Reklama
Reklama

Nehryzie, nešteká...

Jedným zo základných tematických pilierov slovenskej prózy je vari od jej vzniku konflikt medzi mestom a dedinou (v novšej či modifikovanej verzii medzi Bratislavou a vidiekom). Jedným z najčastejšie zobrazovaných typov postáv v „ženskej próze“ je žena s atribútmi romantickej hrdinky (individualistka, nepochopená, ale so silným vnútorným svetom atď.).
Počet zobrazení: 461

Jedným zo základných tematických pilierov slovenskej prózy je vari od jej vzniku konflikt medzi mestom a dedinou (v novšej či modifikovanej verzii medzi Bratislavou a vidiekom). Jedným z najčastejšie zobrazovaných typov postáv v „ženskej próze“ je žena s atribútmi romantickej hrdinky (individualistka, nepochopená, ale so silným vnútorným svetom atď.). Aktuálnym obľúbeným spôsobom písania je „u nás“ štýl, ktorý pracovne možno označiť aj ako atakovanie hraníc trileru, napríklad techno-remake (povedzme poviedok A. Hitchcocka). K tomuto značne zjednodušenému prehľadu treba dodať, že človek vidiecky je „u nás“ najčastejšie zobrazovaný ako človek jednoduchý, človek mestský tiež, rovnako aj človek-žena, ba aj techno-človek, hoci títo nie vždy zámerne. Monika Kompaníková svojou tvorbou až extrémne vyhovuje týmto mainstreamovým kritériám, a je teda podľa všetkého tradicionalistická a konvenčná autorka. Niežeby sa človek už vlani nevzdal hľadania akéhokoľvek experimentu, ibaže v jej prípade je zviazanosť s kamenným (a evergreenovým) nápadná, jej poslušnosť až nepochopiteľná. Alebo možno iba predstieraná, skrývajúca za nekonfliktným tokom textu netušené sily? Autorská poetika Moniky Kompaníkovej si v zbierke próz Miesto pre samotu kliesni cestu nenápadne: vytrvalo sa ponúka cez mnohé, mnohé drobné aj závažné pozorovania, najmä vizuálne, akoby jej disciplinovanosť v rovine príbehu dovoľovala prídavky v iných rovinách. Autorka je zberateľka a zberačka, tak ako aj niektoré postavy v jej debute sú zberači a zberatelia: správkyňa plavárne v poviedke Hladina ustálená zbiera úlomky zubov, Lucia v poviedke Miesto pre samotu pachy, vône, vlasy... M. Kompaníková zbiera obrazy, obrázky, fotografie, znaky, označenia, prídavné mená, prímery. Keďže jej poviedky sledujú odskúšané línie príbehov, môže autorka vpletať tieto poklady zo svojej zbierky do suverénnej reči rozprávača, až rozprávač stratí dych. A veru ho aj občas stratí. Nie je totiž ľahké ovešať každý predmet aspoň piatimi adjektívami a ešte ďalšími akostnými atribútmi či historickým zaradením („umývadlo vyzeralo ako veľká plechová svätenička z osemnásteho storočia, bolo hlboké, oblé, obalené spomienkami cudzích ľudí, čo ho používali predtým“). Napriek tomu je Kompaníkovej narátor najmä v dlhších textoch (Slávko, Miesto pre samotu, Hladina ustálená) niekedy takmer ľudový rozprávač (ako aj postavy sú postavami z ľudu, miestami čitateľa ovanie priam „rustikálna poézia“). Pritom však treba povedať, že tento spôsob uchopenia narácie autorka využíva zmysluplne – a, samozrejme, nenásilne. Tak ako je nenásilné toto písanie a humor, aj postavám (všetkým vo všetkých poviedkach) chýba čo aj náznak vôle k agresii alebo vzbure. Ak aj nastane konflikt, „galiba“ sa rieši čo najrýchlejšie a či najodosobnenejšie, akoby bola nepatričná (Hladina ustálená), a buď sa hneď vysvetlí a ospravedlní („raz sa tu niekto musel utopiť, mama“), ignoruje sa, alebo sa dostáva mimo realita (Mantis). Pravdepodobne v tomto duchu bola „doplnená“ aj poviedka Slávko, známa zo súťaže Poviedka 2003: namiesto napätia z „otvoreného záveru“ prichádza v trocha utáranej dlhšej verzii happyend. (Zaujímavým, hoci nie celkom nečakaným momentom v tejto poviedke je, že hlavná postava sa nevybrala z rodnej viesky do mesta, ale z mesta na dedinu.) V Kompaníkovej textoch má celkom logicky dominantný, no v podstate opäť nekonfliktný charakter „trendy“ postavenie jednoducho-zložitej ženy v spoločnosti alebo skôr mimo nej. Možno však práve nedostatočný kontakt s realitou chráni ženské postavy od nebezpečia, strachu, tragédie a knihu pre tým, aby sa stala zbraňou ... napríklad feministiek. Lucia z domu, o ktorom si každý myslí, že je neobývaný (Miesto pre samotu) či Ema z plavárne (Hladina ustálená), ktoré majú istý (nereálny) dotyk so skutočnosťou, ale aj Tereza z ústavu (Dotyk vody), ktorá možno o skutočnosti netuší, prežívajú udalosti takmer iba na „telesnej“ úrovni, a aj to až s rozprávkovou poddajnosťou. Napokon, možno sa táto poddajnosť dá chápať ako „ženské“ prijímanie sveta... Debut Moniky Kompaníkovej nehryzie, ani nešteká. Neanalyzuje, iba opisuje. Opisuje bohatým jazykom a mnohorakými prostriedkami jednoduché veci. Kreslí, maľuje, fotografuje, označuje... (Monika Kompaníková: Miesto pre samotu. Koloman Kertész Bagala, L. C. A. Publishers Group 2003.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama