Debilný mladý kritik...
Konečne je tu pravda! Konečne niekto nabral odvahu a tresol po stole! Dosť bolo drístov! Všetko spáliť! Písať a kritizovať treba inak (teda tak, ako ja poviem)! Kto tak neučiní, je hlupák, podlizovač a pornograf!„Neznesiteľnosť!“ vykríkol Jaroslav Šrank (možno by mu Kundera poďakoval za názov pre ďalší román). Komu však určil svoj zúfalý rev? Najprv asi kritikom všeobecne, postupne sa však ukázalo, že vinní sú výlučne mladí kritici, neskôr upresnil, že mu ide o kritikov literatúry, hoci ku koncu dáva najavo, že v žalúdku mu najviac ležia mladí kritici poézie. Koho si teda vlastne tento metakritik vzal na paškál? Dúfam, že to aspoň on tuší... Mladí pisálkovia sú však (podľa Šranka) nepochybne vinní v tom, že udržujú pri živote tieto živoriace časopisy svojimi plytkými, naivnými a riťolezeckými kritikami. Navyše používajú poučky komunikačnej teórie, hlúpe metafory, jalové a všeobecné konštatovania, ktoré nikoho neurazia a nič nezamútia. To je vraj pravda o mladom kritikovi. Možno. Keby tu neboli isté nezrovnalosti. Kde nechal metakritik tých, čo píšu o zahraničnej tvorbe, a rovnako tých, čo reagujú na odborné práce? Na nich sa asi celkom nehodia jeho dehonestujúce nálepky. Jednak sa nemajú komu a prečo vopchať a potom, komunikačná teória nie je až taká univerzálna, aby sa hodila na všetko (som si istý, že o tom metakritika presviedčať nemusím). A ďalej, kde berie tú istotu, že každá kritika sa musí veľkohubo vyrovnávať s určitým artefaktom? Kam hodí mladého kritika, ktorý si za nástroj svojho postoja k textu zvolil deskripciu zbavenú akéhokoľvek explicitného hodnotenia? Aj to je alibizmus? Alebo príliš málo radikálny, či nebodaj nehodnotný postup? Metakritik však nemá prečo brať do úvahy tieto iné prístupy, veď by mu to otupilo pero pri písaní jeho barokovej kázne... Čo v tejto žalostnej situácii môže mladý kritik robiť? Pán Šrank by ho možno poslal do knižnice, nech doštuduje zanedbané. Nebezpečenstvo však hrozí aj tam, čo ak natrafí na nejakú nespálenú brakovitú knihu? Nie, nie! Treba mu dať zoznam kvalitnej literatúry (tvorivosť má svoje medze predsa) a príručku, ktorá ho už naučí, ako písať. Ale ktovie, metakritik nijakú konkrétnu radu nedal, žiadnu konkrétnu kritiku nerozobral a ani náznak riešenia neponúkol (iba vykríkol, čo je asi jediné pozitívum). Príklad si treba brať asi od náprotivku, teda od starých kritikov (nech mi odpustia toto označenie). Kde ich však hľadať, kde sú tie haldy kritík, ktoré by nepoučenému ukázali cestu? Možno by sa nejeden mladý kritik rád postavil do radu a čakal, kým mu jeho naivný postoj uverejnia. Miesta je však toľko, že nevedno, kam tí starí harcovníci píšu. Potom sa niet čo čudovať, že mladý nepoučený a drzý kritik sa skutočne závideniahodne má. (redakčne krátené)
