Reklama
Reklama

Večné jablko sváru

Gruzínske dejiny sa začínajú niekde v šerosvite staroveku. Zakaukazsko bezprostredne susedí s regiónom najstaršej civilizácie na našej planéte – územím, kde vznikla sumerská civilizácia. Netreba spomínať, že o túto oblasť bojovali mocné staroveké, stredoveké i novoveké štáty. Bola to sféra záujmu Babylonskej, Perzskej, Arabskej, Tureckej i Ruskej ríše.
Počet zobrazení: 1362
12-m.jpg

Gruzínske dejiny sa začínajú niekde v šerosvite staroveku. Zakaukazsko bezprostredne susedí s regiónom najstaršej civilizácie na našej planéte – územím, kde vznikla sumerská civilizácia. Netreba spomínať, že o túto oblasť bojovali mocné staroveké, stredoveké i novoveké štáty. Bola to sféra záujmu Babylonskej, Perzskej, Arabskej, Tureckej i Ruskej ríše. Hoci sa Zakaukazska nakoniec zmocnilo Rusko, záujem o tento región malo v minulom storočí Nemecko, Veľká Británia a dnes i USA. Je to etnicky i nábožensky pestré územie, kde napätie, často vyplývajúce z rozličných záujmov i konfliktov, prerastá do ozbrojeného boja. Ani územie Gruzínska nie je výnimkou. Bájna Kolchida a ríša Urartu Na území súčasného Gruzínska sa nachádzala bájna Kolchida – cieľ Argonautov, ktorí sa mali zmocniť zlatého rúna. Tento mýtus má racionálne jadro – na území historickej Kolchidy sa nachádzali rieky, na dne ktorých boli zrnká zlata a ovčia koža sa používala na ich zachytávanie. Gruzínci radi pripomínajú, že čarodejnica Médea, dcéra vládcu Kolchidy, ktorá pomohla Jásonovi zmocniť sa zlatého rúna, bola Gruzínka. Jásonovi sa potom dokázala kruto pomstiť za zradu. Krajina na hornom toku Eufratu a Tigrisu a okolo Vanského jazera sa v staroveku nazývala Urartu. Na začiatku prvého tisícročia pred naším letopočtom došlo k zjednoteniu rôznych kmeňov, podľa niektorých historikov medzi najsilnejšie patrili predkovia dnešných Arménov. Vládcovia tohto štátu nielen úspešne odrážali útoky Asýrčanov, ale neskôr začali robiť nájazdy na územie Asýrskej ríše. Niekedy v 8. storočí pred naším letopočtom malo územie Urartu najväčšiu rozlohu. Na pamäť svojich úspechov dali vládcovia Urartu vytesať nápisy v klinovom písme, niekedy na ťažko dostupných miestach. Na konci 8. storočia začala moc Urartu upadať, zo severu útočili kočovníci a z juhu zasa silnel tlak Asýrskej ríše. Vládcovi Asýrie Sargonovi sa podarilo dobyť hlavné mesto štátu Urartu a zničiť ho. Vzápätí štát Urartu zanikol a po dlhý čas jedinou pamiatkou jeho existencie bol názov biblickej hory Ararat. Niekedy v 6. storočí pred naším letopočtom sa na bývalom území Urartu sformovali nové kmeňové celky, z ktorých sa neskôr vyvinuli dve národnosti: arménska a gruzínska. Predkovia dnešných Arménov žili na území okolo Vanského jazera. Kartveli a im príbuzné kmene, ktoré žili v údolí riek Araks a Kura (kde sa rozkladala bájna Kolchida) a v priľahlých horských oblastiach, vytvorili gruzínsku národnosť. Boj medzi Rímskou a Perzskou ríšou o Arménsko a Gruzínsko Perzskú ríšu zničili výboje Alexandra Macedónskeho. Krátko po jeho smrti v roku 323 pred naším letopočtom sa jeho ríša rozpadla na niekoľko „helenistických“ štátov. Časť Stredného východu a Zakaukazsko sa načas dostali pod nadvládu dynastie Seleukovcov (Seleuk sa volal jeden z vojvodcov, ktorým velil Alexander Macedónsky). Kočovné kmene, ktoré žili na juhovýchod od Kaspického mora, však po čase vytvorili Partský štát, ktorý sa rozkladal na území Perzie. V roku 190 pred naším letopočtom ríšu Seleukovcov rozdrvili Rimania. Vtedy sa osamostatnili aj národnosti Zakaukazska, vzniklo Arménske kráľovstvo. Na sever od neho sa rozkladali dve územia obývané Gruzíncami, Kolchida a Ibéria. V súvislosti s názvom tohto územia sa v minulom storočí vyskytli hypotézy, že medzi baskickým a gruzínsky jazykom existuje istá príbuznosť. Zatiaľ možno iba konštatovať, že sa nenašli presvedčivé dôkazy, ktoré by túto príbuznosť potvrdili. Rimania, ktorí si v Zakaukazsku po porážke Arménska upevnili pozície, začali po istom čase cítiť narastajúci odpor tamojšieho obyvateľstva. Lenže vtedy začala silnieť aj Partská ríša. Vplyv Ríma v Zakaukazsku prudko klesal v 3. storočí nášho letopočtu. V tom období sa Perzia dostáva pod nadvládu sásanovskej dynastie. Na začiatku 4. storočia si Sásanovci podrobili Azerbajdžan (ktorý sa vtedy nazýval Albánsko) a značné časti Arménska a Gruzínska. Na konci 4. storočia sa Rímska ríša rozpadla na dve časti: Východnú a Západnú. Východorímska ríša, ktorá do dejín vošla ako Byzantsko, naďalej bojovala s Perziou o nadvládu nad regiónom Zakaukazska. Stredoveké Gruzínsko Na území Kolchidy sa vo 4. storočí vytvorilo západogruzínske kráľovstvo, ktoré Byzantínci nazývali Lazsko, podľa panujúceho kmeňa Lazov. Jeho centrom bolo úrodné údolie rieky Rion, kde bolo veľa vinohradov. Počas ťažkých bojov s Perziou si Byzantská ríša udržala vplyv nad týmto územím. Východná časť Gruzínska tvorila iné kráľovstvo Kartliu (už sme spomínali aj jej názov Ibéria). Od 5. storočia bol tamojší kráľ perzským vazalom. Na konci tohto storočia kráľ Vachtang (prezývaný aj Vlčia hlava) povstal proti Perzii. Lenže Peržania ho v bitke zabili. Potom krajine vládol námestník perzského vládcu, ktorý sídlil v Tbilisi. Kresťanstvo prenikalo do Gruzínska cez mestá na pobreží Čierneho mora. V Kartlii sa stalo štátnym náboženstvom v druhej tretine 4. storočia a v Lazsku na začiatku 6. storočia. Gruzínci prijali tú formu kresťanstva, ktorú dnes nazývame pravoslávie. Posilnilo to vplyv Byzantska v tomto regióne. Do gruzínčiny boli preložené nielen náboženské texty, ale aj starogrécke filozofické a historické diela. Gruzínske písmo malo dve podoby – cirkevné písmo (chucuri) a tzv. vojenské písmo (mchedruli), ktoré sa používalo na svetské účely. Podľa tradície tvorcom cirkevného gruzínskeho písma bol arménsky biskup Mesrop Maštoc na začiatku 5. storočia. Prijatie kresťanstva nielen posilnilo vplyv Byzantska v Gruzínsku, ale uľahčovalo neskôr vplyv cárskeho Ruska, ktoré sa vyhlasovalo za pokračovateľa Byzantskej ríše. V 7. storočí sa v regióne objavuje nová mocnosť – Arabský kalifát. Arabi v tomto období porazili načas Perzskú ríšu a dobyli Zakaukazsko. Koncom 9. storočia došlo k rozkladu Arabského kalifátu. Kým Arméni vzápätí obnovili jednotný štát, Gruzínsko sa rozpadlo na niekoľko malých nezávislých štátikov, ktoré žili vo vzájomnom nepriateľstve. Až v druhej polovici 10. storočia Gruzínsko zjednotila dynastia Bagrationovcov. Lenže v tomto období začínajú na Gruzínsko útočiť Seldžuci, turecké kmene, ktoré pochádzali zo stredoázijských stepí a podarilo sa im načas dobyť Perziu, Mezopotámiu a časť Malej Ázie. Seldžucké útoky Zakaukazsko spustošili. Z Gruzínska ich vyhnal kráľ Dávid (1089 – 1125). Jadro jeho vojska tvorili Polovci z predkaukazkých stepí. Podarilo sa mu vytvoriť ríšu, ktorá okrem Gruzínska zahŕňala aj časť Arménska a Azerbajdžanu. Dávid vydal zákonník a prispel k ekonomickému rozvoju krajiny. Najväčší rozkvet však zaznamenalo Gruzínsko za vlády kráľovnej Tamary (1184 – 1213), keď boli k ríši pripojené aj niektoré perzské územia. Hospodársky rozkvet prevýšil dovtedy nebývalý rozkvet kultúry. Tamara sa napríklad obklopila básnikmi, medzi najväčších patril autor svetoznámeho eposu Hrdina v tigrej koži Šota Rustaveli. Po Tamarinej smrti postihla Zakaukazsko ďalšia katastrofa – vpád Mongolov, ktorí sú u nás skôr známi pod názvom Tatári. Z dôsledkov mongolského vpádu sa región nedokázal po neuveriteľne dlhý čas spamätať. Koncom 15. storočia sa Gruzínsko rozpadá na Kartlijské (s hlavným mestom Tbilisi), Kachetské a Imerijské kráľovstvá a na Mingrelské, Meschetské, Gurijské, Svanetijské a Abcházske kniežatstvá. V susedstve sa sformovali dve silné ríše, Turecko a Perzia, ktoré od 16. storočia začali viesť boj o nadvládu nad Zakaukazskom. V roku 1555 si Turecko a Perzia rozdelili Gruzínsko. Západná časť Gruzínska pripadla Turecku a východná Perzii. Kachetskí králi hľadali pomoc v Rusku, dokonca v roku 1586 sa vyhlásili za vazalov ruského cára. Lenže vtedy ešte Rusko nedokázalo v Zakaukazsku nejakým spôsobom intervenovať. To sa stalo až na konci 18. storočia. Tam, kde sa začínala horská cesta do Gruzínska, dala ruská armáda vybudovala pevnosť s veľavravným názvom Vladikavkuz (vládnuci nad Kaukazom). Po vojnách s Tureckom a Iránom sa nakoniec Zakaukazsko stalo súčasťou cárskeho Ruska. Oficiálne to vyhlásil cár Alexander I. v roku 1801, kde v príslušnom dokumente zdôraznil, že sa to deje preto, „aby bolo odvrátené utrpenie gruzínskeho národa“. Gruzínsko sa stalo fakticky ruskou kolóniou. Ruskí historici zdôrazňovali, že pripojenie regiónu bolo pre tamojšie etniká prinajmenšom „najmenším zlom“. Gruzínsko ako súčasť Ruska Gruzínci boli Rusom z tamojších národov a národností najbližší nielen pravoslávnym náboženstvom, ale aj byzantskými tradíciami. Napriek tomu prvé povstanie proti ruskej nadvláde vypuklo už v roku 1804. Ďalšie povstania vypukli v rokoch 1809 a 1812. Najväčší odpor voči ruskej nadvláde kládli tie kaukazské národnosti, ktoré vyznávali islam, menovite Čečenci na čele so Šamilom. Ich odpor trval takmer štyridsať rokov. Po revolúcii v roku 1917 vyhlásili zakaukazské krajiny Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan nezávislosť. Za uznanie nezávislosti muselo Gruzínsko postúpiť Turecku rozsiahle územia na juhu krajiny. Hoci boli všetky zakaukazské republiky medzinárodne uznané ako nezávislé štáty, počas občianskej vojny ich obsadilo sovietske Rusko. V nezávislom Gruzínsku bol na čele štátu menševik Noe Žordania (1868 – 1953). Gruzínci si chceli zachovať samostatnosť, a preto v roku 1920 uzavreli s Moskvou dohodu, že sovietske Rusko uznáva nezávislosť Gruzínska a na druhej strane gruzínska menševická vláda povolí legálnu činnosť komunistickej strany. Lenže už v tom roku vypuklo na území Gruzínska povstanie a Moskva poskytla povstalcom „internacionálnu pomoc“. V prvej sovietskej vláde po októbrovej revolúcii bol komisárom pre národnostnú problematiku J. V. Stalin. Pochádzal z Gruzínska a jeho pôvodné priezvisko bolo Džugašvili. Keď sa Zakaukazsko znova dostalo pod kontrolu Moskvy, vznikol problém, ako ďalej postupovať. Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan boli spojené do tzv. Zakaukazskej federatívnej socialistickej republiky. No v roku 1922 sa „rokovalo“ o tom, že sa stanú súčasťou Ruskej federácie. Proti tomuto plánu kládli odpor najmä gruzínski komunisti. „Zjednotenie“ s Ruskom presadzoval najmä Stalin. Lenin ho v jednom z posledných listov obvinil z ruského šovinizmu. Keď bol Stalin pri moci, síce na jednej strane zdôrazňoval právo všetkých národov na sebaurčenie, no zároveň nutnosť „zomknutosti“ národov a národností žijúcich na území ZSSR. Je tu však do istej miery otvorený problém, či zakaukazské republiky ZSSR predsa len nemali väčšiu mieru autonómie než napríklad Ukrajina. Nepochybné však je, že na územie Gruzínska a Arménska (na rozdiel od iných oblastí ZSSR) nebol presídlený väčší počet Rusov. Počas druhej svetovej vojny sa nacisti orientovali predovšetkým na podporu separatizmu kaukazských národov a národností, ktoré vyznávali islam. Menovite o Gruzíncoch Hitler vyhlásil, že „o nich nič nevie“. Po vojne boli národnosti, ktorých príslušníci kolaborovali s nacistami, vysídlené na Sibír či do Kazachstanu. Stalin po vojne nechal na území Gruzínska odhaliť akési sprisahanie. Možno sa iba dohadovať, či to nemala byť zámienka, aby sa zbavil iného Gruzínca v sovietskom vedení – zlovestného Lavrentija Beriu. V roku 1969 uskutočnil Brežnev v Gruzínsku čistku. Pred jej dôsledkami sa vďaka svojím moskovským konexiám zachránil iba neskorší gruzínsky prezident Eduard Ševardnadze. V čase perestrojky nemožno zabudnúť na násilné policajné zásahy proti demonštrantom, ktorí požadovali, aby sa ich krajiny stali opäť nezávislé. Týkalo sa to aj Pobaltska, aj Zakaukazska. Hoci sa počas existencie ZSSR tvrdilo, že na území tejto krajiny nemá nacionalizmus podstatnejší vplyv a tamojšie národy a národnosti žijú v dojemnej zhode a bratstve, už po Gorbačovovom nástupe sa ukázalo, koľko rôznych konfliktov tam tlelo. Rozpad ZSSR síce priniesol zväzovým republikám samostatnosť, no obnovil sa napríklad boj v Čečensku. Aj v samostatnom Gruzínsku ožili dávne rozpory, vypukli dve vojny, v Južnom Osetsku a Abcházsku. To už však patrí k súčasnosti. Gruzínsko sa nachádza v regióne, ktorý je plný konfliktov. Vplyv Ruska tam zreteľne poklesol. Lenže už počas druhej svetovej vojny malo životnú dôležitosť pre ZSSR i nacistické Nemecko kvôli rope. Dnes sa tu začína prejavovať nielen vplyv USA, ale aj zjednocujúcej sa Európy. Nová gruzínska vláda dala najavo želanie, že by chcela nastúpiť tú cestu, po ktorej kráčajú Litva, Lotyšsko a Estónsko.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama