Prezident ako ľavicový opozičný líder?
Štrnásťkrát tlieskala opozícia, dvakrát časť koalície. Aj tento nepomer svedčí o tom, že to, čo sme v piatok predpoludním videli a počuli v NR SR, nebola správa o stave republiky, akú by sme viacerí očakávali. Správa o stave únie, ktorú prezident USA každoročne prednáša pred Kongresom, je za oceánom hlavnou politickou udalosťou roka. Sledujú ju desiatky miliónov Američanov, stovky či tisícky diplomatov, politických redaktorov či inak politicky činných po celom svete, je podrobená detailným analýzam a hodnoteniam, a patrične sa jej venujú týždne až mesiace prípravy. Napokon, ide o najzásadnejší prejav prezidenta a súčasne predsedu vlády a takisto politicky najmocnejšieho muža planéty v jednej osobe. Ide naozaj o veľa. V prípade prezidentom Slovenskej republiky každoročne prednášanej správy o stave republiky ide o nepomerne menej. Napriek tomu, v našich domácich pomeroch, predsa len o niečo ide. Po zavedení priamej voľby prezidenta sa postupne aj z našej slovenskej každoročnej správy o stave republiky stáva jedna z hlavných politických udalostí roka, ktorej sa venuje zvýšená pozornosť. Atmosféra ráno 5. decembra v národnej rade bola toho neklamným dôkazom. Zvýšený počet zahraničných diplomatov, kompletný zbor politických redaktorov, či rôzni iní hostia a inak politicky angažovaní. Hustota obsadenia parlamentného balkóna dáva tušiť, že to dnes nie je parlamentný deň ako všetky ostatné. Prezident predstupuje k rečníckemu pultu a začína. Ani nie po dvoch-troch štandardných úvodných vetách prichádza k veci. „Podľa prieskumov verejnej mienky už viac ako 80 percent obyvateľov vyslovuje nespokojnosť s vývojom v krajine. Chorí a ich príbuzní boli nútení cestovať za liekmi a čakať na ne v niekoľkohodinových radoch. Školám chýbajú prostriedky na základnú prevádzku. Veľké skupiny obyvateľov, dôchodcovia, telesne a zdravotne postihnutí, nezamestnaní a mladé rodiny s deťmi sa dostávajú do ponižujúcej životnej situácie.“ V tejto chvíli je všetkým viac-menej jasné, o čom to tu ďalšiu necelú hodinu bude. „Vláda je rozdelená na dva tábory. A akoby to nestačilo, v záujme straníckej disciplíny sa sama oslabuje zbavovaním sa schopných ministrov a lámaním charakterov tých, ktorí sa aj za takúto cenu rozhodli zostať.“ Prvý potlesk opozície. Novinári na balkóne sa na seba usmievajú. Nečudo, sú spokojní, je jasné, že bude o čom písať. Máme tu ostrý konflikt najvyšších ústavných činiteľov, čo by (sme) chceli viac. Neviem, ako som to pri doterajších prejavoch prezidenta mohol nepostrehnúť, ale dnes si naplno uvedomujem, že štátnik a politický líder z R. Schustera nikdy nemôže byť. Pretože nevie rečniť. V podstate nereční, ale číta z papiera. A ešte aj to bez zmeny tónu hlasu, bez rečníckych prestávok, bez väčšieho kontaktu s publikom. V USA to vyriešili inak, prezident pri zásadných prejavoch číta z teleprompterov. To sú tie priehľadné umelé plochy naľavo a napravo od rečníckeho pultu, na ktoré sa mu premieta prejav, a on pôsobí, akoby hovoril z hlavy a priamo do publika. No čo už, americká prezidentská politika a jej prezentácia je už taká, prepracovaná do absolútnych detailov. Ale späť domov. Po kritickom úvode prichádza na rad ocenenie integračných úspechov. V podstate povinné cvičenie a súčasne jediná pozitívna zmienka prezidenta na adresu vlády v celom bezmála hodinovom prejave. V pasáži o dôvodoch toľko kritizovaného vracania zákonov sa R. Schuster dostáva k otázke svojej prípadnej prezidentskej kandidatúry. Keď hovorí, že vracanie zákonov s ňou nemá nič spoločné, z koaličných poslaneckých lavíc počuť posmech. No prezident pokračuje, „len politický takt mi nedovolil hovoriť o tom, koľko zákonov som do parlamentu vrátil na priame požiadanie členov vlády či poslancov koalície. A zároveň som mlčky niesol bremeno s tým spojené.“ Bod pre prezidenta. Cez kritiku moci politických strán: „S veľkým znepokojením sledujem, ako sa u nás rozmáha vláda politických strán. Ten, kto nie je v správnej strane a, ako sa ukazuje v posledných mesiacoch, nemá rovnaký názor ako jej predseda, nemôže zastávať významnejší post v štátnej správe, často ani v samospráve, či v podnikoch so spoluúčasťou štátu,“ a apel na zmenu volebného systému sa prezident dostáva k priamemu útoku na predsedu vlády: „Akoby vláda nemala svojho koordinátora, predsedu.“ A v tej istej pasáži nešetrí ani premiérovho najlepšieho kamaráta, ministra financií. Prichádza na rad rozpočtová chyba ministerstva financií a v jej dôsledku zvýšenie cien benzínu. „Som úprimne presvedčený, že za túto chybu nie sú zodpovední len úradníci, ktorí boli potrestaní – ale aj minister.“ Potlesk, opozície samozrejme. Táto fáza prejavu prezidenta je vhodná na porovnanie dojmu z dvoch hlavných terčov kritiky prejavu R. Schustera. Predseda vlády s kamenným výrazom tváre pozorne počúva kritiku prezidenta. Akoby nad ňou skutočne premýšľal. To minister financií je z iného cesta. S arogantnosťou a sebaistotou jemu vlastnou má doslova na čele napísané, že to, čo pod ním najvyšší ústavný činiteľ prednáša, je mu úplne ľahostajné. On jediný má predsa patent na reformy a ostatní, vrátane prezidenta, nevedia, o čom rozprávajú. Tak to už býva, každý má svoje videnie sveta. A tak aj prezident pokračuje vo svojej sociálnej kritike vládnej sociálno-ekonomickej politiky. „Vláda rezignovala na sociálny charakter štátu. ... Vláda ako keby odpísala niekoľko skupín obyvateľov – tých sociálne najslabších a robí reformy nie v ich prospech, ale na ich úkor.“ Cez nezamestnanosť, dôchodcov a zdravotníctvo sa prezident dostáva až k vzdelaniu. V tejto fáze prejavu je to na novinárov v mojom bezprostrednom okolí, ktorí v zásade súhlasia s „reformnou“ politikou vlády, už priveľa a vypínajú, začínajú sa medzi sebou baviť. Nesúhlasiť však nemôžu s myšlienkami, v ktorých sa prezident dostáva k súčasnému morálnemu a hodnotovému marazmu našej spoločnosti. „Je mi ľúto, že čestnosť, pracovitosť, statočnosť a svedomie sú často skôr na smiech. Devalvácia týchto hodnôt je zrejmá v období politických privatizácií, pri vytváraní zbohatlíkov bez akéhokoľvek vzťahu k zásluhovosti založenej na schopnostiach, práci a intelekte. Vznikajú „vzory“, žiaľ len v úvodzovkách, ktoré demoralizujú spoločnosť, hoci tie skutočné by ju mali kultivovať a formovať. V tejto chvíli nevieme, koľko garnitúr politikov sa bude musieť ešte na Slovensku vystriedať, kým prídu takí, ktorí nepodľahnú pokušeniu zneužívať moc.“ Cez tieto slová a prechod k premiérovej kauze skupinky sa prezident dostáva k najsilnejšiemu momentu svojho prejavu, k vyvrcholeniu sústredenej, viac ako polhodinovej, kritiky vlády a premiéra: „Občan stráca vieru v tých, ktorí riadia štát. Nemyslíte si pán premiér, že za uvedené skutočnosti nesiete zodpovednosť predovšetkým vy?“ Nasleduje dvojsekundová dramatická prestávka, vyplnená potleskom opozície a slabo počuteľnými pokrikmi „hanba“ z radov poslancov SDKÚ. Už tomu chýbal len polobrat prezidenta k premiérovi. A scéna by bola dokonalá. Zopár metrov odo mňa na balkóne stojí premiérov poradca Michalič. Veľmi spokojne nevyzerá. Kto by sa mu čudoval. V tejto chvíli rozmýšľam, s akou reakciou vyrukuje predseda vlády. Ponúkam si sebe prognózu, že sa bude chcieť odlíšiť od prezidenta a pri patričnej kritike ostane štátnicky zdržanlivý. Uvidíme, či odhadujem správne. Po tomto kritickom vyvrcholení nasleduje záver, ktorý v krátkosti načrtáva pozitívnu víziu Slovenska v európskom priestore. „Som presvedčený o tom, že sme veľkým národom – hoci v malej krajine. V Slovenskej republike žije mnoho vzdelaných a skúsených ľudí, uznávaných doma i v zahraničí. Máme talentovaných vedcov, umelcov i športovcov. Ak dokázali dosiahnuť uznanie oni, často v neľahkých podmienkach, má Slovenská republika veľkú šancu presadiť sa a potvrdiť opodstatnenosť svojej existencie. Verím, že takúto možnosť nepremárnime, ale využijeme. Všetci a spoločne.“ Záver prejavu, opozícia stojí a tlieska. Smola pre prezidenta, že toto pozitívne zakončenie sa pod návalom viac ako trištvrtehodinovej zdrvujúcej kritiky vládnej koalície úplne stráca. Z môjho pohľadu najzaujímavejší moment celého prejavu prichádza až teraz. Za potlesku opozície sa dvíha minister vnútra Palko, prichádza k premiérovi a podáva mu demonštratívne ruku. Z ľudskej stránky sympatické gesto. Ako keď boxer leží po ťažkom KO na zemi a jeho dlhoročný súper mu pomáha vstať. Okolo mňa stojacim kádehákom mladšieho veku sa to však nepáči ani náhodou. „To čo robí? To sa mi nepáči.“ Darmo, kto zneužíva tajnú službu a likviduje oponentov, z ich pohľadu nemá nárok na súcit a solidaritu. Prezident odchádza jednými dverami, premiér druhými. Nijaké podanie rúk, nijaké slová. Niet o čom. A nasledujú nekonečné reakcie, hodnotenia, analýzy a ich mediálne spracovanie pre oko a ucho diváka. Napriek všetkým tým kritickým hodnoteniam bola správa prezidenta predsa len svojím spôsobom zaujímavá a kuriózna. Na jednej strane stojí kritika súčasných politických pomerov na Slovensku, s ktorou sa nedá nesúhlasiť. Takisto s kritikou sociálne absolútne nevyvážených reforiem musí súhlasiť každý, kto stojí politicky aspoň trochu naľavo od stredu. Na druhej strane si však treba otvorene povedať, že od zásadných prejavov prezidenta republiky sa očakáva podstatne viac, ako bol schopný predviesť v piatok v NR SR Rudolf Schuster. A očakáva sa právom. Nie je možné, aby sa správa na 90 percent vyčerpala v absolútnej kritike a negácii vládnej politiky, v súhrne všeobecne známych skutočností a nálad ľudí, bez výraznejšieho akcentu na pozitívnu víziu spoločnosti. Prejav politického lídra bez jasného a silného politického posolstva, vízie či odkazu nie je prejavom lídra, ale prejavom politika obyčajného šedého priemeru. R. Schuster nezlyhal na celej čiare, ani neprekvapil. V podstate neprekročil svoj tieň. Na štátnikov a skutočných politických lídrov si tu budeme musieť ešte počkať. Vyzerá to tak, že ešte poriadne dlho.
