Reklama
Reklama

Brak?

Zaujíma niekoho, či príbehy Harryho Pottera zodpovedajú akýmsi literárnym kritériám? Je Harry Potter brak? Ak áno, prečo? Týka sa to aj Pána prsteňov? A čo romány pani Keleovej-Vasilkovej? Sú literárnym brakom, alebo sa len jednoducho niekomu páčia a niekomu nie? Má vôbec zmysel premýšľať o literárnom diele ako o braku?
Počet zobrazení: 591
1-m.jpg

Zaujíma niekoho, či príbehy Harryho Pottera zodpovedajú akýmsi literárnym kritériám? Je Harry Potter brak? Ak áno, prečo? Týka sa to aj Pána prsteňov? A čo romány pani Keleovej-Vasilkovej? Sú literárnym brakom, alebo sa len jednoducho niekomu páčia a niekomu nie? Má vôbec zmysel premýšľať o literárnom diele ako o braku? Dostane niekedy Stephen King Nobelovu cenu za literatúru? Predával by sa Imre Kertész, aj keby ju nedostal? Aký je rozdiel medzi Borisom Vianom a Vernonom Sullivanom? Je Mark Stone brak len kvôli tomu, že sa predáva v novinových stánkoch? Potrebuje brak obhajobu? A potrebuje ju literatúra, ktorá nie je brakom? Možno, na predaj a predovšetkým na zážitok z textu to však nemá žiadny vplyv. Čítal som si Joyceovho Odyssea a nielenže som mu nerozumel, ale priam zúfalo som sa nudil, čítal som si Marquézových Sto rokov samoty, tiež som nerozumel, ale nenudil som sa ani chvíľu, čítal som si Zabíjača démonov od Williama Kinga a rozumel som všetkému a tiež sa nenudil ani okamih. Vypovedá to niečo? Okrem mojej osobnej skúsenosti nič. Na braku, literárnom, ale i filmovom, divadelnom, hudobnom či výtvarnom je najromantickejšie to, že vlastne sám osebe neexistuje. Objavuje sa len v istom jazykovom kóde ako sekundárne označenie takého artefaktu, ktorý nezodpovedá určitým, celkom konkrétnym, ale ešte častejšie celkom abstraktným kritériám, vždy vtedy, keď sa societa snaží takýto artefakt ponížiť, dehonestovať, zbaviť významu. Mohlo by sa teda zdať, že brak, rodný brat ďalšieho významového pankharta – gýča, je tiež len prázdnym estetickým pojmom, bezobsažným označením, dohodnutým slovíčkom, takým, ktoré prilepíme na chrbát tomu, koho nemáme radi, tomu, kto nás uráža, tomu, s kým sa nechceme hrať. Označenie brak skrátka akoby malo vyselektovať a oddeliť niečo nepodarené, bezcenné a bezvýznamné od niečoho vydareného, cenného a dôležitého, niečoho s významom. Nasvedčuje tomu i skutočnosť, že ak by sme po celkom konkrétnom význame termínu brak pátrali v slovníku cudzích slov, nájdeme vedľa neho vysvetľujúce ekvivalenty nepodarok, odpad. Tajomstvom zostáva kľúč, na základe ktorého sa selekcia na brak a ne-brak odohráva. Dnes už hádam neexistuje nikto, kto by si erudovane trúfol hovoriť o braku v širších kontextoch literárnych podsystémov, druhov či žánrov. Preč sú časy, keď bol brak automaticky spájaný s vedeckou fantastikou, fantasy, hororom či kriminálkou, alebo detektívkou a ani červená knižnica a dobrodružná spisba akéhokoľvek druhu už pre označenie brak nie sú bezpečným domovom. Prečo? Hádam preto, že dnes sa už nikto neodváži brať zodpovednosť za vkus tých druhých na svoje plecia, alebo preto, že elitársky prístup k akémukoľvek literárnemu pokusu konečne narazil na jediné spoľahlivé kritérium kvality – personálny, načisto osobný a subjektívny vkus. Páči – nepáči, to je dôležité, nie sofistikovaný komentár naslovovzatého odborníka s patentom na rozum, plný argumentov všetkých kalibrov. Napriek tomu sa slovko brak nevytratilo úplne, operuje sa ním ďalej, predovšetkým vtedy, keď intelektuálna a vkusová elita pocíti potrebu úplne zasvätene a úplne zbytočne vyjadriť sa k niečomu, čo sa jej týka len v negatívnej determinácii – teda nezodpovedá jej kritériám kvality. Samozrejme, že ako brak neoznačí niečo, čo sa jej páči, práve naopak, brakom sa stávajú také artefakty, ktoré síce dokáže racionálne prijať a analyzovať, ale emocionálne jej nič nehovoria, nedokáže sa s nimi identifikovať. Braku teda rozumie, ale nechápe ho, je jej cudzí. Samo slovko brak sa v takomto diskurze prejavuje ako súčasť jazykovej hry intelektuálnej a vkusovej elity, ktorá síce má ambíciu vypovedať o estetickej kvalite, ale používa na to pojem odkazujúci skôr k sociálo-kultúrnemu statusu. Brak je teda niečo, čo sa páči tým druhým, tým, ktorí majú úplne iné vkusové preferencie i intelektuálne predpoklady. Ak označím nejaký artefakt slovkom brak, nevypovedám o jeho kvalite smerom ku vkusovým preferenciám jeho divákov, ale hodnotím ho smerom k mne samému, k tomu, čo ja považujem alebo nepovažujem za brak. Preto pravdepodobne nikdy žiadny literárny vedec s náležitým vkusom a vzdelaním, ktoré mu je rezervoárom významov, nemôže romány pani Keleovej-Vasilkovej označiť inak ako brak. Z jeho uhla pohľadu je všetko v poriadku, problém nastáva, keď si takýto súd začne nárokovať na univerzálnu platnosť. Vtedy sa dotyčný pokúša podsunúť svoje kritériá niekomu ďalšiemu, niekomu, kto môže disponovať celkom iným recepčným aparátom a vkusovou konfiguráciou, niekomu, kto trebárs daný artefakt ako brak nevníma. Možno aj preto sa mnohí zástupcovia intelektuálnej elity, v ambícii o odosobnenú reflexiu artefaktov vnímaných niekým iným ako brak, snažia a vždy snažili brak rehabilitovať. Apelujúc napríklad na jeho zábavnosť, recepčnú prístupnosť, intelektuálnu nenáročnosť, či schopnosť transformovať náročný obsah do prístupnej formy, akoby si neuvedomovali, že brak rehabilitovať nepotrebuje, lebo existuje len v ich očiach. Netrúfam si odhadnúť, kedy názor odborníkov prestal formovať verejnú mienku, dokonca pochybujem, že sa tak niekedy dialo, ale odvážim sa tvrdiť, že nikto nikdy literatúru, ktorá ho naozaj oslovuje, uspokojuje a emocionálne napĺňa, ako brak nevníma a nevnímal, nech si o nej myslí, kto chce, čo chce. Nebohý britský spisovateľ, básnik a novinár Gilbert Keith Chesterton v eseji Obrana krejcarových krváků napísal: „Jeden z nejzajímavějších příkladů toho, jak se podceňuje normální život, je populární literatura, jejíž obrovskou spoustu samolibě označujeme slovem brak.“ Ten kľúč, ktorý bol tajomstvom na ceste k braku Chesterton pomenoval presne, je skrytý za slovíčkom „samolibě“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama