Reklama
Reklama

Globalizované emócie a nový európsky antisemitizmus

Prečo sa dnes otvára nová kapitola dejín antisemitizmu? Čo ju robí takou nebezpečnou? V akom zmysle ju treba pochopiť ako výraz globalizácie? To všetko sú otázky, ktoré drasticky nastolili teroristické útoky v mene „tureckej a francúzskej intifády“. Aj keď historicko-nacionálny kontext je samozrejme celkom iný, posolstvo týchto šialených činov zostáva to isté – „odhraničenie“ intifády.
Počet zobrazení: 753
16-m.jpg

Prečo sa dnes otvára nová kapitola dejín antisemitizmu? Čo ju robí takou nebezpečnou? V akom zmysle ju treba pochopiť ako výraz globalizácie? To všetko sú otázky, ktoré drasticky nastolili teroristické útoky v mene „tureckej a francúzskej intifády“. Aj keď historicko-nacionálny kontext je samozrejme celkom iný, posolstvo týchto šialených činov zostáva to isté – „odhraničenie“ intifády. To, čo robí izraelská armáda v Palestíne, má za následok vlnu teroristických útokov proti Židom na celom svete. Krvavé útoky na dve synagógy v Istanbule boli nasmerované proti mnohému, pokiaľ sa to dá už dnes rozoznať: proti tureckým Židom, proti pozápadňovaniu islamu, o čo sa usiluje turecká vláda na rozdiel od iných moslimských krajín, či proti vojenskej spolupráci s nepriateľskou Sýriou. Francúzsko má najväčšiu židovskú (šesťstotisíc členov) a moslimskú komunitu (päť miliónov členov) v Európe. Podpora protestov proti bombardovaniu Iraku zo strany prezidenta Chiraca uvoľnila nenávisť francúzsko-arabskej mládeže voči judaizmu, ktorá sa prejavila násilím voči francúzskym Židom, ako aj atentátmi na židovské vzdelávacie centrá v Paríži. Z tohto hľadiska znamená „odhraničenie“ intifády proces, v ktorom sa vonkajšie stáva vnútorným; „vonkajší“ izraelsko-palestínsky konflikt prekračuje hranice štátov a zvnútorňuje sa, čím ohrozuje národné kompromisy vyrovnávania medzi Židmi a Nežidmi. V kontajneri Tento stav sa zakladá na tom, čo by sa dalo nazvať globalizáciou emócií. Teória identity spoločnosti a politiky, podľa ktorej žijeme teraz ako aj predtým v jasne ohraničených a na princípe národných štátov organizovaných kontajnerov, je historicky nesprávna. Už ani súcit nie je v globálnej televíznej kultúre viazaný na nacionálnu schému rozlíšenia priateľ – nepriateľ. Odkedy možno sledovať televízne programy o vojnových akciách a ich obetiach, je zrejmé, že násilie v jednom kúte globálneho sveta môže vyvolať nové násilie v iných častiach zemegule. Ak trpia a umierajú civilisti v Izraeli, Palestíne, Iraku alebo Afrike, a toto utrpenie sa prezentuje v strhujúcich záberoch v masových médiách, potom vzniká kozmopolitný súcit, ktorý vyžaduje reakciu. Aj v Nemecku sa prostredníctvom globalizácie emócií oslabuje labilný historický kompromis mierového a o zmierenie bojujúceho súžitia Židov a Nežidov. Toto oslabenie bolo spôsobené transnacionálnym zvnútornením izraelsko-palestínskeho konfliktu. Väčšina Nemcov (a Európanov) neakceptuje z hľadiska nemecko-židovského zmierenia také dôležité rozlíšenie Židov a Izraelčanov. Pri obligátnych Small Talks po prejave izraelského prezidenta bol Ignatz Bubis, bývalý predseda Ústrednej rady Židov v Nemecku, konfrontovaný komplimentom: „Váš prezident predniesol skutočne dobrú reč.“ „Jasné,“ odpovedal Bubis, „Roman Herzog (bývalý prezident Nemeckej spolkovej republiky, pozn. prekladateľa) zvyčajne máva dobré prejavy.“ „Nie, nie, ja som mal na mysli vášho prezidenta, pána Weismana (bývalý izraelský prezident).“ V tomto esenciálnom stotožnení Židov s Izraelčanmi sa cítia nemeckí Židia vzhľadom na kritiku izraelskej politiky znova vylučovaní. Rovnako platí: kritika Izraela sa ľahko mení na kritiku Židov či otvorený antisemitizmus. Takto sa uskutočňuje potajomky premena nemeckého Žida ako symbolickej figúry zlého svedomia na Žida ako cudzinca. Riziko každodenných skúseností vylučovania (a ešte horšieho) rastie. Šikovný výraz Na druhej strane mnohí Izraelčania vzhľadom na eskaláciu násilia na Blízkom východe zjavne čoraz menej akceptujú rozlíšenie medzi kritikou Izraela a antisemitizmom. Má to svoje dôvody. Šikovný výraz „kritika Izraela“ je pozoruhodne dvojznačný. Kritizuje sa právo na existenciu štátu Izrael? Alebo vládna politika premiéra Šarona? Alebo prvé slúži na legitimizáciu toho druhého? Čo to teda znamená, ak viac ako polovica obyvateľov EÚ pokladá Izrael za narušiteľa svetového mieru číslo jeden – horšieho ako Severná Kórea a Irán, nehovoriac o arabských štátoch? Berie sa tým legitimita Šaronovi, Izraelu alebo obom naraz? Za slovnou fasádou „kritika Izraela“ to vrie a hrmí. S istou dávkou zveličenia povedané: poslednou novinkou je nechcene vzniknutá koalícia medzi anti-antisemitizmom a antisemitizmom. Práve tí, ktorí bojujú proti antisemitizmu slovom a činmi, sa dostávajú prostredníctvom eskalujúceho atavizmu izraelsko-palestínskeho konfliktu medzi dva mlynské kamene: oni nechcú a nemôžu kritizovať izraelskú spoločnosť, aby sa vyhli riziku podozrenia z antisemitizmu. Ale zároveň musia kritizovať politiku Šarona z rovnakého dôvodu, aby totiž nespochybnili morálne základy svojho anti-antisemitizmu. Táto klasická double-bind situácia znova uvoľňuje úplne normálny antisemitizmus, ktorý sa ako protiizraelská nálada môže legitimovať a rozvíjať. Zviditeľňuje sa tým zradná jednostrannosť Nemcov a Európanov. Protestujú síce proti izraelskej militantnosti, ale ľahkovážne prehliadajú teror samovražedných skupín, ktorým Palestínčania terorizujú izraelských civilistov. Ak sa vyhodí do vzduchu palestínska žena v izraelskej kaviarni, potom – ako sa príležitostne zdôrazní – netreba čin ospravedlňovať, ale predsa len s pochopením analyzovať: veď máme do činenia s obeťami, ktorých činy sú dôsledkom cudzieho útlaku. Od takto hlboko ponížených Palestínčanov nemožno, ako sa zvyčajne dodáva, ani očakávať, že by sa vyhadzovanie detí do vzduchu mohlo pokladať za nedovolený čin. S prísnym výrazom tváre Keďže nemecký fašizmus znamenal radikálny zlom v porušovaní fundamentálnych práv, bije sa prudko na poplašné zvony a všetci mandaríni, ktorí rozhodne bojovali proti antisemitizmu, sa obracajú s prísnym výrazom tváre proti Izraelu. A predsa, ako možno rozlišovať medzi „dobrým“ a „zlým“ porušovaním základných ľudských práv? Ako možno napríklad urobiť hranicu medzi „dobrými“ palestínskymi samovražednými atentátnikmi, ktorí cielene páchajú masové vraždy na nevinnom izraelskom obyvateľstve, a „zlým“ izraelským štátnym terorom, ktorý, počítajúc s civilnými obeťami, cielene exekuuje nepriateľov z Hamasu? Nové nie sú teda grimasy antisemitizmu. Novou kvalitou je globálny a lokálny zmätok z konfliktov, ktoré prináša „glokalizácia“ izraelsko-palestínskej otázky. Paradox dnešnej situácie spočíva v tom, že je to práve senzibilita ľudských práv a na nej sa zakladajúca kritika Izraela, ktorá dnes ohrozuje hrádze, pôvodne postavené proti antisemitizmu. Práve preto, že Európania so samozrejmosťou kritizujú politiku Izraela, a práve preto, že ten, čo kritizuje Šarona, nie je samozrejme automaticky antisemita, platí, že zvnútornený izraelsko-palestínsky konflikt podrýva základy v posledných rokoch vybojovaného európskeho multikulturalizmu. Čím viac sa kritika Šaronovej vlády pýši morálnou oprávnenosťou alebo ňou je, a čím jednostrannejšie sa obracia proti Izraelu, tým atavistickejšie sa rozkrúca vlna násilia a nenávisti. Blízkovýchodný konflikt nadobúda v dôsledku toho čoraz zreteľnejšie regresívne civilizačné podoby. Čo treba urobiť? Ako sa dá proti tomu zasiahnuť? Pravdepodobne pomôže položiť si inú otázku. Kým by som sa stal, ak by som musel dennodenne cestovať autobusovou linkou do Haify? V Európe sa neargumentuje tak ako v Izraeli – obrazne povedané – s autobusovým lístkom vo vrecku. O to bolestnejšie je, že práve tí, ktorí berú svoj záväzok k obetiam holocaustu vážne, zatvárajú v tejto situácii Izrael do morálneho geta. Nezahŕňa kritika Izraela aj izraelskú opozíciu, ktorá sa znova hlási k slovu na základe Ženevského plánu – substančne vyrokovaného historického mierového kompromisu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi? Je to malý, ale dôležitý nositeľ nádeje, olivová vetvička, ktorá si však zaslúži celú pozornosť sveta. Európa by mala práve naopak palestínskemu samovražednému terorizmu ukázať červenú kartu a zbaviť sa jeho mlčanlivej podpory. „Izraelčania a Palestínčania sú si nepriatelia, ale nie cudzinci,“ povedal Amos Oz. Jeden pre druhého predstavujú navzájom pripútaných strážcov spoločného väzenia a súčasne jeho obete. Nebojujú o „zmierenie“ (to je prisilné slovo), ale o „rozvod“. Z tejto intimity nepriateľstva a vzájomnej pripútanosti pochádza celá hrôza konfliktu. Treba len ešte vyvinúť nový zmysel pre protikladné významy kľúčových kódov. „Návrat“ je jeden z podobných výrazov. Pre Palestínčanov je „návrat“ neodlučiteľnou súčasťou ich identity, zatiaľ čo pre Izraelčanov znamená kódovaný príkaz na zničenie Izraela a zriadenie dvoch palestínskych štátov na jednom území. O tom treba znova presvedčiť mnohých Izraelčanov. Kto ako Nemec – nielen, ale aj – odsudzuje militantnú politiku Šaronovej vlády, robí to pravdepodobne na základe hlboko pociťovanej solidarity so Židmi a v mene zmierenia. Na to však treba, aby si kúpil cestovný lístok pravidelnej autobusovej linky do Haify. Naposledy uverejnil prácu Moc a protimoc v globálnom veku Preložil Martin Muránsky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Ringit - oblékni sa do štýlu
Reklama