Reklama
Reklama

Poučenie z vlastivedy: tvorivosť priestoru

Vlastivedné a popularizačné žánre v oblasti písania o literatúre nemajú na Slovensku obzvlášť vysoký kredit. Je to pochopiteľné: v odbornej obci sa zvyknú spájať s rezíduami národnoobrodeneckej, množstvom služobných funkcií a zápalistým amaterizmom zaťaženej práce; z hľadiska profesijných, osobných i inštitucionálnych perspektív sú výstupy tohto druhu hodnotené ako také, z ktorých nekynie „ni zisk, ni sláva“.
Počet zobrazení: 472
literarnimorava-m.jpg

Vlastivedné a popularizačné žánre v oblasti písania o literatúre nemajú na Slovensku obzvlášť vysoký kredit. Je to pochopiteľné: v odbornej obci sa zvyknú spájať s rezíduami národnoobrodeneckej, množstvom služobných funkcií a zápalistým amaterizmom zaťaženej práce; z hľadiska profesijných, osobných i inštitucionálnych perspektív sú výstupy tohto druhu hodnotené ako také, z ktorých nekynie „ni zisk, ni sláva“. Zároveň sa tejto oblasti úplne vyhnúť nedá, už len preto nie, že predovšetkým ona vytvára sprostredkujúci článok medzi prácou odborníkov a širším publikom, je onou matuškovskou „kultúrnou prácou“ par excellence. A ešte – o jej výsledky je záujem, hoci je ťažko odhadnúť, do akej miery vyvolaný tlakom vzdelávacích inštitúcií a v akej miere plynúci z osobných zdrojov. Každý dopyt bude skôr či neskôr niekým uspokojený, no profesionálom z daného odboru nemôže byť celkom jedno na akej úrovni: každý nekvalifikovaný diletantský pokus ohrozuje kredit disciplíny a v súčasnosti i disciplínu samú. Ak nie v dvoch-troch elitných bratislavských kníhkupectvách, potom vo väčšine ostatných možno nájsť pozoruhodné produkty mne neznámych ľudí a vydavateľstiev, výsledky ich práce s literatúrou (či presnejšie s informáciami o nej): od ťahákov na prijímacie pohovory až po rozšírené čitateľské denníky (t.j. prerozprávania obsahov slovenskej i svetovej klasiky). Aj bez ohľadu na takúto „konkurenciu“ je zrejmé, že komunikácia tej-ktorej vednej disciplíny so svojím spoločenským okolím je nevyhnutnou podmienkou jej zachovania a rozvoja. Dobrým príkladom výzvy na rozhovor v širšom kruhu nielen odborných záujemcov je kolektívna publikácia Literární Morava, ktorá vyšla ako jedenásty zväzok Vlastivedy moravskej. Slovenskému záujemcovi o českú literatúru nemôže byť Morava neznáma. Hoci aforisticky paradoxná Skácelova charakteristika moravskej hymny, ktorú básnik podal začiatkom federácie a pod ktorou myslel tú chvíľku ticha medzi Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska, by mohla odkazovať k niečomu zamlčanému, neprítomnému či prekrytému, o literatúre moravskej proveniencie sa na Slovensku vedelo: a nemyslím ani tak na pôvod českých básnických celebrít Nezvala či Halasa, ako skôr na kultúrnu misiu brnenského Hosta do domu v 60. rokoch, na rešpekt a úctu, ktorú vzbudzovali výkony i postoje Mikuláška či Skácela, alebo – celkom aktuálne – na úroveň súčasného Hosta, ktorý predstavuje asi najpríťažlivejšiu podobu literárneho časopisu v českom i slovenskom kontexte druhej polovice 90. rokov. Pri pokuse dozvedieť sa niečo o literatúre na Morave je možné začať esenciálnymi otázkami, pýtať sa na podstatu moravanstva a na charakter genia loci; Morava je tak trochu aj mýtus, pri ktorom nás potreba odlíšiť ju od dominantného českého literárneho základu môže priviesť k vágnym a heterogénným nálepkám, ako sú napr. melodickosť, katolicizmus, spevnosť, slivovica, intuitívnosť... Inam sa dostaneme s publikáciou Literární Morava – prináša predovšetkým úhrn základných vecných informácií, ktoré spracovali odborníci z akademických pracovísk, konkrétne z Ústavu pre českú literatúru Akadémie vied ČR v Brne a filozofických fakúlt univerzít v Brne a Olomouci; autormi kapitol sú Blahoslav Dokoupil, Milan Kopecký, Tomáš Kubíček, Pavel Pešta, Eduard Petrů, Milan Řepa, Ludvík E. Václavek a Štepán Vlašín. Už rozsah a rozvrstvenosť materiálu vylučuje zjednodušujúce a jednoznačné odpovede, či, presnejšie, robí takéto pýtanie sa irelevantným. Čím je z hľadiska žánru – sú to dejiny českej alebo česky písanej literatúry na Morave? Do veľkej miery áno (no nie len): následnosť jednotlivých kapitol – od Veľkej Moravy až takmer po dnešok – a ich vnútorné členenie rešpektujú dejinnú postupnosť, materiál je organizovaný podľa príslušnosti k veľkým ideovo-estetickým, historickým či konfesijno-kultúrnym formáciám (vidno to v názvoch kapitol: napr. Od počátku do konce husitství, Baroko v literatuře, Katolická literatura od konce 19. století do roku 1939...). Publikácia sa zároveň svojou geograficko-kultúrnou intenciou líši od tradičných dejín národných literatúr (s ktorými však počíta ako s gnozeologickým pozadím) presunom akcentov: viac pozornosti môže venovať tým zložkám literárneho vývinu, ktoré sú identifikovateľné na lokálnom podloží, majú svoj „domicil“ – kláštorom, skriptóriám, mestským i vidieckym kultúrnym centrám, vydavateľstvám, časopiseckým aktivitám, vzdelávacím inštitúciám, teda predovšetkým tomu, čo tvorí literárny život svojej doby. Aj v prípade jednotlivých autorov je základným kritériom ich biografická príslušnosť k regiónu, daná buď narodením, alebo pobytom, pričom pri konkrétnych dielach sú zdôraznené najmä ich tematické filiácie s Moravou: tá ako priestor sa tak stáva princípom organizujúcim výber materiálu publikácie na základe prítomnosti či absencie. Princípom, ktorý zároveň umožňuje stretnutia, aké by sa v inak štruktúrovanej práci neudiali – napríklad česky a nemecky písanej moravskej literatúry. Takto spracované dielo zároveň do seba pojme aj informácie o aktuálnej situácii literatúry na Morave, čo by v tradične koncipovaných a určitý vývinový model sledujúcich dejinách možné nebolo. Prítomnosť registra i kvalitne spracovanej a množstvom titulov dotovanej výberovej bibliografie pripomínam len ako zdanlivo samozrejmú podmienku pre takýto typ publikácie. Literární Morava môže byť svojho druhu príkladom aj pre Slovensko. Pri jej čítaní som si opäť uvedomil, že literatúra tohto priestoru nie je iba akýmsi provinčným truc-protikladom k literárnemu centru: to by bolo málo. Je autonómnym a štrukturovaným zdrojom kultúrnej energie, ktorú zabezpečujú nielen väčšie mestá a ich historické tradície, ale aj aktivita výnimočných solitérov: príkladom je práca Josefa Floriana v Starej Říši. Existencia osamelých, ťažko zaraditeľných, „nesystémových“ (systém prekračujúcich) zjavov – rovnako osobnostných ako tvorivých (viď Deml) – je pre moravský kontext príznačná: hovorí to tak o osobnostiach, ako aj o prostredí, ktoré ich dokáže akceptovať. Po roku 1989 sa mohlo zdať, že umelá sústredenosť slovenskej literatúry v bratislavskom centre bude prekonaná rôznorodými aktivitami regiónov: po vyše desiatich rokoch možno konštatovať, že najnádejnejší nebratislavský literárny časopis Tichá voda je dávno minulosťou (a iného relevantného niet), že väčšina zaujímavých vydavateľov začínajúcich v regiónoch sa za grantovými agentúrami presťahovala do Bratislavy (ak vydržali), že o kultúrnom prínose novovzniknutých vysokých škôl pre svoju oblasť veľmi nepočuť a väčšina mimobratislavských literárnych podujatí (Jašíkove Kysuce, Wolkrova Polianka...) bola na svete dávno pred Novembrom (vďaka aj za ne). Zatiaľ toľko k tvorivosti regiónu Slovensko AD 2003. (Tomáš Kubíček s kolektivem: Literární Morava. Muzejní a vlastivědná společnost v Brně, 2002.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Ringit - oblékni sa do štýlu
Reklama