Reklama
Reklama

O psychiatrii

Keď sa chce hovoriť o psychiatrii, môže sa hovoriť, ak chceme, o čomkoľvek. Psychiatria a „život“ sú koextenzívne. Veci života sú (aj) vecami psychiatrie. Možno to testovať. Pomyslite si čokoľvek o čomkoľvek, čo okolo seba alebo v sebe vidíte, a hľa: psychiater ako nosič psychiatrie (ako je kňaz nosič božích vecí) vám o tom môže niečo povedať, a občas veľmi veľa a podstatne, hoci občas málo a nepodstatne.
Počet zobrazení: 609
4psycho-m.jpg

Frieda Fromm-Reichmannová: Principy intenzivní psychoterapie. Preklad Kristina a Jan Černí, Triton, 2003, 214 strán, 479 Sk Anton Heretik, sr., Anton Heretik, jr., Vladimír Novotný, Ján Pečeňák, Alojz Ritomský: EPID, Epidemiológia depresie na Slovensku. Psychoprof, 2003, 200 strán J. Allan Hobson, Jonathan A. Leonard: Out of Its Mind: Psychiatry in Crisis: A Call for Reform. Perseus Publishing, 2001, 292 strán, 17 USD. Keď sa chce hovoriť o psychiatrii, môže sa hovoriť, ak chceme, o čomkoľvek. Psychiatria a „život“ sú koextenzívne. Veci života sú (aj) vecami psychiatrie. Možno to testovať. Pomyslite si čokoľvek o čomkoľvek, čo okolo seba alebo v sebe vidíte, a hľa: psychiater ako nosič psychiatrie (ako je kňaz nosič božích vecí) vám o tom môže niečo povedať, a občas veľmi veľa a podstatne, hoci občas málo a nepodstatne. Vybrali sa tri knihy. Výber bol dosť náhodný, knihy sa stretli na pracovnom stole, ako sa na pitevnom stole nadrealistu stretli napríklad dáždnik, zubná kefka a kniha slovenského novelistu. A hľa: náhoda môže povedať veľa nenáhodného, môže predstihnúť zámer. Pozorujme múdrosť náhody. Prvá kniha je stará. Autorka pracovala v hĺbkach minulého storočia a patrí k dedičom psychoanalýzy. Je psychoterapeutka. Nie je „vedkyňa“ v dnešnom zmysle. V knihe by ste nenašli „hypotézy“, „metódy“, „výsledky“ a „diskusiu“. Autorka je múdra osoba, múdrosť ju robila nedôverčivou k teóriám, jej radcami boli zdravý rozum, skúsenosť, všímavosť, triezve zovšeobecnenia a empatia. Nič viac. Kniha je podľa meradiel vedy veľmi stará a predsa: nestarne, ako nestarnú Pascalove Myšlienky alebo Marcove Aureliove Hovory k sebe. Veľká väčšina psychiatrov by povedala, že kniha „patrí“ do psychiatrie, je autenticky psychiatrická, hoci nie je „vedecká“. Druhá kniha je veľmi „vedecká“. Jej autori premysleli svoj výskumný projekt („depresia“ ako súčasť každodennosti) podľa kritérií dnešnej prísnej, „evidence based“ vedy. Ich štúdia je epidemiologická, pomenovali ju „EPID“, lebo dnes je móda dávať všeličomu skratkovité mená, pôsobí to technokraticky, dynamicky. (Aj na diskotéke vás obsluhuje dídžej). Zistili, ako sa na súčasnom Slovensku udomácnila „depresia“, koľko jej je, ako sa prejavuje, ako sa ľudia liečia. „Depresia“ je to, čo podľa kritérií je depresia, (ako „inteligencia“ je to, čo sa meria inteligenčnými testmi). Výsledky sú vedecky presné. Sú veľmi cenné, lebo nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe sa epidemiológia depresie takto explicitne a veľkoryso neštudovala. Možno ich porovnávať s analogickými výsledkami napríklad v Kanade alebo v Austrálii. Veľa mudrovania v knihe nenájdete: ide o EMPIRICKÉ DÁTA. Nálezy sú „povrchné“: autori nezostupujú do hĺbok organizmu, nepozorujú molekuly, ale KAŽDODENNOSŤ ľudí. Napokon: ak som „depresívny“, zaujímam sa o svoju depresiu, nie o molekuly, ktoré sa chemicky hrajú. Tretia kniha je z Bostonu, je moderná, exemplárne „vedecky“ premyslená, aj keď jej dikcia je zjednodušujúca. Kde nájdete lepšiu „vedu“ ako v Bostone? Ukazuje dôležitý posun v psychiatrickom myslení: je prísne, presné, fundamentálne: čo sa povie, je falzifikovateľné. Psychiatria sa nasťahovala do hĺbok organizmu: k tkanivám, k bunkovým spoločenstvám, k chemickým hrám. O duši sa píše jazykom neurobiológie. Freudovu a freudovskú psychoanalýzu a jej deriváty nahradila „biologická“ teória. Kniha vám ukazuje, ako možno odvodiť z biologickej vrstvy udalostí psychické procesy. Napríklad sen, podľa Freuda kráľovská cesta do nevedomia, je produkt interakcií mozgových jadier a pohyblivých rovnováh mozgových molekúl. Autori sú vstave predložiť biologický výklad vedomia, psychických porúch a terapeutických procesov. Ale: veľká veda jestvuje (podľa autorov) dosť izolovane od psychiatrickej praxe, ktorej organizácia je plná chýb, nedostatkov, predbežností a nedomysleností. Rozčesnutá psychiatria je krízová: treba s ňou ČOSI urobiť. Treba zmenšiť vzdialenosť medzi teóriou a praxou. Tri knihy reprezentujú: Čo? Jednu krízovú, nejednotne sa vyvíjajúcu psychiatriu? Alebo ukazujú psychiatriu ako nie JEDNU, ale ako SKUPINU disciplín, ktorých viacerosť podmieňuje nie nedostatok integračnej sily, ale štruktúra psychickej reality a jej súčasti, psychopatologickej reality? Náhoda nášho výberu nám prihrala otázku, ktorá je dosť základná. Ak chceme, nájdeme jej súvislosť s ďalšou dosť základnou otázkou: ČO je duševná choroba (alebo duševná porucha, hm: ďalšia otázka: Aký je rozdiel medzi duševnou chorobou a duševnou poruchou?). Keby sme boli psychiatri podľa prvej knihy, azda by sme otázku odmietli. Náš problém nie je „choroba“, ale človek, ktorý hľadá pomoc a psychiatri mu pomáhajú. Nájdete človeka, ktorý aspoň občas nepotrebuje pomoc, a psychiatra, ktorý aspoň občas nenájde „psychiatrické“ odôvodnenie svojej pomoci? Kedysi „kartári“ boli nedisciplinovaní ľudia. Dnes sú nosiči závislosti, teda choroby, ktorá má dokonca svoj biologický „korelát“. Psychiater môže asistovať pri riešení nežiaducej zaľúbenosti, pri bojazlivom odkladaní pracovných úloh, pri náboženskej pochybnosti ATĎ. Rozsah psychiatrickej pomoci je praktický problém. Ale psychiatri majú nárok byť „vedecky“ podkutí. Ich časopisy sú také špecializované ako časopisy genetikov a imunológov. O schizofrénii sa nazbieralo veľa nálezov, ktoré potvrdzujú jej chorobnosť. Áno, ale. Predstavme si, že jedák makových rezancov sa podrobí veľmi jemnému vyšetreniu mozgových funkcií. Iste sa nájde (alebo iste príde čas, keď sa nájde) mozgový korelát jedáctva makových rezancov (napríklad v interakcii výbojov talamu a mandľového jadra). Bude správny úsudok: „jedáctvo makových rezancov je choroba, lebo má mozgový korelát?“ Úsudky tohto druhu sú veľmi zvodné, vyzerajú „vedecky“. Teda: ak má schizofrénny mozog svoje zvláštnosti (a nepochybne ich má), je to dôkaz chorobnosti? Druhá z kníh, ktoré sa stretli na stole, ponúka riešenie, naoko „kuchynské“, ale: všetky laboratórne finesy sa overujú až v „kuchyniach“. Choroba sa stáva „chorobou“, keď sa ako „choroba“ prejaví v praxi: v ľudskom svete utrpenia a ťažkostí. Ľudia sú „depresívni“, keď sa trápia, keď sa trápia ľudia v ich okolí, a nie pri nerovnováhe ich serotoninového a noradrenalínového systému. „Neviem, čo robí môj serotonín, ale viem, že sa nemôžem tešiť“: to je „moja choroba“. Z ľudských starostí sa formuje názor o „chorobe“: odborníci z pozorovania týchto starostí odvodzujú svoje názory o symptomatike, o priebehu, o klasifikácii toho, čo pozorujú. Náuka o chorobách je prvotne a definitívne „povrchná“. „Hĺbka“, „mechanizmy“, „patogenéza“, sú druhotné. Teda sociálna objednávka je hlavný činiteľ pri formovaní teórií a patológií. Ako všade v ľudskom svete, aj v patológii má úlohu ideológia. Napríklad ideológia má úlohu v eliminácii osobnosťou akceptovanej homosexuality zo zoznamu chorôb. Psychiatria je teda v rizikovej situácii. Sociálne aj ideologické tlaky ju vyzývajú, aby „psychiatrizovala“ ľudské ťažkosti, napríklad „závislosť od práce“, ale zároveň ju nútia, aby de-medicinizovala iné, napríklad „schizofréniu“, ako sa to pozorovalo v anti-psychiatrickom hnutí. Prax ukazuje, že toto riziko je povážlivé. Inštalovanie vedeckých fundamentov psychiatrie, dnes mimoriadne sugestívne, zdá sa, neprispeje k riešeniu tiež fundamentálnych neistôt: neistôt, ktoré sú dôsledkom krízy ľudskosti. Teda: psychiatria je v kríze presne TOĽKO a presne TAK, ako je v kríze ľudskosť. V pozadí krízy psychiatrie je teda kríza ľudskosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama