Reklama
Reklama

Svet podľa Kazdu

V Inštitúte pre verejné otázky prednedávnom vyšla publikácia Slovensko na ceste do neznáma. Jej zostavovateľmi sú Fedor Gál, Peter Gonda, Miroslav Kollár, Grigorij Mesežnikov, Marian Timoracký a Peter Zajac. Redakčne ju pripravil Michal Ač (verejným tajomstvom je skutočnosť, že akýmsi krstným otcom publikácie je Fedor Gál, ktorý si túto ideu priniesol z Prahy, kde sa podieľal na príprave podobného projektu a následne prognostického diela venovaného Českej republike).
Počet zobrazení: 519
18-m.jpg

V Inštitúte pre verejné otázky prednedávnom vyšla publikácia Slovensko na ceste do neznáma. Jej zostavovateľmi sú Fedor Gál, Peter Gonda, Miroslav Kollár, Grigorij Mesežnikov, Marian Timoracký a Peter Zajac. Redakčne ju pripravil Michal Ač (verejným tajomstvom je skutočnosť, že akýmsi krstným otcom publikácie je Fedor Gál, ktorý si túto ideu priniesol z Prahy, kde sa podieľal na príprave podobného projektu a následne prognostického diela venovaného Českej republike). Knižka s rozsahom 263 strán pozostáva z dvadsaťtri kapitol (Národná identita, národná kultúra, národné záujmy, Ústavný a právny systém, Politický systém, Regionálny vývoj, Charakter štátu, verejná správa a decentralizácia, Fungovanie trhu a regulačné pôsobenie vlády, Súhrnná ekonomická výkonnosť a konkurencieschopnosť, Trh práce, zamestnanosť a zamestnateľnosť, Životné prostredie, Ľudské práva, Občianska spoločnosť, Národnostné menšiny, Demografický vývoj, problémy rodiny, migrácia, Religiozita, Hľadanie hodnôt pre 21. storočie, Zdravie a zdravotníctvo, Kvalita života, Médiá, Informačné a komunikačné technológie, Vzdelanie, Slovensko na križovatke globálnych výziev, Vonkajšie bezpečnostné riziká, Kriminalita a úvahy namiesto záveru). Na vzniku publikácie sa autorsky podieľalo dvadsaťdeväť autorov. Zväčša ide o skutočne kompetentných ľudí, odborníkov, venujúcich sa téme, ktorú sa podujali spracovať, zanietene a dlhodobo. Sú skrátka ťažko spochybniteľnými odborníkmi, s ktorými nemusíte vo všetkom súhlasiť, ale ich myšlienky, argumenty a formulácie sú každopádne relevantné a podnetné. Podľa toho vyzerajú aj jednotlivé kapitoly recenzovanej publikácie. Ako čierna ovca sa medzi nimi vyníma kapitola Životné prostredie, ktorej autorom je Ing. Radovan Kazda. Inžinier Kazda, sám seba označujúci za krajinného inžiniera, je v prostredí environmentálnych mimovládnych organizácií, ako aj v odborných kruhoch považovaný skôr za insitného pravicového aktivistu, svojrázneho humoristu, či antienvironmentalistu-provokatéra než za odborníka či autora kompetentného vyjadrovať sa k problémom životného prostredia a k role aktérov, ktorí sa v rámci starostlivosti oň či už profesionálne alebo dobrovoľne angažujú. Dlho som jeho provokáciám odolával, ale keďže životné prostredie a jeho ochrana je téma, ktorou sa viac ako tridsať rokov aktívne zaoberám, ale aj preto, lebo nie vždy a všetko sa dá prejsť blazeovaným mlčaním, zameriam sa práve na túto kapitolu. Podotýkam, že môj prístup k nej nie je prístupom k celej publikácii Slovensko na ceste do neznáma, keďže väčšinu jej zostavovateľov a autorov, ako som už vyššie naznačil, uznávam a úprimne si ich vážim. Navyše, vydanie prognosticky a vizionársky zameranej publikácie o Slovensku a na Slovensku považujem za ojedinelý počin, už sám osebe hodný uznania. Tak teda, ako vyzerá nedávna minulosť, súčasnosť a budúcnosť životného prostredia na Slovensku z pohľadu Ing. Kazdu? (Formulácie citované z jeho kapitoly uvádzam kurzívou.) Ochrana životného prostredia ako štátom riadený proces je možná len v spoločnostiach s dostatočne vysokou životnou úrovňou, ktorá umožňuje, aby rozsah ľudských aktivít nebrzdil každodenný boj o prežitie. Štylisticky dosť nezrozumiteľná formulácia, ale implicitne hovorí asi to, čo Ing. Kazda a viacerí ďalší autori opakujú pomerne často (i v ďalšom texte tejto kapitoly): ochrana životného prostredia je priamo úmerná ekonomickej úrovni toho-ktorého štátu (explicitne to autor tvrdí na str. 97). Aj keď sa dá súhlasiť s tým, že hospodársky a technologicky rozvinutejšie krajiny majú lepšie prepracovaný právny a inštitucionálny systém ochrany životného prostredia (ŽP) a v prepočte na obyvateľa venujú na ochranu životného prostredia viac prostriedkov ako väčšina rozvojových krajín, podiel priemyselne rozvinutých krajín na produkcii environmentálneho znečistenia a čerpaní prírodných zdrojov je stále ešte podstatne vyšší než podiel tretieho sveta, v ktorom žije veľká väčšina obyvateľov planéty. ... príchod solventných zahraničných investorov na slovenský trh urýchlil zavádzanie nových environmentálnych výrobných technológií. Kiež by to bola stopercentná pravda. To, že zahraničie má pokročilejšie a sofistikovanejšie technológie ešte samo osebe nie je zárukou, že ich bude s nadšením a prednostne uplatňovať práve na Slovensku. Možný je aj scenár, že za istých okolností dopadneme ako „skládka“ zahraničného zastaraného technologického braku a oáza pre environmentálne škodlivé technológie a aktivity, ktoré sa (už) nedajú v krajine pôvodu realizovať. Ani doterajšia investičná angažovanosť zahraničných firiem na Slovensku a ich prevažujúce zameranie nie sú dôvodom na prílišný optimizmus (pozri dostavba Mochoviec, diaľnice, automobilky, nelegálne budovaná výrobňa chladničiek, cementárne a iné „environmentálne technológie“ s podporou solventných zahraničných investorov). A napokon, nie je vylúčené, že zahraničné investície a „pomoc“ za každú cenu budú znamenať ťažko zvládnuteľnú záťaž pre životné prostredie. K neodmysliteľným pozitívnym opatreniam (na Slovensku po r. 1989 – pozn. M.H.) patria aj ekonomické nástroje environmentálnej politiky vo forme platieb a daní za znečisťovanie životného prostredia alebo daňových úľav, napríklad za používanie progresívnych ekologických technológií. Tu sa autor dostáva do rozporu so svojím frontálnym hyperkritickým postojom k dotáciám, daňovým úľavám a iným, ako zvykne v iných svojich príspevkoch konštatovať, škodlivým zásahom do trhového prostredia. Čo sa týka jeho citovaného konštatovania, poplatky za znečisťovanie ŽP sa platili aj pred rokom 1989, kategória environmentálnych daní, pripravená trinásť rokov, u nás dosiaľ nejestvuje a daňové úľavy ruší tzv. rovná daň. Takže, čo je vlastne na tomto jeho výroku pravdivé? ... permanentne rastie zásoba dreva... Podľa dostupných štatistík v ostatných rokoch len legálna, teda evidovaná ťažba dreva v SR prevyšuje etát (je teda vyššia ako prirodzený prírastok drevnej hmoty). ... prevažne prírodný charakter krajiny stavia Slovensko do pozície lídra transformujúcich sa krajín v mnohých environmentálnych ukazovateľoch. Ak je ich tak mnoho, tak by bolo žiaduce aspoň niekoľko z nich uviesť. Z hľadiska politických teórií existuje niekoľko zásadne odlišných prístupov k manažmentu ochrany životného prostredia. Výraznejšie rozdiely v environmentálnej politike moderných demokratických krajín možno badať najmä medzi USA a Európou. Európa je ovplyvnená etatizmom, v Spojených štátoch v duchu ich historickej tradície prevládajú princípy osobnej a ekonomickej slobody... V ochrane ŽP patria k politickej agende etatistických síl najmä normatívne nástroje... a finančné nástroje (dotácie, daňové úľavy a zaťaženia). Riziká plynúce z veľkého zaťažovania verejných financií a obmedzovania slobody podnikania prinášajú zvyšovanie nezamestnanosti, pokles hospodárskeho rastu a zaostávanie regiónov. Pri všetkej úcte k viacerým environmentálnym zákonom a ďalším nástrojom aplikovaným na území USA, ako aj k faktu, že prvé zákony na ochranu životného prostredia a o posudzovaní vplyvov na životné prostredie vznikli práve tu, nie je odpoveď na otázku, ktorý model je z hľadiska životného prostredia lepší, taká jednoduchá. Keď zoberieme do úvahy fakt, že hustota zaľudnenia v Európskej únii je viac ako dvojnásobná v porovnaní s USA a história exploatácie prírodných a krajinných zdrojov je de facto desaťnásobne dlhšia ako na území USA, potom stav životného prostredia v krajinách EÚ je v porovnaní s USA relatívne dobrý. Čerpanie prírodných zdrojov, produkcia znečistenia ovzdušia i spotreba tzv. environmentálneho priestoru (resp. tzv. ekologická stopa) v prepočte na obyvateľa sú v USA oveľa (približne dvojnásobne) vyššie ako v EÚ. Navyše, USA sú väčšími exportérmi škodlivých výrob a ďalších environmentálnych problémov v porovnaní s Európou. A napokon, kým USA sú medzinárodným spoločenstvom vnímané ako nepriateľ globálneho životného prostredia číslo jeden, EÚ je v tejto oblasti akýmsi jednookým kráľom medzi slepými (aj keď má taktiež svoje výrazné slabiny, ako napr. environmentálne škodlivé dotácie do poľnohospodárstva). Ak si porovnáme environmentálnych lídrov EÚ: Holandsko, Dánsko, Švédsko, Fínsko, ktorí majú najvyššie environmentálne dane, a teda podľa Ing. Kazdu ich ekonomika údajne najviac trpí, so zvyškom Európy, alebo hoci s USA, potom zistíme, že nejde až o také ekonomické popolušky. A týka sa to nielen HDP na obyvateľa, ale aj, a najmä, komplexného indexu ľudského rozvoja či kvality života. Medzi racionálnymi a efektívnymi riešeniami v ochrane životného prostredia uvádza Ing. Kazda na prvom mieste slobodu trhu a na druhom súkromné vlastníctvo, čo o. i. zdôvodňuje takto: Uprednostňovanie trhových nástrojov pred vládnou kontrolou je účinnou metódou dosiahnutia väčšiny ekonomických cieľov... Najlepším spôsobom dosiahnutia mnohých environmentálnych cieľov je vytváranie podnetov pre súkromných vlastníkov, ktorým treba ponechať čo najviac slobody v nakladaní s ich majetkom. Napriek nepopierateľnej schopnosti trhu zvyšovať efektívnosť využívania prírodných zdrojov a selektovať neefektívne a často environmentálne škodlivé aktivity, ako aj napriek skutočnosti, že súkromné vlastníctvo vytvára predpoklad zodpovednejšieho hospodárenia s majetkom, v porovnaní s neosobným vlastníctvom štátnym či verejným, životné prostredie, podobne ako napr. starí a chorí, patrí do tej kategórie hodnôt, ktoré nie sú z hľadiska trhu zaujímavé (iba ak v negatívnom zmysle slova), pretože negenerujú bezprostredný zisk, skôr ekonomiku zaťažujú. Preto sa v súvislosti s nimi zvykne používať slovné spojenie „zlyhanie trhu“. V znásobenej miere sa to týka tých verejných statkov, ktoré nie sú sprivatizované a zároveň nepatria pod jurisdikciu žiadneho štátu (napr. ovzdušie-atmosféra, otvorený oceán, čiastočne Antarktída a i.), označované aj ako „spoločné pastviny“ (commons). To sa čiastočne týka aj daľšej Kazdovej priority: decentralizácie. Nič proti decentralizácii, veď mnohé environmentálne záležitosti sa naozaj najlepšie riešia na miestnej úrovni. Ale nie náhodou hovoríme o prírode ako o „nadobecnej hodnote“, z čoho expresis verbis vyplýva, že takáto hodnota svojím významom a charakterom presahuje obecné horizonty a kompetencie. Taktiež nezávislosť rozhodovania na miestnej úrovni môže byť často nižšia, ako keď o veciach rozhoduje relatívne nezávislejší subjekt, napr. správa národného parku či úrad životného prostredia. Environmentálna politika patrí k najťažším kapitolám predvstupového procesu... ... (po r. 1989 – pozn. aut.) sa (u nás) ešte prehĺbili etatistické trendy štátnej environmentálnej politiky. Výsledok? Zvyšovanie plošného rozsahu a intenzity chránených území obmedzilo hospodársky rast. Rozširovanie štátneho aparátu a jeho kompetencií neúmerne zvýšilo výdavky z verejných rozpočtov a obmedzilo slobodu podnikania. Neúnosne sa zaťažili podnikatelia zavedením neefektívnych povinností a poplatkov. Vysoká nákladovosť štátnej správy životného prostredia, ustavičné zavádzanie nových chránených území a zmena ich klasifikácie viedli k bujneniu korupcie, klientelizmu a plytvaniu verejnými financiami. Environmentálna politika teda patrí k najmenej vyprofilovaným odvetviam slovenskej politickej scény... Tak tu už je autor úplne vedľa a navyše sám sebe protirečí. Napríklad tam, kde na jednej strane konštatuje, že životné prostredie patrí k najväčším problémom predvstupového procesu, a na druhej strane žiada, aby sme do neho investovali ešte menej ako dosiaľ. Nezávislý medzinárodný audit dokázal, že v štátnej starostlivosti o životné prostredie má Slovensko deficit najmenej 700 odborných pracovníkov. Podiel investícií do životného prostredia (v pomere k štátnemu rozpočtu i HDP) dlhodobo klesá a v súčasnosti sa nachádza hlboko aj pod tými najskromnejšími odporúčaniami medzinárodného spoločenstva. Na porovnanie, v ČR smeruje len zo štátneho rozpočtu do ochrany životného prostredia v relatívnych ukazovateľoch približne dvojnásobne viac prostriedkov ako v SR. Navyše, to celé sa u nás dostáva do kolízie s pomerne rýchlym hospodárskym rastom. Ing. Kazda si však protirečí aj v ďalších tvrdeniach. Ak je práve vyhlasovanie nových chránených území (ktoré sa, apropo, práve pre celkovo nízku autoritu štátnej ochrany prírody tešia malej „intenzite“ ochrany) dôvodom na obavy z bujnenia korupcie, klientelizmu a plytvania verejnými financiami, potom čo možno povedať o iných sférach nášho života? Aj v systéme environmentálneho vzdelávania možno pozorovať niekoľko nepriaznivých tendencií. Keďže rok 1989 priniesol... ústup ideologizácie školstva, celkom prirodzenou potrebou... sa stala potreba novej sústavy etických noriem. Pre potreby takejto ideovej koncepcie sa začala najvýraznejšie profilovať téma ochrany ŽP... Tak získala environmentálna výchova nielen pozíciu odborného odvetvia, ale aj novej ideológie pri výchove mladých ľudí. Tento vývoj je jednou z najvýznamnejších hrozieb budúceho vývoja environmentálnej otázky nielen na Slovensku, ale i v celom vyspelom svete. Kritika environmentálnej výchovy a vzdelávania je jedna z mála oblastí, na ktorej sa s Ing. Kazdom zhodneme. Len motívy tejto kritiky sú u nás opäť úplne protichodné. Kým Kazdovi prekáža „prílišnosť“ environmentálneho vzdelávania a jeho údajná prílišná hodnotová orientácia, mne na ňom prekáža „nedostatočnosť“ a prevažujúca hodnotová indiferentnosť. Vzťah k prírode a okolitému prostrediu sa nedá rozvíjať bez toho, aby sme naučili deti a mládež vnímať tieto hodnoty pozitívne, bez toho, aby sme ich dokázali mobilizovať za ochranu týchto evidentne ohrozených existenčných hodnôt. Ak hroziacu hodnotovú vyprázdnenosť aspoň čiastočne kompenzujeme hodnotami pozitívneho vzťahu k prírode a celkovo k okolitému prostrediu, urobíme zrejme to najlepšie, čo sa urobiť v danej chvíli dá. A to netvrdím len ako environmentalista, ale aj ako človek, zaoberajúci sa hodnotami a zároveň i pedagóg, rodič a občan. Nástup novej generácie ekologických aktivistov v 2. polovici 90. rokov, organizovaných výhradne v mimovládnych organizáciách, priniesol výraznejší posun ekologického aktivizmu k presadzovaniu etatistických riešení. Rozvinuli sa tiež mnohé výrazne negatívne extrémistické ekologické prúdy. Z hľadiska účasti environmentálnych MVO na spoločenskom dianí v blízkej budúcnosti možno považovať rozširovanie extrémistických ideológií za najvýraznejší negatívny trend. Protirečenie vidím už v samotnej téze, že aktivisti mimovládnych štruktúr sú údajne tými najväčšími podporovateľmi štátu, a teda aj jeho vrcholovej exekutívy v podobe vlády. Ak by takto zbožňovali štát a vládu, asi by skôr pôsobili vo vládnych, a nie v mimovládnych štruktúrach. Naopak, vari nikto tak neohrozene nevystupoval napr. v časoch totality, mečiarizmu, ale v podstate aj dnes proti etatistickým a centralistickým tendenciám vo vodnom hospodárstve či energetike ako práve MVO. Samozrejme, že pre každého môže byť extrémistickou ideológiou či extrémistickým prúdom niečo iné. Aj ja si viem hypoteticky predstaviť extrémistický environmentálny či ekologický prúd, hraničiaci s napr. ekoterorizmom a nevylučujem ani to, že niekde vo svete sa môže lokálne vyskytnúť (zrejme ako reakcia na extrémizmus opačného charakteru). Čo sa týka Slovenska, je problém skôr opačný: nielenže som tu nezaregistroval extrémistické environmentálne tendencie (hádam s výnimkou pôsobenia Ing. Kazdu), ale ani len skutočný ochranársky fundamentalizmus, v zmysle skutočne dlhodobého a dôsledného presadzovania požiadaviek účinnej ochrany životného prostredia. Preto si myslím, že slovenské ochranárstvo je objektívne (teda nielen z môjho subjektívneho pohľadu) až priveľmi umiernené v porovnaní s okolitými krajinami, a najmä v porovnaní so zvyškom sveta. Pán Kazda používaním pojmu extrémistický environmentalizmus možno nechtiac plynulo nadviazal na rétoriku tvrdého jadra ÚV KSS, redaktorov Pravdy, vyšetrovateľov ŠtB a napokon Binderovcov, ktorí na našu adresu používali prakticky to isté epiteton ornans. Druhým výrazne negatívnym prejavom činnosti environmentálnych MVO je rozsah a zameranie ich činnosti. V moderných, rozvinutých krajinách sa podstatná časť environmentálnych MVO zameriava na riešenie konkrétnych ekologických problémov na lokálnej úrovni v spolupráci so širokou verejnosťou. Prevažujúcou činnosťou env. MVO na Slovensku sú však iné typy aktivít, ktoré ľudí odvádzajú od skutočných problémov regiónov, v ktorých žijú. Typickým problémom je zameranie na neurčité a vedecky neobjasnené globálne ekologické problémy (napr. zmena klímy, odlesňovanie pralesov, znečisťovanie morí, konzumná spoločnosť). Opäť tvrdenie postavené na hlavu. Slovenské environmentálne MVO sa takmer výlučne venujú miestnym, resp. regionálnym problémom, zväčša vo väčšej či menšej spolupráci s dotknutou verejnosťou. Len ojedinele a v rozsahu úplne nedostatočnom sa niektorá MVO venuje aj globálnym problémom (spomedzi desiatok MVO sú to, aj to len malou časťou svojej kapacity, napr. MVO Ľudia a voda, Greenpeace, Priatelia Zeme – Slovensko, Regionálne environmentálne centrum Slovensko či Spoločnosť pre trvalo udržateľný život). Ak by sme podľa uvedených výrokov autora mali posudzovať jeho znalosť tretieho sektora na Slovensku, môžeme konštatovať, že o ňom vie ešte menej ako protagonisti antitreťosektorovej kampane z radov HZDS v polovici 90. rokov. Opakujem, nedostatok, a nie nadbytok záujmu o globálne problémy charakterizuje našu spoločnosť i náš tretí sektor vrátane jeho environmentálnej časti. V druhej polovici 20. storočia sa začal na svetovej scéne presadzovať termín „globálne ekologické problémy“. Tento pojem postupne zahŕňa čoraz širší okruh procesov i javov, vyskytujúcich sa na väčšine plôch súše a morí Zeme. Veľké nadnárodné spoločnosti ustanovujú špecializované inštitúcie (najmä preto, aby tieto problémy skúmali), organizujú sa veľké medzinárodné summity (aby šírili osvetu a deklarovali postoje) a uzatvárajú sa medzinárodné dohody (s úmyslom riešiť problémy). Tento vývoj však v kontexte medzinárodnej politiky môžeme považovať za mimoriadne negatívny... V mnohých „globálnych“ problémoch sa totiž ukazujú podobné skutočnosti: po prvé, nie je možné definovať ich ako problémy globálneho významu (napr. znečisťovanie morí), po druhé, existuje vysoký stupeň pochybnosti o ich skutočnej existencii (odlesňovanie) a po tretie, nie je v silách medzinárodného spoločenstva ich riešiť (globálne otepľovanie). Opäť sa dá súhlasiť s kritikou nedostatočnej účinnosti medzinárodnej spolupráce pri eliminácii či predchádzaní globálnym ekologickým (či skôr environmentálnym) problémom. Ing. Kazda má však iný, skôr opačný, problém: podľa neho globálne problémy buď nejestvujú, a ak jestvujú, je zbytočné, alebo dokonca mimoriadne nežiaduce venovať im pozornosť. Tak napr. znečisťovanie morí nie je podľa neho globálnym problémom, asi preto, lebo oceány a moria nepokrývajú 100 percent, ale „len“ cca 71 percent povrchu planéty, odlesňovanie podľa neho s najväčšou pravdepodobnosťou ani neprebieha a s globálnym otepľovaním sa nič nedá robiť. V najbližších rokoch môžeme očakávať, že kvalita jednotlivých zložiek životného prostredia sa bude naďalej zvyšovať. Spolu s týmto pozitívnym trendom však vzrastie riziko „bludného kruhu environmentálnej politiky“. Očakávané zvyšovanie kvality ŽP totiž môže viesť k tomu, že štátni úradníci budú mať tendenciu zlepšovať už i tak vysoké environmentálne štandardy. To povedie k bujeniu aparátu, byrokracie i ďalším bariéram a reštrikciám voči podnikateľským slobodám. Dôsledkom by bolo spomalenie až zastavenie zlepšovania kvality ŽP, udržiavaného len za cenu vysokých štátnych dotácií do regiónov horského a podhorského typu. Nie je celkom jasné, „co tím chtěl autor říci“, keďže vyššie citovanému výroku miestami chýbajú atribúty elementárnej logiky: napr. predpoklad, že sprísnenie environmentálnych štandardov povedie k spomaleniu až zastaveniu zlepšovania kvality ŽP. Nie je tiež isté, ba ani veľmi pravdepodobné, že kvalita zložiek ŽP sa bude naďalej zvyšovať. Jednak sa tak nedeje už od polovice 90. rokov, jednak očakávaný hospodársky rozvoj či podpora neudržateľných trendov napr. v doprave na jednej strane a šetrenie na starostlivosti o ŽP na strane druhej môžu, najmä lokálne či regionálne, viesť dokonca k jej zhoršovaniu. Kvalita ŽP sa bude udržiavať len za cenu vysokých štátnych dotácií do regiónov horského a podhorského typu. Nuž, ak to bude nevyhnuté, tak sa určité zdroje na podporu marginálnych, ale inak hodnotných regiónov budú v rámci medziregionálnej solidarity či eliminácie nežiaducich disparít musieť nájsť. Asi tak, ako to robí už viac ako sto rokov výrazne trhovo a komerčne orientované Švajčiarsko. Na druhej strane, takéto regióny zo širšieho národohospodárskeho hľadiska môžu byť pre krajinu mimoriadne zaujímavé, napr. ako zdrojové oblasti pitných vôd, či potenciálne zóny rekreácie a zdravie. O tom, že nejaký ten praktický význam môžu mať aj chránené územia, v reakcii na Ing. Kazdu radšej pomlčím, lebo by som išiel hlavou proti múru. Žiaduca je... taká politika, ktorá by negatívne prognózy eliminovala. Trvalo udržateľný rozvoj krajiny nie je možný bez udržania jej hospodárskeho rastu. Skĺbenie týchto dvoch požiadaviek si však vyžaduje prehodnotiť súčasné trendy environmentálnej politiky smerom k odstráneniu škodlivých reštrikcií. Opäť nie je jasné, ako to autor s tými negatívnymi prognózami myslí. Ak považuje akékoľvek (aj oprávnené) negatívne prognózy za nežiaduce, tak opäť nápadne pripomína funkcionárov komunistického režimu. Ak to myslel inak, tak som asi nechápavý. To, čo Ing. Kazda nazýva škodlivými reštrikciami, bol v ostatných desaťročiach najúčinnejší nastroj nielen na zlepšenie životného prostredia Západu, ale aj na reorientáciu jeho ekonomiky zdravším, efektívnejším, sofistikovanejším a udržateľnejším smerom. Čo dodať na záver? Kým Ing. Kazda písal svoje zaručene nezaručené pravdy len do istého marginálneho týždenníka, dalo sa nad tým mávnuť rukou. Keď ho začal citovať mienkotvorný denník a následne ho oslovil popredný think-tank, aby prispel do jeho nie bezvýznamnej, prognosticky zameranej publikácie, odhodlal som sa zareagovať. História nás učí, že pričasto opakované polopravdy, nepravdy a nezmysly, pokiaľ sa im dlhšie neoponuje, sa môžu stať „pravdami“. „Pravdami“ raz v podobe totalitnej štátnej ideológie, inokedy v betónovej podobe Gabčíkova, či v podobe vnímania prírody len ako obchodovateľného zdroja surovín, alebo v podobe environmentalistov ako nevzdelaných (podľa možnosti ľavicových) extrémistov. Slovensko na ceste do neznáma, Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, 2003 (recenzia publikácie s dôrazom na kapitolu Životné prostredie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama