Čo číta(la), čo nedočítal(a)
Momentálne najčastejšie čítam Nota bene. Kým vyjde nové číslo, články mám dokonale naštudované, a keď prídem domov, nechcem nijaké písmenká ani vidieť. Preto v poslednom čase necítim potrebu čítať obsiahle publikácie, hľadám rýchly relax. Najlepšie sa mi čítajú časopisy (Reflex, Formát, Týden, občas Miau a zahraničné pouličné časopisy) alebo poviedková tvorba, ktorá je dynamická a rýchlo nasýti. Kupujem si napríklad zborníky najlepších prác z literárnej súťaže Poviedka. Nesmiem zabudnúť na Samka Tále a milú Knihu o cintoríne. Dobre sa mi čítala aj druhá kniha Michala Hvoreckého Lovci a zberači. Nedávno som sa potešila Polnočnému denníku Maxina E. Matkina. Z recenzií som túto knihu poznala tak dobre, že sa mi už nechcelo do nej púšťať, a tak som sa k nej dostala až po roku od vyjdenia. Budem vyzerať ako infantil, ale ni to, priznávam sa: Pred niekoľkými mesiacmi som siahla po Troch pátračoch Alfreda Hitchcocka. Keď som s troma pátračmi vyriešila, čo bolo treba, vrhla som sa ešte na Pána Tragáčika. Tento poľský detektív sa z môjho života vytratil veľmi rýchlo. Ukradli mi ho. Tým sa skončil môj návrat ku knihám z detstva. Neprečítala som veľa kníh z povinnej literatúry na strednej škole, pretože patrím k tým, ktorí majú prirodzený odpor k veciam, ku ktorým ich niekto núti. Ale nebojovala som až tak dôsledne a čosi sa na mňa predsa len nalepilo. Dnes som rada. Medzi večne rozčítané knihy v mojej knižnici patrí snár, do ktorého občas nazriem, hoci veľký význam výkladu snov neprikladám. Ale čo ak náhodou... Podobne je to aj v prípade knihy Vplyv mena na život, ktorá sa vždy zíde. Je to typológia mien, ktoré údajne napovedia veľa o tom, akú má kto povahu. Väčšinou to sedí. Ďalšou kapitolou sú encyklopédie, napríklad Kronika ľudstva, ktorú je dobré mať vždy poruke, a nedočítané sú aj všetky moje učebnice cudzích jazykov, ktoré občas odhodlane otvorím a zase rýchlo zavriem.
