Reklama
Reklama

O skúsenosť bohatší

Takto pred rokom tu bola koaličná sedemdesiatosmička proti opozičnej sedemdesiatdvojke. Jasné a prehľadné počty. Vláda s tesnou parlamentnou väčšinou, no zato s úplne jednohlasným tenorom o skutočných štrukturálnych reformách.
Počet zobrazení: 544
3-m.jpg

Takto pred rokom tu bola koaličná sedemdesiatosmička proti opozičnej sedemdesiatdvojke. Jasné a prehľadné počty. Vláda s tesnou parlamentnou väčšinou, no zato s úplne jednohlasným tenorom o skutočných štrukturálnych reformách. Dnes sa v parlamentných počtoch často nevyznajú ani sami poslanci. Koalícia parlamentnú väčšinu formálne stratila, napriek tomu vládne reformy prechádzajú. Aj to je jeden z paradoxov slovenskej politiky roku 2003. Keby ste náhodným výberom na ulici oslovili ľudí s otázkou, čo im zo slovenskej politiky uplynulého roka najväčšmi utkvelo v pamäti, odpovede by sa od seba veľmi nelíšili. Samozrejme, najčastejšie by ste počuli zdražovanie, symbolizované najskôr Zajacovými dvadsaťkorunáčkami. Nasledovala by Dzurindova skupinka, Mojžiš a Šimko a nekonečné spory v koalícii, možno hyperopozičný a populárny Smer, odborové protesty a petícia za predčasné voľby, prezidentskí kandidáti, niekto by si ešte spomenul, že tu bol cez leto pápež, a keby ste naliehali, tak aj na to, že niekedy pred letom sme hlasovali o vstupe do Európskej únie. Viac by sa však do tejto spontánnej ankety pravdepodobne nevošlo. Ľudia majú pamäť obmedzenú a politiku vnímajú veľmi povrchne a skratkovito. No aby sme nezabudli, samozrejme Irak. Vojna sa predsa len tak ľahko z pamäti ľudí nevytráca. Koalícia: kráľ je nahý Okrem horúcej diskusie o vojenskom útoku na Irak, ktorá, samozrejme, neobišla ani Slovensko, jar 2003 priniesla jedno nemenej poučné zistenie, ktoré sa následne potvrdzovalo počas celého roka vždy nanovo. Známych sto dní, ktoré sú každej novej vláde venované na zapracovanie sa do úradu, si súčasná koalícia vyložila ako sto dní úvodného núteného prímeria, po ktorom už môže nasledovať nespútaný otvorený boj o moc pred zrakmi verejnosti. Začalo sa to sporom KDH a ANO o nominácie do Slovenských elektrární, či ešte skôr neakceptovaním človeka ANO vo finančnej polícii ministrom vnútra. Údajným odpočúvaním podpredsedu parlamentu Ruska a kauzou Hubert boli napokon položené „kvalitné“ základy koaličného vzťahu ANO a KDH. Štýl a spôsob, akým tieto strany riešili svoje spory, zásadne pred verejnosťou, dával tušiť, že kvalitatívna zmena smerom k vyššej úrovni politickej kultúry sa nekoná a môžeme sa pripraviť na napínavé koaličné rady. Na to, že títo koaliční partneri majú záujem spolu vládnuť ešte viac ako tri roky, to nevyzeralo ani náhodou. Spoločné vystúpenia a duely vtedajšieho podpredsedu parlamentu Ruska s ministrom vnútra Palkom v diskusných reláciách sa do archívov zapíšu ako dokumenty dokonalej politickej a osobnej nenávisti dvoch koaličných partnerov. Tento, viac osobný ako politicko-ideologický spor predbežne vyvrcholil výstupom V. Palka v relácii Na telo TV Markíza, kde minister vnútra Markízu v jej vlastnom priamom prenose priamo označil za skorumpovanú a mafiánsku televíziu. Za tento výstup si zaslúži ocenenie za najsilnejší moment slovenskej politiky roku 2003. Koaličný príbeh KDH a ANO prešiel do kvalitatívne vyššej fázy v spore o interrupčný zákon, ktorým P. Rusko bezmála sám ANO vyšachoval z koalície. Spor o interrupcie však bol iba zámienkou, ktorou sa P. Rusko rozhodol riešiť svoj osobný problém. Po tom, ako F. Mojžiš bulvárnemu týždenníku ochotne vyrozprával príbeh o mediálnom výpalníctve bývalého spolumajiteľa Markízy, ktorého označil za elementárne zlo, sa tohto prípadu ujali orgány činné v trestnom konaní a Rusko bol vážne pritlačený k múru. Musel konať. Koaličný spor o interrupcie dostal úplne na ostrie, začal iniciatívne hovoriť o tom, že liberáli vládnu v Európe najčastejšie so sociálnymi demokratmi, a teda nepriamo naznačoval náklonnosť spolupráci so Smerom. V čase, keď to už vyzeralo tak, že P. Rusko je doslova na odstrel, keď mu koaliční partneri demonštratívne predviedli, že vládnuť sa dá veselo aj bez neho a do NR SR už skoro mierila požiadavka na zbavenie imunity, prišiel do koaličnej hry nový moment a zásadný obrat a súčasne veľké šťastie pre P. Ruska. Svoj problém s menom skupinka musel akútne riešiť predseda vlády. Akútne riešiť znamená riešiť spôsobom politickej sily a to čo najskôr. Túto situáciu využil Rusko, uzavrel s Mikulášom Dzurindom strategickú dohodu, zo dňa na deň sa stal premiérovým najbližším vládnym partnerom a zakrátko ministrom hospodárstva. Osobný problém bol predbežne vyriešený a to, že počas tejto operácie stratil troch poslancov, nemení nič na fakte, že pri porovnaní situácie z prvých mesiacov roka s dnešným stavom má P. Rusko oprávnený nárok na titul politického víťaza roka 2003 alebo cenu za najpôsobivejšiu záchranu pred pádom. Pavol Rusko svoj osobný problém, prinajmenšom krátkodobo, brilantne vyriešil prostredníctvom kauzy skupinka, no pre jej autora, premiéra Dzurindu, sa stala vstupenkou do ťažkej politickej defenzívy, krízy či až predsiene politického dôchodku. M. Dzurinda kauzu skupinka evidentne prepálil. Po nekonečných namáhavých silových aktoch nakoniec porazil svoju údajnú nepriateľskú skupinku, no kauza sa mu popritom celkom vymkla z rúk a spod kontroly, a čo je pre neho najhoršie, stratil takmer všetko, čo z neho v roku 1998 a sčasti aj 2002 robilo pre rozhodujúcu skupinu voličov najlepšiu zo všetkých volebných alternatív. Zničil si svoju dovtedy ako-tak udržiavajú reputáciu slušného demokrata, stratil jednoznačnú podporu koaličných partnerov, stratil aj posledných novinárov, ktorí stáli na jeho strane, stratil „intelektuálov“, odvrátili sa od neho „osobnosti“ spoločenského života. Odvolaním Jána Mojžiša a Ivan Šimka sa z neho stal politik likvidujúci politických oponentov za prejav politickej neposlušnosti, podozrivý zo zneužívania tajnej služby v politickom boji. Na čelo mu bola prilepená nálepka druhého Mečiara. Tak dlho a usilovne pracoval na totálnej deštrukcii svojej reputácie, až sa mu to podarilo. Jeho nedôvera klesla na historické maximum, dlhoročný súpútnik mu začal štiepiť stranu a to v čase, keď jej podpora osciluje okolo pásma zvoliteľnosti do NR SR. Z pozície silného predsedu väčšinovej vlády sa Dzurinda dostal do pozície predsedu vážne oslabenej strany a predsedu vlády bez formálnej väčšiny v parlamente. Cena za najpôsobivejší a najpoučnejší prepadák roka nemôže patriť nikomu inému ako predsedovi vlády. Popri turbulenciách najskôr v ANO a aktuálne v SDKÚ akoby nad vecou stoja ostávajúci koaliční partneri KDH a SMK. Akoby nezaujato, so zodpovedným nadhľadom, ako múdri spoza plota komentujú situáciu a veria, že z úpadku SDKÚ si budú môcť utrhnúť nejaký kus voličov pre seba. Dzurindu však nikdy nepovalia. Napriek tomu, že majú reálnu moc to urobiť a to bez toho, aby museli nasledovať predčasné voľby. Aj predstavitelia SMK a KDH veľmi dobre vedia, že čakateľov, ktorí by do vlády najradšej naskočili zajtra a, samozrejme, bez predčasných volieb, je viac. HZDS a ĽU, aby sme nikoho nemenovali. To by však znamenalo prerozdeľovanie postov a moci a predovšetkým zastavenie a prepracovanie reforiem, s ktorými oni v zásade súhlasia. A nakoniec, v akej vláde by dosiahli tieto strany viac ako vo vláde premiéra, ktorému sa štiepi strana, stráca poslancov v NR SR a ktorý musí každé dôležité hlasovanie dohadovať nanovo? A tak naďalej udržiavajú pri živote koalíciu, v ktorej podľa ich vlastných slov vládnu horšie pomery a vzťahy ako v tej predchádzajúcej. Tieto politické a mocenské hry sa odvíjali a odvíjajú na pozadí masívneho reformného zápalu vládnych ministerstiev, ktoré sa skutočne rozhodli pre zásadnú zmenu charakteru štátu. Problém je v tom, že drvivá väčšina tejto spoločnosti takúto zmenu odmieta. Pre koaličných reformátorov to však problém nie je, oni sú o svojich reformách a ich pozitívnych účinkoch presvedčení a to im celkom stačí. Dve opozície Ďalšou z kuriozít slovenskej politiky v roku 2003 je, že nemá jednu opozíciu, ale opozície dve. Má dve úplne odlišné opozičné stratégie a s nimi súvisiace odlišné pozície a dôsledky. HZDS s Vladimírom Mečiarom si za prioritu stanovilo vnútropolitickú akceptáciu a na dosiahnutia tohto cieľa je ochotné staviť aj výrazný pokles verejnej podpory. Dôsledkom v praktickej každodennej politike je tzv. mäkká opozičná politika, prezentovaná ako konštruktívny, štátnicky opozičný prístup. Táto stratégia už aj prináša ovocie, postupná a pozvoľná akceptácia HZDS ako štandardného a prijateľného koaličného partnera sa dá vyčítať z konkrétnych vyjadrení či už M. Dzurindu, Bélu Bugára a najnovšie i P. Ruska. Na nedemokratické praktiky, noci dlhých nožov, únos prezidentovho syna, vraždu Róberta Remiáša a podobné drobnosti, na ktorých si vládne strany v minulosti postavili volebné kampane, sa dnes účelovo zabúda. Principiálnosť a pevnosť v postojoch sa už asi neráta. V každom prípade cenu za najpôsobivejšie opozično-koaličné lavírovanie si za rok 2003 najviac zaslúži V. Mečiar. Smer zvolil úplne opačnú stratégiu. Smer ako jednoznačne a neohrozene dominantná sila budúcej vládnej moci, toto je základný cieľ, ktorému je, tak ako v HZDS, podriadená celá politika Smeru. Len ako dominantná vládna sila bude Smer schopný realizovať to, čo dnes sľubuje: iný obsah a štýl vládnutia. V praxi sa táto stratégia odráža v podobe konzekventnej, razantnej a ostro opozičnej politiky voči vláde. Vývoj verejnej podpory politických strán zatiaľ dáva tejto stratégii za pravdu. Otázka, ako to bude po voľbách s hľadaním koaličných partnerov a napĺňaním ambicióznych sľubov, však ostáva otvorená. Historicky vysoká nespokojnosť verejnosti a odbory v politike – predčasné voľby? Bohatý reformný program pravicovej vlády naráža na široký odpor verejnosti. Nespokojnosť s vývojom po voľbách a nespokojnosť s vládnou politikou dosiahli historický vrchol. Do tejto spoločenskej atmosféry vstúpili odbory mierne neštandardným spôsobom. Samozrejme, Ivan Saktor má pravdu, keď hovorí, že odbory v politike vždy boli a vždy aj budú. Faktom však je aj to, že v závere tohto roka odbory do politiky vstúpili takpovediac nepriamo. V situácii, v ktorej sociálny dialóg zo strany vlády fungoval len ako kulisa a fraška a sociálno-ekonomickej politike vlády chýbala akákoľvek sociálna únosnosť, sa odbory rozhodli vstúpiť do hry s ťažkým kalibrom, s iniciatívou petície za vypísanie referenda o predčasných voľbách. O tom, že latentný sociálny protest je na dnešnom Slovensku pomerne rozšírený, svedčí fakt, že za mesiac sa pri minimálnej podpore médií a iných multiplikátorov verejnej mienky podarilo pod petíciu vyzbierať pol milióna podpisov. Viac ako dva milióny zúčastnených na referende je, samozrejme, číslo inej váhovej kategórie a v prípade vyhlásenia referenda treba očakávať aj intenzívnu protikampaň vládnej koalície a jej naklonených spolutvorcov verejnej mienky. V každom prípade otázka prípadného referenda o predčasných voľbách bude jednou z tých, ktoré budú rozhodujúcou mierou určovať vývoj slovenskej politiky v roku 2004. 2003: podstata sa nemení Takto pred rokom doznievala pravicová volebná eufória. Vládna tesná väčšina a s ňou jej voliči sa tešili, že po rokoch mečiarizmu a neskôr ľavicou brzdených reforiem konečne nastupuje vláda programovej zhody a skutočných štrukturálnych reforiem. Vláda, ktorá zmení charakter tohto štátu. Samozrejme k lepšiemu, aby sme sa rozumeli. Výsledok po roku: zmena charakteru štátu napreduje bleskovou rýchlosťou. Či ide o zmenu k lepšiemu, s tým by sa dalo vážne polemizovať. Väčšina spoločnosti s touto zmenou nesúhlasí, pol milióna občanov žiada predčasné voľby. Tieto fakty nie sú nepodstatné, podstata je však inde. Aj po skúsenostiach roku 2003 môžeme s rezignovaným pokojom v hlase konštatovať, že Slovensko aj naďalej ostáva krajinou, rozparcelovanou rôznymi záujmovými skupinkami a skupinami, ktoré medzi sebou vedú neúprosný boj o moc, vplyv a ekonomický profit. Krajinou, kde ekonomická moc hýbe politickými figúrkami, ktoré sa prostredníctvom viac či menej sofistikovaných politických, mediálnych, či spravodajských hier hýbu po politickej šachovnici, preskakujú a vyhadzujú figúrky súperov a strúhajú pritom grimasy zodpovednosti, aby zakryli svoje premyslené hry. Na tom sa nemení vôbec nič. Práve naopak, aj súčasná vládna moc, obsah a štýl jej politiky a to, čo z neho za rok stihlo vyplávať na povrch, dokazuje, že slovenskou politikou nehýbe programová nezhoda, konfrontácia hodnôt a rozdielnych prístupov k riešeniu problémov, ale v prvom rade boj o moc, vplyv a ekonomický profit rôznych záujmových a lobistických skupín. Aj toto je konkrétna skúsenosť Slovenska po roku reformnej vlády slovenskej pravice. Nič príjemné a povzbudzujúce. V každom prípade však poučné. Skutočne sme o skúsenosť bohatší.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama