Ešte sme nestrávili svoju minulosť

Uspokojuje vás účasť v tejto vláde? - Nedá sa povedať, že by som bol sklamaný, ale ani nadšený. Vo vláde ide vcelku o kooperáciu, aspoň väčšinou, ale vyskytli sa aj ojedinelé krízovejšie situácie. Vládnutie je vec pragmatická aj praktická, budovanie štátu je vec vízie, nielen technológie moci. Keď po deväťdesiatom ôsmom roku bolo treba vyrovnať obrovský deficit, ktorý tu ponechal mečiarizmus, mnohí sme podľahli ilúzii, že teraz to pôjde všetko hladko a pekne.
Počet zobrazení: 924
4_hlavna-m.JPG

Rudolf Chmel, minister kultúry SR

Uspokojuje vás účasť v tejto vláde? - Nedá sa povedať, že by som bol sklamaný, ale ani nadšený. Vo vláde ide vcelku o kooperáciu, aspoň väčšinou, ale vyskytli sa aj ojedinelé krízovejšie situácie. Vládnutie je vec pragmatická aj praktická, budovanie štátu je vec vízie, nielen technológie moci. Keď po deväťdesiatom ôsmom roku bolo treba vyrovnať obrovský deficit, ktorý tu ponechal mečiarizmus, mnohí sme podľahli ilúzii, že teraz to pôjde všetko hladko a pekne. Deficit sme vyrovnali, sme fakticky v NATO aj v EÚ, čo je obrovský úspech, ale k spokojnosti je ďaleko. Ja osobne by som možno zdanlivo mohol byť spokojný, lebo viaceré veci sa v rezorte naštartovali pozitívne, respektíve sa už podarili: zákony o STV a SRo, autorský zákon, nový grantový systém, nové programy pre knižnú kultúru, kinematografiu, obnovu kultúrno-historických pamiatok atď. Ale reforma v kultúre je beh na dlhú, možno veľmi dlhú trať. Oplatí sa ju však absolvovať. Vydrží táto vláda? - Nie som prorok. Situácia v parlamente i vo vláde sa vyvŕbila tak, že sme všetci vzájomne rukojemníkmi. Akoby nebolo už lepšie riešenie, iba horšie. Nie je to ideálny stav, ale zrejme sa treba naučiť s ním žiť. Politika je permanentný kompromis. To platí pre vládnu i parlamentnú koalíciu. Pravda však je, že keby mi niekto pred rokom povedal, že situácia vo vládnej koalícii bude taká, nebol by som mu veril. Vydržíte vy? - Už som prešiel jednou krízou, a keď som z nej vyšiel s kompromisom, tak to malo svoj zmysel. Ja som vtedy nebol ani na strane Dzurindu, ani nikoho iného, ja som chcel, aby sa táto koalícia nerozpadla a pokračovala v reformách. Mám pocit, že toto je aj problém Ivana Šimka, lebo iná konštrukcia, nateraz, nejestvuje a v reformách treba pokračovať, aj keď ich možno lepšie koordinovať, či dať im „ľudskejšiu tvár“. A pokiaľ ide o mňa, mal som síce isté indície či priamo správy, že by mi strana ponúkla niečo lepšie, lukratívnejšie, ale ja môžem vymeniť ministerské kreslo iba za poslanecké. Nedávno mi Vladimír Palko hovoril, že KDH je „žiadaná nevesta“. Mám tiež taký pocit ako KDH, ale nerád by som sa po svadbe ráno prebudil s bruchabôľom, či nebodaj vo verejnom dome. Ale musím vám povedať – napriek všetkému, čo sa v slovenskej politike deje –, že sa v poslednom čase cítim taký slobodný, až sa tomu sám čudujem. Takmer by som to pripisoval tomu liberalizmu. V nás či vo mne... Ktovie? Ako teda vnímate vzťah intelektuál verzus politik po vašom hlasovaní v kauze Mojžiš? - Iste, ak zo slobodného sveta intelektuála vstúpite do politiky, je to veľká zmena. Rezignujete na pozíciu nezávislého kritického pozorovateľa a zapájate sa do siete kompromisov. O tých je politika. Ide len o to, aby ste neprišli o svoju vlastnú tvár, presnejšie, aby ste si ju ako-tak zachovali. Lebo intelektuál v politike je iba výnimočný. Ale zasa nesmiete sa v tej politike tváriť ako čosi výnimočné, ako exot. Musíte sa, skrátka, prispôsobiť. Ibaže spojiť politiku s etikou je často nad sily politikov. A intelektuáli im v tom nekladú latku čoraz vyššie. Žiaľ. Máte možnosť zblízka sledovať porevolučný vývoj vo viacerých postkomunistických krajinách, prinajmenšom visegrádskej štvorky, či priam na vlastnej koži zažiť postupne sa meniacu politickú a ekonomickú klímu v nich. Môžete stručne charakterizovať to, čo tieto krajiny spája, a to, v čom sa líšia? - Situácia týchto krajín je väčšinou podobná, vytvorili sa v nich politicky protichodné tábory, v Maďarsku, Česku napríklad už do istej miery vyprofilované. Na rozdiel od slovenskej situácie, kde akoby sa nedala celkom zastaviť ostrá polarizácia, ale ani atomizácia, fragmentarizácia politiky či politickej scény. Vo všetkých uvedených krajinách však ide o podobný zápas – o rozdelenie národného kapitálu a moci. A to je zápas, ktorý sa neodohráva v rukavičkách. V každom prípade by však bolo oceneniahodné, keby tento proces prebiehal tak, aby pri tom bolo čo najmenej mentálneho a politického násilia a trochu viacej sociálnej únosnosti. Potom by ho aj väčšina občanov prijímala pozitívnejšie. Má Slovensko predsa len v tomto porovnaní nejaké výrazné osobitosti? - Sprvu, po roku 1993, sa zdalo, že sme priam akýmsi exotom strednej Európy, či priam čiernou dierou, ale po roku 1998 sme krok – takmer som chcel povedať, že obdivuhodne – vyrovnali. Ak ešte v niečom sme exotickí, tak možno v tom, ako nevieme spracovať, najmä mentálne, svoju minulosť, ako sme ešte nezvládli proces rozdelenia Česko-Slovenska, vzniku samostatného štátu, ale aj tu sa, zdá sa mi, situácia zlepšuje. Často, keď si uvedomujem nejaké „prešľapy“ u susedov, škodoradostne si hovorievam: sú ako my, ba niekedy robia ešte väčšie „vylomeniny“. Ale potom sa opäť vrátim do reality a som už skromnejší. V tejto chvíli sa mi však vidí, že my potrebujeme Európu väčšmi ako ona nás. Čo považujete za najväčšie prehry transformácie? - Hádam priveľkú nezamestnanosť a to, že na môj vkus sa mnoho ľudí dostalo na sociálne minimum. To, pravdaže, nejde len na rováš tejto vlády. V dnešnom svete sa zrejme nedá vyhnúť privatizácii. Pred rokom 1989 sa hovorilo, že štát je najlepší gazda. Ja som zástancom liberálneho názoru, že štát nie je najlepší hospodár. Aj v novom trhovom systéme však treba vytvoriť také sociálne mechanizmy, aby nikto nemal pocit, že žije v biede a prepadal bezradnosti. Korupcia ako súčasť bohatnutia je predsa tiež veľký slovenský problém. Pri jeho riešení sa v podstate hovorí len o ekonomicko-legislatívnych nástrojoch. Možno riešenie nájsť bez zmeny morálno-etických postojov? - Odkedy existuje ľudská spoločnosť, jestvujú záujmy aj túžba po bohatstve či zbohatnutí. Na etické zmeny, ktoré by mali byť súčasťou spoločenskej transformácie, by sa mali preto vytvoriť také podmienky či priestor, aby sa občan dokázal aj morálne stotožniť so štátom, to jest aj s tými, ktorí ho reprezentujú. To bol, a v mnohom zostal, základný problém stotožnenia sa so štátom po roku 1993. Ale, modifikovane, to platí dodnes. Kým totiž práve tí reprezentanti štátu budú spochybniteľní z morálneho hľadiska, zmena je v nedohľadne. Keď to, ale skôr len dojmovo, porovnávam, zdá sa mi, že aj prinajlepšom ambivalentný vzťah k našej štátnosti (nedá sa porovnať so vzťahom Maďarov, Poliakov, ale ani Čechov) vyplýva z toho, že budovanie štátu sme začali ako jeho tunelovanie, v ktorého podloží je, pravdaže, korupcia. V tomto sme možno skutočne osobití aj v rámci strednej Európy, hoci ani inde nie je všetko s kostolným riadom. Prečo sa na Slovensku tak kradne? - Chvíľami mám pocit, že aj samostatný štát sme si založili preto, aby sme si ho mohli sami rozkradnúť, či, ako sa pekne hovorí, vytunelovať. Privatizačná rabovačka po 93. roku by o tom vedela vydať svedectvo. Ja, pravdaže, nie som v tejto otázke arbiter, ale vec má isto aj historické korene. Za minulého režimu sa fakticky zlikvidovala stredná vrstva, chudoba bola dlho priam cnosťou a ozdobou, všetci sme si boli, vraj, rovní. Mnohí si ešte isto pamätajú starý slogan: kto nekradne, okráda rodinu. To však bolo predsa len „podnikanie“ v malom. Situácia sa podstatne zmenila. Teraz sa vytvárajú nové elity aj nové pravidlá a história svedčí, že v takýchto pionierskych dobách je často dovolené všetko (nie náhodou sa v tejto súvislosti na ospravedlnenie tak často spomína Amerika 20. – 30. rokov). A to je čas nielen schopných, ale aj schopných všetkého. Až sa oprávnene zdá, že sme boli po 89. roku viac zažiadaní ani nie tak za slobodou ako za bohatstvom, mamonom, peniazmi. Aj preto asi dodnes nevieme, čo si počať so slobodou, ktorá nám takpovediac padla do lona a mnohí si myslia, že ide hlavne o slobodu rozkrádania a tunelovania. Akoby tá skutočná sloboda bola pre nás nie vykúpením, ale pohromou. Čo by sa nemalo dať v našej spoločnosti kúpiť za peniaze? - Je to trochu romanticky ladená otázka, ale odpoveď by mohla byť možno realistická: presvedčenie. Na Slovensku sme svedkami významného vplyvu katolíckej cirkvi na politiku. Hodnotíte to pozitívne? - Môj dobrý priateľ František Mikloško, o ktorom je všeobecne známe, že je katolík, kandiduje v prezidentských voľbách a nedokáže sa zatiaľ pohnúť v preferenciách zo štyroch percent. Nechcem priveľmi zjednodušovať a povedať, že je to preto. Možno tu však pôsobia aj historické reminiscencie či alúzie na iného prezidenta, dokonca katolíckeho kňaza. Tieto historické analógie, pravdaže, môžu krívať, ale sú hádam uložené kdesi v mentálnych vrstvách slovenskej spoločnosti dodnes. Pravda je, že ak by bol vplyv katolicizmu taký významný, ako hovoríte, muselo by sa to odraziť na stratifikácii slovenskej politickej scény viacej, hoci opticky to dnes môže vyzerať takmer optimisticky: počet kresťanských strán v parlamente je veľký, ba v koalícii priam rastie… Apropo, veríte v symbiózu kresťansko-konzervatívneho a liberálneho smeru v politike? Posledné pokusy na Slovensku neboli produktívne (viď SDKÚ) a najnovšie (Ivana Šimka) sú nateraz skôr hmlisté ako jasné. - Slovenské kresťansko-konzervatívne smerovanie síce latentne nadväzuje na ľudácke tradície aj tradície prvého slovenského štátu, teda katolíckeho štátu, ale pochopiteľne cíti potrebu modernejšieho chápania, ktoré sa napríklad k týmto tradíciám nemôže hlásiť veľmi otvorene. Vyplýva to však aj z toho, že sme ešte nestrávili našu minulosť, fašistickú aj komunistickú, že sa na ňu budeme musieť pozrieť triezvejšie a z väčšieho odstupu. Nateraz táto nestrávenosť je ešte stále na príčine mnohých tráum našej spoločnosti. Je na príčine aj nemožnosť onej kresťansko-liberálnej symbiózy? - Sem-tam sa možno objavili podnety, ktoré by mohli vyvolať diskusiu na túto tému, ale, žiaľ, zostalo väčšinou pri podnetoch. A tak aj otázka, či je Slovenská republika katolíckym, kresťanským štátom alebo svetským štátom liberálno-demokratického typu zostáva vlastne akoby nezodpovedaná. Rovnako ako napríklad otázka, či má katolicizmus – na základe majority – výsadné postavenie, alebo sú mu roveň ostatné náboženstvá aj ateisti. Alebo či má katolícka cirkev patent na hodnoty, morálku. Z tohto hľadiska možno iba ľutovať, že v slovenskom katolicizme, ale ani v jeho intelektuálnom zázemí nie je snaha reflektovať vzťah kresťanstva a liberalizmu, pričom liberalizmu v širšom civilizačnom zmysle takisto ako, možno ešte viacej, v užšom politicko-ideologickom zmysle. Napokon, liberalizmus a katolicizmus neboli vždy až v takom nepreklenuteľnom vzťahu, ako by sa to zdalo z vyhlásení Jána Čarnogurského či Vladimíra Palka. Liberál Tocqueville bol dobrým katolíkom a sám G. K. Chesterton hovoril o sebe, že je liberál. Hovoriť len tak z kancľa o hrozbe liberalizmu je preto trochu falošná, aj keď tradičná interpretácia (najmä na Slovensku). Podstatou liberalizmu je slobodný jedinec a jeho vyvážený vzťah k spoločenstvu. Dostať tento princíp do symbiózy s jeho kolektivistickým opakom (a je jedno či konzervatívnym alebo ľavicovým) je preto veľmi ťažké, ale nie nemožné. Aj preto sú liberáli tým jazýčkom na váhach. Z tohto hľadiska teda asi možno revitalizovať v slovenskom prostredí liberálno-konzervatívno-kresťanské integračné zámery, ale skôr pragmaticky ako hodnotovo. Politika je najmä pragmatická a až potom hodnotová. Žiaľ! Ale to je už možno len intelektuálsky povzdych. Nehovoriac o tom, že na Slovensku sa len veľmi protirečivo a ťažko profiluje samostatná liberálna strana, ktorá tiež stavila viac na pragmatizmus ako na skutočné liberálne hodnoty. - Veď práve. Hovoriť o liberálnej politike nielen na Slovensku, ale aj v bližšej strednej Európe, nie je téma veľmi potešujúca. Útechou nám síce môže byť, že ani v Čechách, v Maďarsku či Poľsku nie sú na tom lepšie, ale to je málo. V Maďarsku sú súčasťou socialisticko-liberálnej vlády, ale s päťpercentným kapitálom, v Poľsku sú mimo hry a v Čechách je Únia slobody síce súčasťou vládnej koalície, ale jej perspektíva aj liberálny profil sú veľmi neisté. Vznikom Aliancie nového občana sa síce habilitovala na slovenskej politickej scéne liberálna politika, ale mala by byť oveľa viac hodnotovo zreteľná a viditeľná. Aj príťažlivá. Chápem však, že to nie je proces jednoduchý a už vonkoncom nie rýchly. Dá sa do liberálnej politiky „implantovať“ silnejší národný prvok, aby bola v našom prostredí? - Slovenskú spoločnosť po roku 1989 charakterizovala veľmi ostrá polarizácia, ktorá sa prezentovala na protiklade národný verzus občiansky, čo zasa nebol taký nový jav. Vytvorenie tejto protikladnosti v čase konštituovania samostatného štátu viedlo jedného z prvých iniciátorov historicko-teoretickej reflexie liberalizmu na Slovensku, predčasne zosnulého Svetoslava Bombíka dokonca už roku 1993 k návrhu, že v konkrétnej historickej situácii treba u nás servírovať liberálne hodnoty na „národnej lyžičke“. Vtedy sa to možno z ortodoxného liberálneho hľadiska chápalo ako neprípustná mezaliancia, ale skúsenosť maďarských liberálov z posledných volieb, keď pojmy ako národ, vlasť, dokonca i slovo občan si privlastnil pravicový Fidesz, keď nesúhlas s krajanským zákonom znamenal označenie renegát, vlastizradca, dáva veci trochu iný rozmer. Keď sme už pri maďarskej téme, nemali by predovšetkým a najmä slovenskí a maďarskí liberáli, teda ANO a Zväz slobodných demokratov, modelovať aj moderovať slovensko-maďarské vzťahy? Ide predsa o agendu podstatnej historickej, ale aj veľmi aktuálnej hodnoty. - Pravda je, že na tejto agende sa vyprofilovali dve podstatné línie slovenskej politiky už v 19. storočí (národne ortodoxná Štúrova a národne liberálna Palárikova), ktorých dedičstvo si nesieme i do 21. storočia. Nie je totiž celkom nepríznakové, že slovenská tradícia liberalizmu, ale aj antiliberalizmu sa spája s veľmi sporadickými a chabými pokusmi osihotených jedincov, ktorí už v 19. storočí prejavili snahu o zmierlivejšie či mäkšie nastolenie slovensko-maďarského pomeru. Nešlo to vtedy ľahko, nejde to ľahko ani teraz, hoci historické podmienky sú už celkom iné. Nejde to nielen medzi slovenskými a maďarskými liberálmi za hranicami, ale ani doma. Ale inak je naozaj pravda, že o túto agendu by sa mali starať najmä liberáli. Bolo by sa treba pozrieť bližšie na to, prečo spolupráca slovenských a maďarských liberálov nie je intenzívnejšia, tesnejšia. To už hovorím aj trochu sebakriticky, hoci vo Zväze slobodných demokratov mám veľa starých dobrých kamarátov. Roku 1989 sa chvíľu zdalo, že by sa mohlo zmysluplne nadviazať na tradície palárikovsko-eötvösovského liberalizmu. VPN a Maďarská nezávislá iniciatíva boli na ceste nájsť spoločnú reč v riešení budúcnosti. - Áno, ale zjednodušene povedané, mečiarizmus vykynožil liberálneho ducha, a akoby pridružene, aj ducha ľavicového. Jeho pragmatická národná politika (stotožnil seba, HZDS s národom, so štátom – napokon v roku 1993 mal Mečiar 80-percentnú popularitu) znamenala v konečnom dôsledku antiliberálny, antiintegračný pohyb, ktorý prevalcoval liberálov a dodnes sa z toho spoločnosť nespamätala. Slovenskí aj maďarskí liberáli sa, jemne povedané, integrovali do SDKÚ a v SMK a len veľmi limitovane prezentujú svoju identitu (skôr v SMK). Považujem to za značný deficit slovenskej politiky, nehovoriac o tom, že liberálna strana, jedna, by na Slovensku mala zjednocovať liberálov bez ohľadu na národnosť. Ale to je, aj v liberálnom prostredí, slovenskom či maďarskom, na Slovensku ešte stále iba ilúzia. Veríte napriek tomu v budúcnosť liberálnej strany na Slovensku? - Liberálna politika by mala byť principiálna, nie pragmatická, je to politika, nemám teraz lepší výraz, erudície, teda hodnotová. Sklony k autoritárskemu, klerikálnemu, populistickému, antiliberálnemu politizovaniu sú dnes viditeľné nielen u nás, ale i v bližšej či vzdialenejšej Európe či v USA. Aj preto by sa bolo treba zamyslieť nad tým, ako dať liberálnej politike v našom straníckom systéme pevné a dôstojné miesto. Má zmysel deliť dnešnú politickú scénu na pravicu a ľavicu? - Napriek tomu, že na Slovensku sa miešajú, stierajú, aj devalvujú hodnoty, nazdávam sa, že sú pre voličov potrebné, lebo jediná moc voliča, občana je v tom, že si môže medzi týmito hodnotami vybrať. Keby nebola pravica, ľavica, liberáli, tak by občan prišiel o jediný nástroj voľby a politici by ešte väčšmi zintenzívnili už aj tak bujnejúci populizmus. Inak však, aby som si prihrial svoju polievočku: príťažlivosť liberalizmu je v tom, že zdôrazňuje individualitu. Pravica aj ľavica sú ideológie kolektivistické. Už chcem len pripomenúť, že základňu občianskych ľudských práv vytvorili nie náhodou liberáli. Nie pravičiari či ľavičiari. Kde leží základný problém dobrej kultúrnej politiky na Slovensku? - Dnes sú diskusie o tom, čo je kultúra, aký vplyv má na vedomie spoločnosti. Akosi nechceme pripustiť, že úroveň kultúrnosti závisí od kultúrnosti médií. Od osvietenstva bola kultúrnym sprostredkovateľom kniha. Dnes sú to médiá, najmä elektronické. Preto som sa napríklad usiloval o to, aby v zákone o STV bolo zachovaných tých 20 percent z koncesionárskych poplatkov na pôvodnú tvorbu. Žiaľ, neprešlo to. Aj zásluhou koaličných partnerov. STV je totiž z kultúrneho hľadiska takmer nepozerateľná, hoci, na druhej strane, viaceré reprízy dokumentujú, že tu predsa len nebola v posledných desaťročiach úplná púšť. Pred tromi, štyrmi desaťročiami bola kultúra v centre, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia priam absolútne – vo všetkých žánroch. Vo filme úplne: Forman, Menzel, Jakubisko, Fellini, Antonioni, Bergman, Truffaut a pokračovať by som mohol dlho. Dnes: Matrix, Harry Potter, svet šoubiznisu. Ešte tak Nemocnica... To je dnešná kultúra. Pravdaže, je to trochu zjednodušujúce, ale predsa... Zvyknem sa na maďarskej verejnoprávnej televízii pozerať na takmer každodenné nočné televízne diskusie, ktoré trvajú aj poldruha hodiny. Pred pár dňami tam bola diskusia o Bohumilovi Hrabalovi. Štyria maďarskí spisovatelia, intelektuáli, hovorili tak zaujímavo, že sa nikto nemohol nudiť. O pár dní nato sa päť šéfredaktorov literárnych mesačníkov rozprávalo o úlohe literárnych časopisov dnes. A každá z nastoľovaných tém má navyše silný náboj historickej sebareflexie. Toho, čo u nás tak bolestne chýba. Často zdôrazňujete nedostatok historickej sebareflexie na Slovensku. Sám ste príslušníkom generácie, ktorá svoj osud žila v 60. – 80. rokoch. Čo je pre vás dnes na tejto generácii dôležité. Čo by malo z nej prejsť do budúcnosti? - Je zrejmé, že každý spor o tom, akí sme boli, keď sa diali dejiny, je o tom, akí sme dnes (ak sme sa dneška náhodou dožili). Problém vyrovnania s minulosťou má rovinu právnu i politickú, ale predovšetkým a hlavne mravnú a intelektuálnu. Od politikov, pravdaže, sebareflexiu čakať nemožno. Ale intelektuáli, spisovatelia sú v tejto veci priam povinní. Ak sa vrátim do vami spomínaných desaťročí, povedal by som, že to bol čas individuálneho aj kolektívneho konformizmu, z ktorého sa dá rekonštruovať pamäť spoločnosti. Naša generácia sa nepostavila otvorene proti režimu, ako Poliaci, Česi, Maďari, aj keď nebola nekritická. Občas sa zahanbím, že sme nemali Konráda, Patočku, Michnika a aj tých, ktorých sme mali, sme marginalizovali. Trochu to vyplýva z našej maličkosti aj provinčnosti. Ale aj z toho, aké bolo Slovensko 70. – 80. rokov. Ako sa prispôsobili (pod tlakom) niekdajší reformátori a ako ostali osihotení (aj našou vinou) ojedinelí disidenti. Ale na druhej strane možno dodnes sa nie celkom ešte reflektovala skutočnosť, že 70. – 80. roky znamenajú napríklad taký rozvoj románu, ktorý nemožno v dejinách, nielen literatúry, obísť. Ten Ballekov, Šikulov, Slobodov, Jarošov či Habajov román bol totiž aj istým odzrkadlením emancipačného vývoja slovenskej spoločnosti, ktorá prinajmenšom dva razy zažila „oslobodenie“, raz keď vznikol roku 1939 slovenský štát z vôle Hitlera, druhý raz, keď v októbri 1968 vznikla federácia v tieni Brežnevových tankov. Ak sa o takúto historickú sebareflexiu v tom čase pokúsil práve román, nepovažoval by som to za marginálny generačný prínos. Istotne, neprejde do budúcnosti megalománia komunistickej architektúry (ale musíme s ňou žiť) ani vyprázdnený jazyk. Ale bolo tam aj kreatívne, živé myslenie. Apropo, román, prečo dnes chýba? - Známy maďarský spisovateľ Péter Esterházy hovorieva, že román sceľuje národ, spoločnosť. Takýto román asi dnes chýba, ten z konca 70. a začiatku 80. rokov to, zdá sa, robil. Nemusí to byť celá pravda, ale čosi na tom môže byť. A to už nehovorím o tom, akú rolu by v tom mohol zohrať film. Dnes práve v týchto druhoch umenia mi chýba tá sebareflexia viac ako inde. Ale istotne by na nej mala podstatne participovať aj vedecká komunita. Nemala by v tejto veci pomáhať historiografia? - Pravda je, že historická sebareflexia dodnes nepomenovala pozitíva a negatíva tejto doby. Slovenská historiografia, na rozdiel od maďarskej, českej, poľskej, toho nebola zatiaľ schopná. Je to, žiaľ, veľmi citeľný deficit. Ale ono vôbec chýba celospoločenský konsenzus o základných historických zmenách, o tom, ktoré historické udalosti, osobnosti sú pre náš vývoj dôležité, podstatné. Takto sa však nedá dobre žiť. Takto sa nedá dobre riadiť štát. Takto sa nedá robiť kultúrna politika. Prvý slovenský štát sme dostali spolu s fašizmom, federáciu s okupáciou, ktorej vazalmi boli najmä Slováci (Husák, Biľak). Za Dubčeka, žiaľ, absentovala morálna sila odporu, ktorá sa preukázala u Maďarov a Poliakov. Petr Pithart hovorí v knihe o roku 1968, že český a slovenský národ mal povstať so zbraňou... Som presvedčený, že by sme dnes mali inú pozíciu, keby sme sa vtedy rozhodli tak. Ibaže, dejiny sa neopakujú... Napriek tomu: musíme si so svojimi dejinami poradiť sami – vecne, triezvo, s odstupom.

S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Muránsky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984