Reklama
Reklama

Spiritualita v dejinách

Veriť v osobného Boha, uznávať náboženstvo a hlásiť sa k určitej spiritualite – to všetko je možné prežívať v jednote, ale často ide o tri rôzne veci. Osobný Boh vyvoláva dnes u mnohých ľudí predstavy, ktoré sa im javia ťažko prijateľné a súčasne priveľmi zaväzujúce. Mať náboženstvo je ľahšie. Podobne ako pri filozofii či politike ide o pojem, ktorý je široko použiteľný. Ešte širší je pojem spirituality. Spiritualitou sa môže myslieť napr. cirkevne definovaná svätosť, ale aj relaxačné ezoterické praktiky či dokonca okultné záležitosti.
Počet zobrazení: 565
6_kniha-m.jpg

Veriť v osobného Boha, uznávať náboženstvo a hlásiť sa k určitej spiritualite – to všetko je možné prežívať v jednote, ale často ide o tri rôzne veci. Osobný Boh vyvoláva dnes u mnohých ľudí predstavy, ktoré sa im javia ťažko prijateľné a súčasne priveľmi zaväzujúce. Mať náboženstvo je ľahšie. Podobne ako pri filozofii či politike ide o pojem, ktorý je široko použiteľný. Ešte širší je pojem spirituality. Spiritualitou sa môže myslieť napr. cirkevne definovaná svätosť, ale aj relaxačné ezoterické praktiky či dokonca okultné záležitosti. Knihy, ktoré sa v širokom zmysle slova zaoberajú spiritualitou, sú v súčasnosti dosť žiadané a vydávané. Občas sa medzi nimi vyskytne dielo, ktoré sa kriticky konfrontuje s tzv. novou náboženskou vlnou (new age a pod.) ale len celkom zriedkavo sa stretneme s knihou, ktorá sa spiritualitou zaoberá vedecky. K tomuto typu literatúry patrí text Spiritualita a historie anglického jezuitu Philipa Sheldrakeho, odborníka na stredovekú kresťanskú mystiku a keltské tradície. V teologickej literatúre a v kresťanských encyklopédiách sa pojem spiritualita začína častejšie objavovať až od polovice 20. storočia. V kresťanstve sa spiritualitou tradične myslel duchovný život vo všeobecnosti, respektíve askéza a mystika. Vo francúzskom prostredí sa pojem spiritualité zaužíval od 17. storočia na pomenovanie osobného vzťahu človeka k Bohu. Sheldrake vysvetľuje latinské slovo spiritualis ako pokus o pretlmočenie gréckeho pneuma, ktoré používal vo svojich listoch apoštol Pavol a označoval ním, že človek spolupracuje s Bohom, žije v súlade s ním. Dualistický protiklad medzi duchovným a telesným Pavol nepoznal. Ten sa v kresťanstve objavil až neskôr, keď sa ako duchovné čoraz viac začalo označovať to, čo bolo rozumové, ľudské, čím sa zdôrazňoval protiklad telesného. Medzi príčinami, pre ktoré sa treba odborne venovať spiritualite, spomína Sheldrake potrebu kritickej teologickej reflexie. V prvej časti knihy nájdeme náročnejšie texty, ktoré sa pokúšajú odpovedať na otázky: Ako je možné vôbec poznať dejiny, čo pre nás znamenajú, ako ich dnes možno čítať... Takéto a podobné otázky sa objavujú aj preto, že rýchle spoločenské zmeny popretŕhali mnohé spojivá, ktoré nás spájali s tradíciou, a na vlastné korene (či zázemie) sa mnohí pozerajú len ako na ťaživé bremeno. Samotnou spiritualitou sa teda zaoberá na pozadí zmenených historických podmienok, ktoré priniesli situáciu radikálneho pluralizmu. V druhej časti knihy autor demonštruje dejinne podmienený vývoj spirituality v kresťanstve na dvoch príkladoch: rehoľnom živote a živote, ktorý viedli tzv. begyne. Poukazuje na pluralitu rehoľného života a nezabudne kriticky pripomenúť: Pokiaľ sa táto výzva stane niečím viac ako prosté evanjelium, existuje nebezpečenstvo, ktoré sa v dejinách rehoľného života objavuje, že skrytý obdiv patrí niečomu, čo ponúka istý druh gnosticizmu – tajnému poznaniu či ceste, ktorá sa postupne odhaľuje pred duchovnou elitou. Ako alternatívnu formu spomína ženské hnutie, ktoré bolo v 12. až 14. storočí hojne rozšírené najmä v mestách dnešného Belgicka a Nemecka. Toto hnutie (nikdy nemalo podobu pevnejšej organizácie) sa pohybovalo na hrane medzi laickým a rehoľným životom, ortodoxiou a herézou, a pre svoju nezaraditeľnosť bolo cirkevnou hierarchiou často spochybňované. V nadväznosti na tieto štruktúry a príbehy duchovného života poukazuje Sheldrake aj na pozíciu žien v spoločnosti. Málokto si uvedomuje, že napr. kult panenstva v stredoveku mal aj sociálne korene a pomáhal oslobodiť ženy spod mužskej dominancie. Tretia časť práce sa zaoberá interpretáciou textov a tradícií, ako aj typom kresťanskej spirituality. Predpokladám, že po Sheldrakeho knihe siahnu tí, ktorí sa chcú na odbornej úrovni konfrontovať so spirituálnou ponukou kresťanstva, prípadne tí, ktorí chcú porozumieť vlastnému hľadaniu či svojmu „duchovnému hladu“. Osobne mi pomohla uvedomiť si, ako sme pri svojom hodnotení dejín, dokonca aj tých spirituálnych, ovplyvnení pohľadom víťazných interpretátorov. Podnes najznámejšie modely spirituality sú jednoducho tie, ktoré sa presadili v danom historickom kontexte. To neznamená, že boli a sú jediné možné či správne. Mnohí ľudia sa dívajú na kresťanskú spiritualitu ako na jeden celok. Prežívanie spirituality, hľadanie seba a Boha malo však v rámci kresťanstva veľmi rôznorodé formy, ktoré siahali od života v kláštore cez ľudí žijúcich v pustovni a nezávislých mystikov, cez ľudí, čo žili ako trvalí pútnici, až k ľuďom, ktorí realizovali svoju duchovnosť v bežnom svetskom prostredí. Pravá spiritualita nikdy neutekala od sveta, ale spracúvala podnety prichádzajúce zo spoločnosti, reagovala na ne a spätne bola pre spoločnosť obohacujúcou inšpiráciou. Určité kritérium, kedy sa to deje, ponúka P. Sheldrake na záver: Predsa rovnosť všetkých ľudí a ich skúsenosti pred Bohom, bez ohľadu na ich pohlavie, kultúru a spoločenské postavenie, je základným predpokladom evanjelia, čiže by mala byť základom, na ktorom spočívajú kresťanské duchovné tradície. (Philip Sheldrake S: Spiritualita a historie. Úvod do studia dějin a interpretace křesťanského duchovního života. CDK, Brno 2003, 231 strán, 319 SK )

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama