Okno do duše

Aký ste mali dnes deň? - Dnes som mal, dá sa povedať, zvláštny deň. Všímalo si ma veľa ľudí, predával som dosť dobre. Čo to znamená dobre? - Omnoho lepšie než iné dni. Nota bene ľudia vnímajú inak ako iné časopisy.
Počet zobrazení: 1406
20-m.jpg

Vlado Polák, predajca pouličného časopisu Nota bene

Kultúra a prežitie sa väčšinou stavajú do protikladu. Kde ide o život, nejde o kultúru. Kde ide o kultúru, väčšinou nejde o život. Dnešným hosťom týždenníka SLOVO je človek, ktorého dôstojnosť a prežite závisia doslova a do písmena od kultúry. Dvadsaťštyriročný Vlado, človek z bratislavskej ulice, sa živí predávaním pouličného časopisu Nota Bene. Je pri ňom od samotných začiatkov, keď časopis začal vychádzať v septembri 2001. Zo zárobku tridsať korún za jeden výtlačok mu patrí polovica. Aby mohol bývať, potrebuje platiť ubytovňu. Za takmer päťtisíc korún nájomného vydrží byť človekom. Modrookého usmievajúceho sa chalana môžete deň čo deň vidieť pri Terranove na električkovej zastávke na Obchodnej ulici. Jeho preukaz predajcu má číslo 21. Vlado sa narodil v Bratislave, detstvo strávil v Taliansku v Benátkach. Vyrastal v detských domovoch v Bielovciach, v Holíči a v Senici nad Myjavou. Je vyučený ovocinár, kvetinár, aranžér a degustátor vína. V Bratislave žije viac ako štyri roky. Zatiaľ je slobodný a bezdetný. Aký ste mali dnes deň? - Dnes som mal, dá sa povedať, zvláštny deň. Všímalo si ma veľa ľudí, predával som dosť dobre. Čo to znamená dobre? - Omnoho lepšie než iné dni. Nota bene ľudia vnímajú inak ako iné časopisy. Šesť rokov ste žili v Taliansku v Benátkach. Aké spomienky, ak vôbec nejaké, máte na toto obdobie? - Dosť pekné spomienky. Medzi Slovenskom a Talianskom je veľký rozdiel, Taliani majú úplne inú mentalitu. Viete tento rozdiel opísať? - Ženy sú tam napríklad dosť pri sebe. Ten rozdiel sa však nedá dobre opísať, to musí každý zažiť. Predsa však, čo by ste chceli, aby bolo na Slovensku, a nie je tu? - Každý človek má nejaké túžby a snaží sa, aby niečo dosiahol, ale niekedy sa to nedá. Túži po mnohých veciach. Pritom sa mu môžu splniť len máloktoré. Čo sa musí udiať v živote človeka, aby sa z neho stal predavač pouličného časopisu? - Niekedy človek nemôže za to, že sa ocitne na ulici. Niekedy áno – predáte svoj byt, pohádate sa so ženou a odídete z domu. Niekedy za to však naozaj nemôžete. Vyrastáte v detských domovoch a štát nemá na to, aby pomáhal všetkým, ktorí v nich vyrastali. Vy ste v nich vyrastali a zrazu ste stáli pred skutočnosťou, ako si zohnať strechu nad hlavou. - Dali mi zoznam robôt, kde som sa mohol uchádzať o prácu, a zoznam ubytovní. Na začiatok tisícpäťsto korún. Dnes sú však všetky ubytovne plné a drahé. Bez trvalého pracovného pomeru vás však nikde neubytujú. Vyučili ste sa záhradníkom. Ako sa dá v Bratislave zohnať takáto práca? - V Bratislave je síce viac pracovných možností, zoberú vás však len ako brigádnika, na dobu určitú, a s tým sa nedá zohnať ubytovanie. Ako si človek, ktorý nemá trvalý pobyt, vybavuje napríklad sociálne dávky? - Človek sa musí hlásiť tam, kde sa narodil. Ak má v občianskom napísanú napríklad Petržalku, tak musí tam na miestnom úrade. Čo myslíte, koľko ľudí, vyrastajúcich v detských domovoch, sa nachádza dnes na ulici? - Tipoval by som, že tak dva a pol tisíc. A koľkí z vašich kamarátov sa zaradili takpovediac do normálneho života? - Z tridsiatich sedemnásti zatiaľ nemajú robotu a ani kde bývať. Čiže skončili ste učňovku, dostali ste tisícpäťsto korún. Čo nasledovalo? - Mal som to šťastie, že som si našiel robotu. Neskôr znižovali stavy a vyhodili tridsať ľudí, z ktorých piati zostali na ulici, ja medzi nimi. Neskôr sme sa však rozdelili. Aké pocity má človek, keď zistí, že zostal na ulici? - Je to dosť ťažké. Taký človek rozmýšľa úplne inak ako bežný človek. V prvom rade rozmýšľa, kde skloní hlavu. Hľadá miesto, kde by bol sám, kde by ho nikto nerušil, čo je tu v Bratislave dosť ťažké. Človek sa totiž snaží byť utajený, alebo ide medzi ľudí, aby zakryl to, že je sám. Aby nepociťoval tú útrapu, že je na ulici, sám. Ako dlho ste boli na ulici vy? - Na ulici som sa sám pretĺkal asi sedem mesiacov. Neskôr som sa dozvedel o časopise Nota bene. Prišiel som na bratislavskú Hlavnú stanicu, kde bolo možné časopis získať. Zaevidoval som sa ako dvadsiaty prvý. Počet predajcov sa začal neskôr rozširovať. Je smutné, ale veľa ľudí si neuvedomí, že takúto šancu majú. Nevedia, kde je. Akoby boli v tuneli, na konci ktorého je vždy svetlo. Ten človek ho však hľadá potme. Čo môže to svetlo zapáliť? - Niekedy sa to svetlo nedá zapáliť. Buď ho človek má, alebo nemá. Môže byť aj dobré semeno, ktoré vyrastie, príde však vietor a aj zdravú rastlinu zlomí. Tak je to aj s človekom. Je silný a zrazu príde vietor – malé problémy, ktoré prinesú veľké problémy – a zlomí sa. Každý človek má svoje problémy, buď malé, alebo veľké. Život na ulici sa väčšinou spája s predstavou množstva alkoholu, drogami. - Na ulici sú aj iní ľudia, nielen alkoholici. Sú aj ľudia, ktorí berú rôzne návykové látky, a tie sú ešte väčším problémom ako alkohol. Máte alebo mali ste aj vy podobnú skúsenosť? - Síce na to trochu vyzerám, ale nie, nemal som. Moja skúsenosť je len sprostredkovaná, na predávkovanie mi zomrela prvá baba. Je to dosť smutné, ale zmieril som sa s tým. Pochopil som však, že smútok treba riešiť inakším spôsobom, ako opíjať sa, brať návykové látky. To už musí byť človek úplne na konci síl. Človek by sa mal nad to povzniesť, ale niekedy sa to nedá. Je to silnejšie. Aká je dôstojnosť človeka na ulici, vlastná hrdosť pri predávaní pouličného časopisu, ktorý vás hneď identifikuje ako človeka bez domova? - Človek má iný spôsob chápania samého seba. Predávanie časopisu ho však aspoň trochu pozdvihne, ľudia si ho aspoň viac všímajú. Niekedy sú však dni, keď má človek pocit, že si ho nikto nevšíma a potom upadáva. Aj bezdomovec potrebujete istú dávku pozornosti, aby prežil. Aby ho aj to, čo sa odohráva na ulici, urobilo v očiach iných ľudí reálnym človekom. - Presne tak. Človek, ktorý predáva tento časopis, sa usiluje aj o to, aby ľudia chápali nielen to, že predáva, ale aj to, aký je vnútri. Snaží sa ukázať, že nie je taký ako ostatní bezdomovci. Že je iný, ako za čo ho považujú. Veľa ľudí má totiž skúsenosť, že mnohí, ktorým na ulici prispeli, pomohli, ich pomoc zneužili, kúpili si napríklad víno. Čo robíte s vaším výnosom za predaj časopisu? - Platím si ubytovňu, ktorá ma stojí 4890 korún mesačne, 180 korún za deň. V izbe som ešte s jedným človekom. Žiadna iná možnosť ubytovania nie je, lebo všetky ubytovne, ktoré sú lacné, sú plné. Ak je človek pod takým obrovským nielen finančným, ale aj ľudským stresom, má tendenciu skúsiť zarobiť peniaze aj iným spôsobom, napríklad dílerstvom. - To nie môj prípad. Niekedy som nad tým možno aj uvažoval, ale toto nie je môj život. Čo je vaším cieľom? - Omnoho lepšie sa uplatniť. Nájsť si robotu, normálnu ubytovňu, kde by som mohol žiť. Nájsť si stály pracovný pomer. Ako a čím ste sa živili predtým, ako ste predávali časopis? - Väčšinou som chodil po charitách – Matka Tereza, Srholec, Heydukova. Rozdávali polievku, cez leto suché pečivo s paštétami. Povedal som si však dosť! Že je zbytočné spoliehať sa na nich, musím sa spoliehať sám na seba. A začal som predávať časopis. Spomínali ste, že o profesiu záhradníka nie je v Bratislave až taký záujem. Vidíte teda možnosť zamestnať sa vo svojej profesii v tom, že by ste odišli niekam inam, mimo hlavné mesto? - Ako záhradník by som sa skôr uplatnil v Nemecku, v Rakúsku a v iných štátoch než na Slovensku. Tu, aj keby som mal to šťastie robiť záhradníka, robil by som ho za minimum peňazí. Viac ako 4500 či 5400 korún by som nezarobil. To by stačilo akurát na zaplatenie ubytovne. Ak mi zostane pár stoviek, to je zázrak. Z toho však človek celý mesiac neprežije. Ako dlho ste ochotný znášať tento zápas a predávať časopis? - Pokiaľ si nenájdem robotu, kde by som zarobil viac. Sú nejaké možnosti? Ako si hľadáte prácu? - Snažím sa aj cez internet. My predajcovia máme možnosť dostať sa k internetu v centrále Nota bene. Ale práce, ktoré sú na internete, sú už väčšinou obsadené, alebo ide len o brigádnické práce na určitú dobu. Vraj spievate v zbore? - Áno, spievam už šesť mesiacov v zbore Slovo života. Je to kresťanský zbor, do ktorého chodia väčšinou mladí ľudia. Spievame v Kultúrnom dome v Dúbravke a v Zrkadlovom háji v Petržalke. Stretávame sa v nedeľu, pondelok a v piatok. Sú v zbore aj iní predajcovia časopisu? - Sme tam traja predajcovia. V zbore o mne vedia, že sem-tam predávam časopis. Nepovedal som im, že stále predávam. Ale vedia to pochopiť. Hovoríte, že sem-tam predávate. Prečo? - Človek nemusí vždy povedať druhému človeku, čo chce ten druhý práve počuť. On to totiž nemusí vždy prijať. Môže byť totiž rozdielneho rozmýšľania. Nemôžeme všetci predsa myslieť rovnako. Lebo ten druhý by hneď vedel, čo si myslím. Ale s tým, že nebudeme myslieť rovnako, súvisí aj riziko, že nás druhí nepochopia. Že nás budú považovať za niekoho iného a zaradia nás do istého obrazu, o ktorom si zase my už vôbec nebudeme vedieť predstaviť, že sa nás týka. - Nezávisí to od toho, ako to človek vníma, ale ako sa k tomu postaví. A aký máte ohlas na tento svoj postoj? - Ak človek z ulice povie niečo zo svojho súkromia, akoby tým zradil sám seba. Moje súkromie je moja identita. To som ja. Môj známy, ktorý tiež predáva časopis, povedal niečo o svojej minulosti jednému človeku a ten to zneužil. Čiže nechcete hovoriť o sebe, aby ste takpovediac neboli vydierateľný cez svoju vlastnú bolesť. - Presne tak. Nie každý je však taký. Niektorí chcú byť stredobodom pozornosti a vedia ublížiť na úkor druhého. Nesmiem ukázať svoju slabosť. Čím slabší sa ukážem, ak ma bude chcieť niekto psychicky zložiť, tak ma zloží. Teória ľudí na ulici je: Never nikomu len sám sebe. Máte niekoho, s kým sa môžete rozprávať o tom, čo všetko ste zažili? - Nie. Všetko si uchovávam u seba v pamäti. Radšej spomínam na tie dobré veci ako na tie zlé. Keď predávate, zastavuje sa pri vás veľa mladých dievčat. - Človek si utvorí istú klientelu. Zoznámi sa s ľuďmi. A ľudia ho vnímajú nielen ako predajcu, ale aj ako človeka. Posledného pol roka však ľudia chodia s čoraz viac sklonenou hlavou, majú dosť svojich starostí. V Bratislave sa pohybuje mnoho skinheadov, prívržencov neonacizmu, ktorí často na ulici bezdôvodne napadnú človeka. Ako ich vnímate vy – človek na ulici? Máte s nimi vlastnú skúsenosť? - Zopárkrát som od nich dostal bitku, viem teda, čo to je. Ľudia by si mali uvedomiť, že neznášanlivosť nie je len v nich. Je možno aj v pocitoch, v nedostatku lásky. Tam vzniká tá nenávisť voči tomu druhému. Máte z nich strach? - Momentálne nie, lebo mám za sebou nových známych, ktorí by mi, ak by bolo treba, pomohli. Poznajú ma aj v okolí, kde predávam – v Terranove, v zlatníctve. Ak by ma napadli, určite by mi prišli na pomoc. Niektorí ľudia si vás všímajú, niektorí prejdú okolo vás bez mihnutia oka. Aký bol váš prvý pocit, keď ste sa s časopisom po prvýkrát postavili na ulicu? - Môj prvý pocit bol, že človek sa strašne podceňuje. Nemal som do toho chuť, taký nemastný, neslaný. Dnes to vnímam úplne inak. Keď sa človek ocitne na ulici, má podľa vás tendenciu skôr sa skryť. Teraz ste na očiach, medzi ľuďmi. - Aj ja som sa zo začiatku strašne hanbil. Myslel som si, že si budú zo mňa robiť posmech. Keď som začal predávať Nota bene, ľudia si mysleli, že ide o nejaký sektársky časopis. Zo začiatku to bolo naozaj dosť ťažké, ľudia si však pomaly na časopis zvykli a berú nás už inak. Aj ja som si už zvykol a tie pocity už nie sú také, aké som mal na začiatku. Ako by sa mohli reálne zmeniť podmienky ľudí na ulici? - To je pekná predstava, ale niekedy záleží aj na tých ľuďoch na ulici, či sa chcú zmeniť. Máte nejaké informácie, ako je to s ľuďmi na ulici napríklad vo Viedni, v Čechách? - V Čechách majú ľudia predávajúci ich pouličný časopis Nový prostor omnoho lepšie podmienky, ako sú tu. Majú priestory, kde sa môžu stretávať, kde si môžu dať kávu, čaj. Predávate časopis, predpokladáme, že ho aj čítate. Čo hovoríte na jeho obsah? - Teraz ho už veľmi nečítam. Redakcia sa v prvom rade snaží aj o to, aby si ho mohli prečítať aj ľudia, ktorí ho predávajú. Aby predali viac kusov. Ale predajca sa snaží predať čo najrýchlejšie čo najviac kusov, aby si zarobil na ubytovňu, tak ani nemá čas si ho prečítať. Predávate pred Terranovou na Obchodnej ulici na zastávke električiek. To miesto ste si vybrali sám? - Keď som začal s predávaním časopisu, bolo v meste viacero miest, kde bolo možné predávať. Veď nás bolo len 21. Teraz je len v Bratislave evidovaných 1492 predajcov. Ale denne predáva časopis len štyridsať ľudí, niekedy päťdesiat. Znamená to, že tých 1492 ľudí žije na ulici? - V skutočnosti je ich viac. Zatiaľ je evidovaných v Bratislave štatisticky dvetisícpäťsto ľudí. Podľa mňa je ich viac ako tritisíc. Máte svoje stále miesto na predávanie. Čo by ste urobili, keby sa nejaký iný predajca postavil na vaše miesto? - To je vec dohody. Keď tam nie som, môže na mojom mieste predávať. Ak však príde vtedy, keď som tam, musím ho nahlásiť. Preukaz ani časopisy mu nesmiem zobrať, tie mu zoberú v Nota bene. Nebojíte sa pomsty z ich strany? - Človek, ktorý žije na ulici, sa nemôže báť pomsty. Predávanie časopisu sa riadi podľa určitých pravidiel. - Máme Kódex predajcu. Ten, kto príde, kúpi si časopisy, ten predáva. Musí prísť do piatich dní. Kto nepríde do piatich dní, dostane stopku. Rovnako dostane stopku ten, kto predáva, keď má vypité. Keď predajca poruší kódex, tak mu vezmú preukaz a dostane stopku – na týždeň, mesiac. Ak sa ani potom nezlepší, preukaz sa mu odoberie natrvalo. Predávate každý deň? - Predávam každý deň. Už dva roky aj niečo. Každý si určuje sám, koľko hodín bude časopis predávať. Má však snahu zarobiť, čo najviac. Na bývanie. Prežiť. Ja začínam okolo desiatej a končím večer o siedmej. Predtým ste pracovali ako záhradník. Keď to porovnáte, čo je ťažšie – predávať časopis, či robiť v záhrade? - Ono sa zdá, že predávať časopis je ľahká robota. Ale skúste sa postaviť na sedem či osem hodín na jedno miesto, či sa len hýbať po jednom priestore. Každá robota je svojím spôsobom ťažká. Každá má svoju únavu – fyzickú i psychickú. Čo robíte, keď sa chcete odreagovať? - Keď mám čas odreagovať sa, čo je málokedy, tak rád chodím do prírody. Teraz v zime sa to už veľmi nedá. Ako predajca nemám veľa možností. Kvôli čomu? Že ako predajca máte obmedzené množstvo financií? - Aj kvôli financiám. Ale mnohí majitelia podnikov, reštaurácií, ma v nich neradi vidia. Že im odlákavam klientelu. Len preto, že som predajca. Preto, aby človek prešiel tunelom ku svetlu, je dôležité, aby sa obklopil ľuďmi, ktorí ho ťahajú aj ďalej. Medzi akými ľuďmi sa dnes pohybujete? - Ja sa rád zoznamujem s novými ľuďmi. Nesnažím sa však nasilu uzatvárať priateľstvá. To príde samo. Keď sa chce so mnou niekto baviť, príde za mnou, osloví ma. Čo hovoríte na názor, že časť ľudí na ulici je na nej aj z vlastného rozhodnutia? - Poznám takých. Jeden kamarát mal možnosť ísť bývať na ubytovňu, ale odmietol ju. Radšej žil medzi kamarátmi na ulici. Často hovoríte, že „je to v tom človeku“. - Niekedy si osud určí človek sám. Aj ho sám mení? - Človek si určuje život sebe vlastným spôsobom. Ide svojou cestou. Ak sa však nechtiac dostane do nejakých problémov – sú to malé problémiky, z ktorých však môže urobiť veľké, vybočí z cesty a upadne ešte nižšie, než bol. Veríte teda na osud? - Niekedy je osud pekná vec. Niekedy dosť krutá vec. Nezávisí však len na tom jednotlivcovi, ale na viacerých. A veríte na šťastie v živote? - Šťastie má dve strany. Ako minca. Keď sa naruší jedna strana, poruší sa aj druhá. Pokladáte sa za šťastného človeka? - Nepokladám sa za šťastného človeka. Šťastný človek si možno len myslí, že je šťastný. Môže byť neskôr aj smutný. Máte teda strach z toho, keď sa cítite spokojne? - Áno. Človek sa môže tak cítiť, ale potom to príde. Aj strom, ktorý vyrastie, môže zvnútra hniť, a zvonku môže byť pekný. A čo láska? - Láska medzi ľuďmi existuje. Človek by ju mal viac vnímať, ale niekedy sa to nedá. Teraz nemám dôvod mať lásku, byť zaľúbený. Pretože na to nemám čas. Sú síce medzi predajcami aj páry. Ja rozmýšľam inak. Najskôr potrebujem normálne žiť, bývať a až neskôr to ostatné. Čo pre vás znamená rodina? - Neviem. Ako dieťa som žil v detskom domove. Najprv šesť rokov v Taliansku, potom ma premiestnili na Slovensko. Mamku som videl dvakrát. Ale pribuchla za mnou dvere. Zavrela okno. Okno do duše. Možno za to nemohla, neobviňujem ju za to. Detský domov poskytne dieťaťu zázemie, vzdelanie do osemnástich rokov. Potom prichádza obrovská neznáma, mladého človeka vypustia do života, kde sa už o neho nik nestará. - Mladý človek dostane tisícpäťsto korún na začiatok a dovidenia. Čo bude mať vo vrecku o mesiac, to už nikoho nezaujíma. Ja som sa po vyučení zamestnal v Bratislave, po dvoch rokoch roboty som sa ocitol na ulici. Udržiavate kontakt s detským domovom, v ktorom ste vyrastali? - Nie. Chcel som byť samostatný. Keď decko vyjde z detského domova, snaží sa nájsť blízkych ľudí. Niekoho, kto by mu pomohol. Spomínali ste, že vám pomáhajú ľudia z cirkevného zboru Svetlo života? - Pomáhajú. Existuje tam symbióza, keď človek potrebuje pomoc, radu. Ale odtiaľ potiaľ. Záleží na človeku, či si chce alebo nechce pomôcť. Koľkokrát ste zimovali na ulici? - Dva roky. V Bratislave môžete ísť buď na hlavnú vlakovú stanicu, alebo do hypermarketu Tesco, ktorý je otvorený dvadsaťštyri hodín. Človek, keď chce prežiť, zvykne si na všeličo. Starší ľudia však trpia omnoho viac ako mladší. Poznajú sa navzájom ľudia, ktorí žijú na ulici? - Všetci sa nemajú možnosť poznať. Väčšinou tvoria skupinky, v ktorých sa poznajú. Aj Tesco má istý vnútorný poriadok, Hlavná stanica tiež. Tá sa na noc zatvára. - Je to na niečo aj dobré. Pretože ľudia, ktorí sú na ulici, by mohli zmeniť svoj život. A to tým, že by mohli začať predávať Nota bene. Väčšina z nich to nechce. Prečo si myslíte, že nechcú? - Už mali tú možnosť. Chcú žiť pohodlnejším životom, aby ich druhí obsluhovali. Spoliehajú sa na charity. Väčšina ľudí, ktorí žijú na ulici, ani za to nemôžu. Cítia sa menejcenní a slabí pre túto spoločnosť. Snažia sa prežiť, aj za cenu porušenia vlastnej dôstojnosti a žobrú. Niektorí si za to, že sú na ulici, môžu sami. Lebo napríklad hrali na automatoch, žena ich vyhodila z domu. Ako je to s organizovaným zločinom a životom na ulici? - Organizovaný zločin ide podľa istého plánu. Život človeka na ulici nejde podľa nijakého plánu. Musí každú chvíľu myslieť na to, či ho niekto nezbije, nenapadne len pre pár drobných, či na druhý deň bude ešte žiť. Život na ulici súvisí aj so žobraním. - Väčšina ľudí sa nevie vcítiť do pozície človeka na ulici. Všetkých posudzujú podľa jedného. Každý, kto je na ulici, podľa nich pije. Ale už sa nepýtajú, prečo pije, že možno má na to svoje dôvody. Že má za sebou napríklad nejakú rodinnú tragédiu. Alebo sa dostane k drogám len preto, že sú v tom kamoši, a on sa cíti sám. Smutné je, že mnohí vnímajú všetkých ľudí na ulici rovnako. Nie každý však môže za to, že pije alebo berie drogy. Môžu za tým byť problémy v rodine, v partii. Stretli ste sa s niečím takým ako žobrácka mafia – s ľuďmi, ktorí vyberajú peniaze od žobrákov? - Možno také niečo existuje. Neviem však, že by niečo také v Bratislave bolo. Kto vás chráni, keď potrebujete ochranu? - Ochraňujú ma ľudia, ktorých na ulici nestretávam. Mám za sebou ľudí, ktorí patria do mojej rodiny. O akú rodinu ide? - Nejde o nijakých organizovaných zločincov. Navzájom si pomáhame v symbióze, sme ako jedna veľká rodina. Koľko ľudí tvorí túto rodinu? - Asi 650. Zatiaľ. Pomohli mi napríklad s mojou súčasnou ubytovňou. Keď som nemal peniaze, požičali mi. Na druhý deň som im peniaze samozrejme vrátil. Ako vnímate tvrdenie, že „silní majú prežiť, slabí majú odísť“? - Je to smutné. Pretože silnejší by mal pomôcť prežiť tomu slabšiemu. Na Slovensku každý každému závidí, pritom si mnohí neuvedomujú, že aj oni sa raz môžu mať horšie ako dnes. Snívate o niečom, keď stojíte na ulici a predávate Nota bene? - Niekedy snívam, že budem mať lepší život. Že si nájdem normálnu robotu, že budem mať rodinné zázemie. Kde strávite Vianoce? - V ubytovni. Ako každý rok. Na Silvestra pôjdem do mesta, aby som nebol sám.

S hosťom SLOVA sa zhovárala redakcia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984