Zabite chudobných!
Samozrejme nie všetkých a nie naraz. Musí ich ostať dosť na prácu. A treba ich zabíjať postupne, po častiach. Tí, čo prežijú každé ďalšie kolo „selekcie“, budú dúfať, že sa zachránia aj v tom nasledujúcom. Ak by kvôli tomu mali makať ako diví, tak to urobia. Nádej spraví z chudobných skrátka neúspešných. Chudobní majú hlúpu tendenciu búriť sa, neúspešní sú múdrejší (a užitočnejší) – chcú sa stať úspešnými. Hoc i len úspešnými sluhami. Preto, zabite chudobných. Netreba si pri tom špiniť ruky – vymysleli sme lepšie spôsoby. Napríklad smrteľné epidémie. Taký AIDS je celkom fajn, pomáha držať pod kontrolou celý kontinent. Lieky dostanú len tí, čo si to „zaslúžia“ – a nemusíme sa zdržiavať vymýšľaním nejakých komplikovaných sprisahaní. Všetko elegantne rieši výberovo používaný princíp voľného trhu. Lieky vyrábajú firmy, ako každý iný tovar. Tie tvrdia, že lieky sú drahé, a my im musíme veriť – riadia sa predsa iba racionálnou kalkuláciou dopytu a ponuky, tak ako by sa mohli mýliť? Navyše, vláda predsa do ich podnikania zasahovať nemôže, to by nebolo v súlade so slobodným trhom. Vláda iba zabezpečí, aby tie isté lieky nezačal niekto vyrábať lacnejšie. To predsa nemá so slobodným trhom nič spoločné, to sa týka „intelektuálneho vlastníctva“. Občas treba trochu pritvrdiť. Preto tu máme obchod so zbraňami. Chránime mier, a preto v žiadnom prípade nemôžeme pripustiť, aby sa zbrane hromadného ničenia dostali do „nesprávnych rúk“. Pokiaľ však ide o ich „primitívnejších“ príbuzných, na tom nám až tak veľmi nezáleží. Pušky, samopaly, mínomety či pozemné míny sú proti obrovským múrom starostlivo vybudovaným okolo našich ostrovčekov bohatstva neúčinné. Zato sú sakramentsky účinné voči chudobným, ktorí by si zmysleli nepracovať. Z časti urobia poslušných strážnikov a katov, zo zvyšku snaživých sluhov. Fakt to funguje – 88 percent zbraní vyvezených do rozvojového sveta pochádza od jedného zo štyroch stálych členov Bezpečnostnej rady OSN. Na rozmaznanejších chudobných v rozvinutejších krajinách máme jemnejšie nástroje. Aspoň pokiaľ si nezvyknú. Stačí ich presvedčiť, že sloboda znamená iba možnosť vybrať si medzi premiérom v modrom, žltom alebo červenom tričku, či nakúpiť v tomto supermarkete alebo až za rohom. Ak by si náhodou chudobný nemal za čo nakúpiť, to je iná vec. Nemá to so slobodou nič spoločné – môže si za to sám, lebo je neúspešný. A neúspech je hanba, s ktorou sa nepatrí vyliezať na verejnosť. Treba tíško makať a snažiť sa jej zbaviť. Naozaj, zabite chudobných, presvedčte ich, že sú len neúspešní. Raz by sa totiž mohlo stať, že sa začnú pýtať nepríjemné „prečo“. Začne ich štvať svet, v ktorom slovo „trh“ premení aj hromadnú vraždu na následok nesolventnosti, v ktorom je život tovar ako každý iný, v ktorom je utrpenie osobným neúspechom. Netvrdím, že je správne zabiť chudobných. Je to efektívne.
