zničiť jeden z najzhubnejších rakovinových nádorov. Lenže pacienti napriek intenzívnej terapii zomierali a jeho to vyvádzalo z miery. „Medicínu som nevyštudoval na to, aby som, vyzbrojený ampulkou opiátu, len pozoroval pacientov vo finálnom štádiu choroby, ale aby som pre chorých robil aj čosi viac,“ zdôraznil. „Nevedel som presne čo a uvedomoval som si, že predo mnou sa do toho neúspešne pustili tisíce iných. Ale povedal som si, že ak sa mi to aj nepodarí, keď raz budem zomierať, budem si môcť povedať, že som sa do toho aspoň pustil, a budem si sám seba môcť vážiť.“ Mal vtedy 29 rokov a aby to mohol urobiť, odišiel z vojenskej služby, pretože tam by na liečbu rakoviny nemal šancu. Vojaci s onkologickým ochorením automaticky odchádzali do civilu. Vymeniť zabezpečenú existenciu vojenského lekára za prácu obvodného praktika pritom nebolo najmä existenčne jednoduché. Byť vojakom z povolania sa totiž mladý Kamil rozhodol preto, aby mohol študovať. Mal ešte päť súrodencov, otca na penzii, musel si na seba zarobiť. „Zaviazal som sa teda, že za vojenské štipendium, ktoré som dostával aj cez prázdniny, zostanem po absolvovaní medicíny v armáde. Navyše som si urobil aj premietačský kurz a vo voľnom čase som premietal, takže som mohol finančne podporovať aj našich doma.“ Z vojenskej nemocnice do ilegality civilu Armáda sa vtedy prostriedkov vložených do svojich ľudí nevzdávala ľahko. Sila, ktorá mladého doktora priťahovala k onkologickým pacientom, však prebila aj problémy spojené s návratom do civilu. „Ťahalo ma k slobodnejšej práci s chorými, aj keď mi bolo jasné, že nemôžem robiť vo výskume, lebo tam nie je možné vychýliť sa z určeného smeru, ani v nemocnici, kde panuje obrovská subordinácia a každý primár by moje snahy okamžite zarazil. Musel som sa ‚zakopať‘ na nejaký obvod, kde by som bol mimo dohľadu a zároveň mohol pozorovať množstvo onkologických pacientov. Obvodom, kde ich bolo strašne veľa, bola Dolná Súča.“ Odrazu bol blízko ľudí, ktorých stravovali nádory, a to ho nabádalo ustavične zanovitejšie hľadať odpoveď na otázku, prečo a čo s tým. „Nešlo mi do hlavy, ako môže mať napríklad nádor v žalúdku niekoľko stonásobne väčšie metabolické procesy než ostatné orgány, a dostane na to od tela výživu. Normálne to organizmus umožňuje len srdcu a mozgu, a ja som raz nevedel zistiť, na základe čoho si to berie nádor.“ Prvé objavy Neodbytné hľadanie ho priviedlo k hypofýze, rastovému hormónu, a cezeň sa dostal k štítnej žľaze: ak tá nadmerne zvýši svoju produkciu, dokáže človeka vysiliť, až zničiť. Podobne dokáže pri niektorých ochoreniach metabolicky zničiť orgány, na ktoré sa naviaže; napríklad obličku, srdce, kostnú dreň. Keby sa hormón štítnej žľazy v takom prípade nezablokoval, napadnutý orgán by „odišiel“. „Pri tejto úvahe mi napadlo, či zhubný nádor neprodukuje nejaké inkréty alebo impulzy, ktorými núti štítnu žľazu k väčšej produkcii,“ vysvetľuje. To bolo v roku 1967. Po ďalšom päťročnom výskume už MUDr. Jurkovič vedel oveľa viac. Zistil, že nádory vyvolávajú u chorých chudokrvnosť, a kým celý pacientov organizmus chradne, ony rastú. Rozhodol sa teda, že pacientom bude prostredníctvom dostupných liekov blokovať štítnu žľazu, zvýši ich imunitu a kostnú dreň upraví tak, aby fyziologicky produkovala, ako má. Príležitosť overiť si správnosť tohto postupu prišla 20. októbra 1973. Vtedy svoje vedomosti zúročil na pacientovi s rakovinou pľúc v terminálnom štádiu, ktorého z nemocnice poslali domov zomrieť. Prvý zvrat „Ten dátum a ten deň si pamätám ako dnes. Otvorene som mu povedal, že to s ním nevyzerá dobre, ale ja by som s ním chcel niečo skúsiť. A ak sa nepodarí iné, aspoň mu trochu zlepšiť zdravotný stav. So všetkým súhlasil, ja som mu nasadil tyreostatiká, teda lieky na úpravu činnosti štítnej žľazy, imunoglobulín na posilnenie imunity, železo a vitamíny – B 12 a Tiamín.“ Okrem toho dával pozor na dávkovanie, aby chorý nedostal šok či zápal štítnej žľazy a štyrikrát denne, ráno, popoludní, večer a o polnoci, ho kontroloval. „Napokon mi požičal kľúč od domu, takže tretí mesiac sa už pri mojich návštevách ani neprebúdzal,“ smeje sa MUDr. Jurkovič a dodáva, že keď videl, ako sa ten, ktorého poslali domov iba zomrieť, vzmáha a priberá, mal enormnú radosť. „Povedal som si, že som predsa len na niečo prišiel a pustil som sa do liečby ďalších pacientov.“ Hoci človek, nad ktorým v nemocnici zlomili palicu, žil po terapii doktora Jurkoviča ešte trinásť rokov, namiesto gratulácie sa od kolegov dočkal úderu pod pás. Zákopová vojna naivného civilistu V roku 1975 som bol taký naivný, píše v doslove svojej knihy, že som sa so svojimi úspechmi i problémami zdôveril renomovanému ústavu a zároveň som poprosil o pomoc a spoluprácu, lebo išlo o problematiku, ktorá by sa úspešnejšie riešila v kolektíve odborníkov. Namiesto pomoci som sa však dostal do „zorného poľa odstrelu“. Až neskôr som zistil, že som ich, nechtiac, urazil tým, že som sa ujal pacientov, ktorých sa oni už medicínsky vzdali. (...) A roztočil sa kolotoč mojej profesijnej likvidácie. (...) Ďalšia sprcha prišla v roku 1978 po deviatich vyliečených pacientoch, ktorých poslali domov zomrieť. Vďaka jeho liečbe niektorí prežívali už päť rokov. „V tom čase som na prehováranie sestier z pohotovosti začal liečiť pacienta s neoperovateľnou rakovinou pažeráka. Keď som ho prvý raz videl, uvedomil som si, že je to taký ťažký stav, až som sa do toho bál pustiť.“ V prepúšťacej správe pacienta K. V. (nar. v r. 1923) z okresnej nemocnice zo 14. júla 1977 sa okrem iného uvádza: Záver: Karcinóm dist. tretiny ezofágu inop. Lumen cca 1mm. Ako moribund (zomierajúci pacient pozn. – mmh) bol prepustený do domáceho ošetrenia s odporúčaním aplikácie opiátov LSSP. Pacient je imobilný, a nie je schopný prehĺtať ani sliny. Klinický obraz: Algický syndróm kompenzovaný opiátmi, pokročilá kachexia (stav krajného vychudnutia „na kosť a kožu“ – pozn. mmh) – hmotnosť 30 kg. Po troch mesiacoch liečby MUDr. Jurkoviča začal pacient prijímať tekutú potravu, po siedmich sa začal normálne stravovať a pribral dvadsať kíl. Doktor sa nádejal, že práve prostredníctvom tohto prípadu so svojou metódou prerazí. Vysvitlo však, že podcenil situáciu a precenil ľudskú česť a veľkorysosť. Zákaz liečiť chorých na rakovinu Príkazom riaditeľa okresnej nemocnice zo 4. mája 1978 zakázali zanovitému lekárovi nielen liečbu onkologických pacientov, ale prikázali aj okamžite prerušiť liečbu nedoliečeného K. V. „Môj postup označili za nevedecký; oni sa vraj mohli pomýliť v diagnózach a ja znižujem úroveň oddelení. Nepomohlo ani moje ústne aj písomné upozornenie, že prerušením liečby bezprostredne ohrozia život nedoliečeného človeka,“ uzavrel a dodal, že nadriadených neobmäkčili ani protesty zúfalého a postojom komisie šokovaného pacienta. Tomu sa zakrátko vrátili bolesti a dva mesiace po prerušení liečby zomrel. MUDr. Jurkovič chcel napriek zákazu dovŕšiť svoje predsavzatie posunúť liečbu onkologických pacientov natoľko, aby sa dala aplikovať aj pri finálnom štádiu ochorenia, a tak odišiel pracovať do iného okresu. Pri liečbe tohto štádia mu pomohol liek, ktorý do svojho liečebného postupu začlenil po prečítaní článku MUDr. Černáka v časopise Praktický lekár. Po revolúcii ho zakúpením licencie dokonca ponúkal výrobcom na Slovensku, no neuspel. Platnosť licencie sa skončila, a tak ako súčasť liečby používal český prípravok. Toto leto sa však zastavila jeho výroba aj v Česku. Kým však udalosti dospeli tak ďaleko, prešiel tvrdohlavý lekár neľahkú cestu. Vyčerpanie z denného dochádzania do práce sto kilometrov od miesta bydliska s nevyhnutnosťou šesťkrát prestupovať, a peripetie spojené so šesťnásobným opätovným prijatím do Okresného ústavu národného zdravia v Trenčíne, ale vždy len na dobu určitú a so stratou prídavkov na šesť detí. To bola bilancia, ktorá ho spolu s prekážkami pri výskume priviedla k sťažnosti vtedajšiemu prvému tajomníkovi ÚV KSS. Nasledovalo pozvanie pred komisiu ministerstva zdravotníctva, ktorá si prácu podľa reakcií zrejme ani neprečítala, a ďalší zákaz liečby onkologických pacientov. Pod hrozbou odobratia diplomu Zákaz liečiť bol tentoraz spojený s hrozbou odobratia diplomu. Nepomohol ani apel, že treba doliečiť aspoň pacientku, ktorá mala v brušnej dutine nádor veľkosti dvoch mužských hláv. Povolenie nedostal. Vtedy, napriek tomu, že riskoval stratu diplomu, nadradil nad občianske zákony zákon o vitálnej indikácii a s liečbou pacientky neprestal. S informáciami o blokáde metabolizmu nádorov či so žiadosťami o konzultácie sa však odvtedy obracal radšej na kolegov v zahraničí. Tí mu, na rozdiel od vtedajšieho Ministerstva zdravotníctva SR, s liečbou pacientky narodenej v roku 1928, ktorá v jeho najnovšej knihe figuruje ako sestra Pavla či pacientka číslo 1, pomohli. Rádovú sestru Pavlu prepustili z chirurgického oddelenia Okresného ústavu národného zdravia v Rychnove nad Kněžnou 10. júla 1981 s takýmto nálezom: Celá brušná dutina je vyplnená obrovským nádorom okrúhleho tvaru, veľkosti dvoch mužských hláv. Nádor vychádza z ľavého ovária. Tumor vyplňuje malú panvu a z dvoch tretín je prirastený k zadnej i k prednej stene brušnej. Difúzna infiltrácia peritonea. Prítomný ascites evakuovaný. Dg: Ca ovárii inop. l. sin Pacientka prepustená do domáceho ošetrenia s odporučením symptomatickej liečby. Pre tých, ktorí by to azda nevedeli: symptomatická liečba nelieči základné ochorenie, ale znamená zväčša len tlmenie bolesti. Po roku nebol záver z vyšetrenia v Rychnove nad Kněžnou o nič optimistickejší: Prognóza je infaustná (teda beznádejná, pozn. mmh), začať vybavovať invaliditu. Nemôžem opustiť svojich pacientov Pri informácii o veľkosti tumoru pacientky číslo 1 som si spomenula na rádovú sestru, ktorú som začiatkom jesene letmo zazrela živú a zdravú v publicistickej relácii Českej televízie. Jej tvorcovia sa kriticky pozastavili nad nedávnym rozhodnutím úradov odporučiť zastavenie výroby prípravku, ktorý MUDr. Jurkovič zaradil do spektra liekov umožňujúcich blokovanie metabolizmu nádorov a ktorý sa tým stal úspešný aj v prípadoch finálneho štádia choroby. Že by to bola tá istá osoba? Že by naozaj prežila so zhubným nádorom 22 rokov? Bola to tá istá osoba; prežila. A neprežíva tak dlho len sama. Takých pacientov má lekár z Charitatívnej ambulancie v Zamarovciach oveľa viac. Ako to dokázal? Ešte v deň rigorózneho zásahu slovenského ministerstva zdravotníctva odovzdal MUDr. Kamil Jurkovič výsledky svojej niekoľkoročnej práce a správu o liečbe rakúskemu konzulovi s prosbou, aby dal všetko posúdiť tamojšiemu ministerstvu zdravotníctva. To bolo v roku 1983. Po nejakom čase mu na konzuláte odovzdali kladnú verifikáciu jeho práce a blahoželali k úspechu. Posudok rakúskeho ministerstva zdravotníctva poslal kompetentným orgánom na Slovensku. Odozvy sa nedočkal. Blahoželania už vôbec nie. Napriek tomu odmietol rakúsku ponuku presťahovať sa do Viedne. „Poďakoval som sa s odôvodnením, že nemôžem opustiť svojich tridsať (vtedy) pacientov.“ Dvanásťkilový problém Do Rakúska však cestovala sestra Pavla. Vyoperovali jej tam dvanásťkilový nádor, ktorého malignitu sa doktorovi Jurkovičovi po šiestich rokoch podarilo degradovať tak, že sa stal benígny a operabilný. Preto v úvode českého vydania jeho knihy čítame: Moja vďačnosť patrí aj kolektívu chirurgov a nemocničnému personálu Ženskej kliniky prof. Gitscha vo Viedni, ktorí po šesťročnej aplikácii blokády metabolizmu nádorov odstránili v roku 1987 mojej pacientke V. A., nar. r. 1928, z brušnej dutiny nádor s hmotnosťou 12 kg. V roku 1981 ho chirurgovia v Rychnove nad Kněžnou klasifikovali ako malígny a neoperabilný. (...) Po šesťročnej aplikácii môjho liečebného postupu bol zdegradovaný na benígny, potvrdený predoperačne rakúskymi chirurgmi (fibriomyom v regresi). Moja vďačnosť patrí aj ministrovi zdravotníctva Rakúskej republiky úradujúcemu v roku 1983, aj prof. Sauermanovi, ktorý sprostredkoval hospitalizáciu pacientky na Ženskej klinike prof. Gitscha vo Viedni a primátorovi Viedne, ktorý financoval operačný zákrok a jej pobyt na klinike. Kým sa operácia mohla uskutočniť, vybrala sestra Pavla za šesť rokov liečby okrem 8600 tabliet lieku na blokádu štítnej žľazy a 90 ampúl lieku na zvýšenie imunity, ktoré sú bežne dostupné na slovenskom liekovom trhu, aj 470 ampúl enzýmového preparátu injekčne do svalu a 570 ampúl perorálne prípravku, ktorý sa vyrábal v Česku a ktorého výroba sa v súčasnosti zastavuje. Ak sa nič nezmení, akciová spoločnosť, kde je doktor Jurkovič predsedom dozornej rady, ho po vyčerpaní zásob bude musieť hľadať mimo Česka. Pre ohníčky v očiach aj pre pokoj duše „Zrejme bude nejaký čas trvať, kým sa to zase zvráti, liečba sa o nejaký čas zbrzdí, ale som presvedčený, že tej ampulke raz ľudstvo postaví pomník, taký má široký záber,“ hovorí s istotou. Videl, ako sa po tomto lieku pacientkam s fibroadenómom hypofýzy zlepšuje zrak, ako pomáha liečiť nádory spodiny lebečnej, až sa stratili epileptické záchvaty a vnímal to ako najvyššie ocenenie svojho úsilia a práce. „Najvzácnejším honorárom pre mňa je, keď chlapčeka, ktorému predtým každý mesiac odstraňovali nádory z nosných dutín, po piatich mesiacoch liečby mojou metódou vidím hrať futbal, keď zbadám, ako sa žene, ktorej som vyliečil rakovinu prsníka, zapaľujú v očiach ohníčky, keď moji pacienti behajú ako srnky a majú zase chuť do života.“ Lekár však nie je lekárom len tým, že lieči. Musí s pacientom aj žiť. Lebo sa stretáva s jeho strachom, ktorý vyviera z toho, že nevie, čo ho čaká; ide do tmy. A lekár ho musí naučiť trpezlivosti znášať chorobu i liečbu. A ak sa už nedá ináč, pripraviť aj na to, aby zniesol odchod z tohto sveta. „Vtedy ho musím previesť rukou, aby sa nebál. Dosiahnuť, aby sa upokojil a uspokojil; aby sa zmieril s tým, že musí odísť. Aj to je jeden z dôležitých významov predĺženia života čo aj len o niekoľko dní či hodín. Aby človek svoj odchod nepokladal za krutú pomstu života, Boha či prírody, ale za prirodzený a nevyhnutne akceptovateľný fakt. A potom pri ňom byť až do toho smutného konca. Lebo lekár je aj ten, kto pomáha z bolestí a umožňuje chorému prejsť na druhú stranu života bez toho, aby bol zaskočený, vystrašený a zúfalý. Aby mohol odísť dôstojne.“ Človek zaplavený ľuďmi V roku 1992 sa MUDr. Jurkovič rozhodol preliečiť väčší súbor onkologických pacientov. Prostredníctvom časopisu Slovenka ponúkol svoje služby všetkým, ktorí pre prudkú reakciu organizmu museli prerušiť rádio- aj chemoterapiu, prípadne im nepomohla, alebo ju odmietali. Ako vraví, čakal, že sa mu ozve dákych stopäťdesiat ľudí. Prihlásili sa ich však stovky. „Doslova mi zaplavili dom aj záhradu,“ spomína na nevyhnutnosť nielen si nedopriať takmer nijaký oddych, ale sa aj zadlžiť, aby kvôli nim zaobstaral priestor na ambulanciu. Jeho ordinačné hodiny sú veľmi jednoduché: utorok až sobota vždy od 6.00 do 12.00. Napriek tomu ho popoludní a niekedy ani večer či v nedeľu nenájdete doma. V sobotu ordinuje pre tých, čo do ambulancie musia prísť v sprievode príbuzných alebo priateľov, ktorí sa inokedy ako cez víkend nemôžu uvoľniť, a popoludní, podvečer a v nedeľu cestuje za imobilnými pacientmi. „Nechcel som sa stať lekárom pre biely plášť či spoločenské postavenie. Byť spoločensky činný, chodiť po všelijakých podnikoch a tváriť sa tam ako doktor, na to som nikdy nemal čas. Ak som aj šiel, tak len vypiť rýchlo kávu a zasa som mazal za chorými,“ spomína. „A teraz? Možno vari odmietnuť človeka, ktorý ma volá k chorému otcovi s tým, že je to najlepší otec na svete? Keď je najlepší, treba ísť a urobiť preňho, čo treba. Bez ohľadu na to, či je to v Nitre, Prahe, Brne či v Košiciach.“ Pretože prisahal na Hippokrata. Aj preto, že tak možno liečiť či nabíjať aj seba. Tam, kde sa MUDr. Jurkovič prichytil, že píše recepty tak pomaly, ako sa len dá, a najprv nevedel prečo. Až na kopaniciach, v izbičke so zemou namiesto podlahy, kde ležal dedko v pekných perinách a babička čakala pána doktora s čistou vodou v lavóre, mydlom, uterákom a pokornou odovzdanosťou viery v jeho umenie, pochopil, že pre lásku a pokoj, ktorý sa okolo nich vznášal.

Najšťastnejší deň Možno si ešte spomeniete, ako neúspech vojenských lekárov pri liečbe melanosarkómov podnietil mladého MUDr. Jurkoviča začať na vlastnú päsť hľadať spôsob účinnejšej pomoci chorým. A práve melanosarkóm sa stal pri jeho liečbe a výskume fenoménom, ktorý jeho liečbe najväčšmi odolával. „Najlepšie sa mi liečili nádory ústnej dutiny, pažeráka, žlčníka, žalúdka, pankreasu, a veľmi ma tešilo, keď som si poradil najmä so sarkómami. S melanosarkómom sa mi však príliš nedarilo. Práve s takýmto nádorom v oblasti hrudnej kosti, ktorý bol v takom štádiu, že stačil dotyk a krvácal, za mnou nedávno prišiel pacient, ktorého som nedokázal prehovoriť na operáciu,“ vzdychol MUDr. Jurkovič. Napokon chorému odporúčal, aby si našiel lekára, ktorý mu nádor podviaže. Pacientovi sa to podarilo a on sa potom podujal pridať k metóde Fortýnovej chirurgickej devitalizácie svoju medikamentóznu. Zabralo to. „Teraz, po siedmich mesiacoch je nádor stabilizovaný, a dá sa povedať, že do troch, štyroch mesiacov dám pacienta do poriadku,“ usmieva sa doktor. „To bol v mojej liečbe rakoviny najšťastnejší deň. Lebo nič nie je horšie ako bezmocnosť. Také zlé je hádam už len to, ak vás obvinia z niečoho, čo ste neurobili.“ Najvyšší zákon lekára: vitálna indikácia Hoci je to proti zdravému rozumu aj proti vitálnej indikácii, ktorá velí urobiť zákrok či nasadiť liečbu nevyhnutnú na záchranu života a uprednostniť rýchlosť bez ohľadu na odborné predpisy, obvinili raz renomovaní onkológovia MUDr. Jurkoviča, že svojou liečbou porušil päť medzinárodných a jeden norimberský zákon. Pacienti, ktorí vďaka nej prežili, to nepochybne netušia, a keby aj, nijaký zákon okrem zákona života by ich zrejme nezaujímal. „Som lekár,“ zdôrazňuje MUDr. Jurkovič, „a keď ku mne príde človek prepustený z nemocnice s návrhom na symptomatickú liečbu, ktorá síce tlmí bolesti, ale necháva chorého napospas základnému ochoreniu, nesmie sa na mňa nik hnevať, ak sa podrobím najvyššiemu zákonu lekára, teda zákonu o vitálnej indikácii, a usilujem sa zachrániť mu život. Robím to vedome a beriem za to na seba všetku zodpovednosť. Poskytujem starostlivosť, ktorú by pacientovi inde neposkytli, metódy svojej terapie neskrývam, zverejnil som ich v dvoch knihách, sú k dispozícii na internete (v slovenskej, nemeckej i anglickej verzii), každý odborník si ich môže prečítať a môže na mňa zaútočiť. Doteraz nezaútočil nikto.“ Napriek peripetiám pri presadzovaní svojej liečby však MUDr. Jurkovič nie je vo svojom úsilí úplne osamotený. Nie je to tak dávno, čo dostala podporu vlády USA skupina onkológov, usilujúca sa o cievnu blokáciu nádorov, okolo doktora Folkmana. A u nás je už všeobecne známa najmä chirurgická devitalizačná metóda českého chirurga MUDr. Karla Fortýna, CSc., ktorý ju lekárskej verejnosti po 44 rokoch odskúšavania ponúkal až do 4. januára 2001, keď zomrel. Ponúkal ju rovnako márne ako MUDr. Jurkovič chemickú devitalizáciu. Fortýnovi nasledovníci i pacienti sa ju však stále pokúšajú presadiť do systému českého zdravotníctva. A stále márne, hoci majú predsa len väčšie čiastkové úspechy ako MUDr. Jurkovič a jeho približne 250 kolegýň a kolegov, ktorí s ním, s výnimkou väčšiny oslovených onkológov spolupracovali pri verifikácii jeho metódy v rokoch 1992 až 1997. P. S. Počas autorizácie tohto textu prišla MUDr. Jurkovičovi z blízkeho zahraničia správa, že pre neho a jeho pacientov budujú v známom kúpeľnom meste sanatórium na liečbu rakoviny jeho metódou. On sám sa má stať vedúcim tímu lekárov a sestier podľa vlastného výberu a na laboratórne a výskumné testy mu bude k dispozícii neďaleká fakultná nemocnica. MUDr. Jurkovič uvažuje, že po vyliečení súčasného súboru pacientov túto ponuku prijme.

rámik

Z internetovej stránky MUDr. Kamila Jurkoviča

Pod dozorom odborníkov z ktoréhokoľvek štátu som ochotný svoju liečbu i pacientov názorne demonštrovať. Vyliečených môžem aj s dokumentáciou poslať na kontrolné vyšetrenie do hociktorého výskumného či nemocničného ústavu, ak im uhradí cestu a pobyt. Môj liečebný postup môže po istej redukcii preparátov pôsobiť ako podporná liečba klasickej liečby nádorov, zmierniť jej dopad na vnútorné orgány, znížiť deficit imunity organizmu aj iné sekundárne následky rádio- a chemoterapie. Okrem toho sa ním dajú úspešne vyliečiť aj nádory prsníkov do 20 mm, nezhubné nádory spodiny lebečnej, zhubné nádory laryngu, dutiny ústnej, pažeráka, gastrointestinálneho traktu, pankreasu (aj inoperabilné nádory), žlčníka, urologického a gynekologického traktu. Osobitne dobré výsledky sú pri liečbe sarkómov (retroperitoneálnych a osteosarkómov). Lieky používané pri blokáde metabolizmu onkogénneho procesu dostať na vnútornom trhu ČR a SR. Ich predklinické štúdie sú schválené Štátnym ústavom pre kontrolu liečiv ČR a SR, a ich toxicita je praktický nulová. Po istej redukcii preparátov sa tento postup môže aplikovať ako podporná liečba klasickej liečby nádorov. Pretože choroba u mnohých pacientov spôsobila, že sa dostali do zlej finančnej i sociálnej situácie, vyliečení pacienti založili nadáciu pomáhajúcu tým, čo si sami nemôžu zaplatiť lieky (č. ú. 0170535913 0900). Náklady na ne nepresahujú ročne 500 až 700 dolárov, no rakovinou zdecimovaní ľudia, ktorí nemôžu pracovať, túto sumu veľmi často jednoducho nemajú.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama