Ako možno vyhrať šťastie

Niekde býva zvykom prestierať na štedrovečerný stôl o jeden tanier navyše. Pre tých, ktorí odišli, ale aj pre tých, ktorí sa vracajú. Pre všetkých, ktorí v ten večer nestačia prísť do cieľa svojej cesty a chcú sa niekde uprostred občerstviť blízkosťou ľudí. Niektorí z nás však zvyknú tanier navyše prestierať v sebe. A stále. Aj vtedy, keď sa sami musia stravovať v menze. Ku ktorým chcete patriť vy?
Počet zobrazení: 1360
26-m.jpg

Niekde býva zvykom prestierať na štedrovečerný stôl o jeden tanier navyše. Pre tých, ktorí odišli, ale aj pre tých, ktorí sa vracajú. Pre všetkých, ktorí v ten večer nestačia prísť do cieľa svojej cesty a chcú sa niekde uprostred občerstviť blízkosťou ľudí. Niektorí z nás však zvyknú tanier navyše prestierať v sebe. A stále. Aj vtedy, keď sa sami musia stravovať v menze. Ku ktorým chcete patriť vy? Myšlienkami, ktoré sa dnes ocitli v záhlaví tejto reportáže, sa končilo moje rozprávanie o putovaní za odpoveďou na otázku „Neprenocovali by ste ma?“ pred pätnástimi rokmi. Vyšlo presne 23. decembra 1988 pod titulkom Tanier navyše a ja sa k tým myšlienkam najmä v posledných rokoch vraciam čoraz častejšie. Boli by sme, aj tí, ktorí onen tanier navyše na štedrovečerný stôl kladieme, schopní pozvať pocestného, ktorý by s prosbou o sústo ľudskej blízkosti zazvonil pri našich dverách? Tá otázka ma mátala tak nástojčivo, až ma vyprovokovala zopakovať svoju vtedajšiu cestu k dverám ľudského vnútra po pätnástich rokoch znova. Dovolila som si však istú obmenu. Čo je našou hviezdou, čo by bolo cenným darčekom? Len strach, že ma niekde odbijú chladným slovom, ľahostajnosťou, alebo na mňa pustia psa, bol rovnaký ako vtedy. A rovnako ako vtedy som nemala strach len z toho. Predovšetkým som sa bála, či sa mi podarí nájsť aspoň jediný dôkaz o tom, že rozprávka o ľudskej spolupatričnosti má šancu na život aj v súčasnosti. Aby som vo svete, kde sa viac ako kedysi bojíme otvárať dvere neznámym, mala aspoň akú-takú šancu na úspech, neklopala som na dvere bez výberu. Smer mojej predvianočnej cesty určovala modrá hviezda. Hviezda, ktorá svieti ziskom Možno taká hviezda svieti alebo ešte nedávno svietila aj vo vašom okne. Pre tých, čo si ju dajú do okna, je nádejou, že privábi peniaze z firmy Orion, vyrábajúcej čokoládové sladkosti, pre zástupcov Orionu zase znamením, že minimálne vďaka nej idú ich výrobky na odbyt. Lebo kto si ich kupuje, má šancu, že ak ho na základe modrej štvorramennej hviezdy s nápisom Orion v okne navštívia pracovníci firmy, a preukáže sa nejakými výrobkami, môže získať nejaké peniaze. Reklamná hviezda teda môže byť ziskom pre obe strany, ktoré prijali túto hru na šťastie. Pre koho väčším, napovedá fakt, že kým za to, že jej vo svojich oknách robia reklamu, honoruje firma len niekoľkých zákazníkov, svoje výrobky nepriamo prinúti kupovať všetkých, ktorí si jej obchodnou značkou uberú trochu svetla z okna. Aj tých, ktorým jej zástupcovia nikdy neprinesú ani bonbón, nieto peniaze. Ja som sa za svetlom reklamnej hviezdy vybrala, lebo som verila, že v domácnostiach, ktoré sa zapojili do hry na nádej, že práve u nich zazvoní posol Orionu s plnými vreckami peňazí, nezaplesnú dvere pred nosom ani mne. Výsledky, ako sa ukáže na záver, boli zvláštne. To môže vymyslieť len život „Tu je! Zastav!“ skríkla som na syna, ktorý mi na ceste robil spoločnosť pre prípad, že by ma niekto, sklamaný, že namiesto peňazí nesiem len zvedavé otázky, predsa len chcel namiesto pozvania do bytu inzultovať. Po dlhom bezvýslednom blúdení klasickými trnavskými ulicami s rodinnými domami neďaleko cukrovaru konečne hviezda, ktorú ešte nestihli zvesiť. Visela v okne, ktoré na predvianočné upratovanie zjavne ešte len čakalo. Nemohla som naň však zaklopať, pretože dom mal predzáhradku, zvonček, ktorým by som sa dozvonila, bol vytrhnutý a bránička zamknutá. Na moje hlasné Dobrý deň sa síce kdesi za rohom domu čosi pohlo, no k bránke pribehol len malý belavý pes. Privrávala som sa mu však márne a márne som búchala aj na bráničku. Zdalo sa, že domácich niet. Pretože potom už v okolitých domoch nebolo ani hviezd, s rozhodnutím skúsiť šťastie v najbližšej dedine sme sa usilovali vymotať na výpadovku. „Aha, tam sú až dve vedľa seba,“ potešili ma trnavské paneláky. „Dá sa tu parkovať?“ „Jasné,“ vyhlásil môj potenciálny ochranca. „Zdá sa mi, že tu niekde by mala bývať jedna kamarátka z Katarínky. V lete sme tu z tábora čosi vybavovali.“ Katarínka je familiárny názov pre tábor nadšencov obnovujúcich cez prázdniny zrúcaniny kláštorného komplexu svätej Kataríny pri Dechticiach a ja som si povedala, že to by mohlo byť dobré znamenie. Lenže hoci sa mi napriek guli na vchodových dverách podarilo dostať do domu, ba podľa okna aj správne odhadnúť poschodie i byt s hviezdami, nedostala som sa k nim ani na druhý pokus. Zazvonila som teda oproti. Keď som pánovi, ktorý mi otvoril, vysvetlila, že hviezdy Orion hľadám vlastne preto, aby som si ľahšie prekopala cestu k rozhovoru o význame ľudského svetla a blízkosti pre život, o obdarúvaní a spolupatričnosti a či by sa na taký rozhovor nepodujal on, ukázal na tašky za sebou. „Nehnevajte sa, je piatok popoludní a chystáme sa preč,“ odmietol s úsmevom. Ale mám vraj skúsiť na piatom poschodí. Možno bude doma inžinier Bošnák, veľmi milý človek, a navyše, primátor Trnavy. Najväčším darom by mohol byť čas „Prepáčte, nemá dcéru na farmácii?“ ozval sa mi za chrbtom syn, ktorého som v snahe nevyplašiť prípadných hostiteľov jeho výškou nechala stáť na medziposchodí. Vraj trafil dobre. Jedna z primátorových dcér je naozaj budúca farmaceutka. „Možno je to Lubenia z Katarínky,“ utrúsil môj sprievodca. „Ideme?“ Nemohla som neísť. Také náhody sa nedejú každý deň. Dvere sa otvorili na prvé zvonenie. Keď som zbadala útlu dievčinu so šálom okolo krku a nádchou v nose, začala som sama pre seba nečakane, úplne mimo plánu: „Dobrý deň, nepoznáte náhodou Tohoatoho?“ Na sekundu zauvažovala a potom s istotou prikývla. „Poznám.“ „Ja som jeho mama, on je tu tiež, ale ja som tu pre niečo iné,“ zamotávala som sa čoraz viac a bleskovo sa snažila vysypať, o čo ide, aby, nebodaj, nezabuchla dvere. „Sú doma vaši rodičia?“ Dievčina, viditeľne pobavená mojím jachtaním, sa usmiala. „Mama stojí za vami, práve prišla.“ Pani Bošnáková, pekná, upravená žena, sa ma síce trochu nedôverčivo a trochu začudovane spýtala, čo potrebujem, a že sa ponáhľa, no vzápätí, aby som to vraj nevysvetľovala medzi dverami, ma pozvala dnu. Aj by sa na tému ľudského svetla či obdarovávania pozhovárala, no, sama vidím, nemá čas. Videla som. Okrem nádherných sukulentov bola aj predsieň u primátorovcov Trnavy zaprataná vecami, ktoré mali čoskoro viezť rodičom pani Bošnákovej do Bučian. V sobotu bude zabíjačka. „Čas by bol pre nás asi najväčším darom. Manžel má dnes dokonca vypísanú dovolenku, lenže prišiel francúzsky veľvyslanec, tak sa mu šiel venovať,“ usmiala sa. Inžinier Bošnák vníma primátorovanie ako službu občanom a v súvislosti s budovanou automobilkou Peugeot aj ako službu Slovensku, dovolenka teda musela ustúpiť. Ale pomoc starým rodičom je tiež služba, takže prenasledovania primátora sa vzdávam. Netuším, že druhý deň môjho putovania mi ho predsa len privedie do cesty, takže v tejto reportáži o ňom ešte bude reč. Vidiek býva triezvejší ako mesto Ďalšie modré hviezdy som už v Trnave nehľadala. Mesto, kde mi pred pätnástimi rokmi po nesmelej otázke bez váhania okamžite ponúkla nocľah elegantná predavačka z vtedajšej predajne OTEX-u, pani Hilda Kolleová, ktorá striktne odmietla akýkoľvek honorár, pretože jej stačil pocit, že neodmietla pomôcť, bola pre mňa tento rok menej úspešné. V blízkych Bučanoch ani Trakoviciach som štvorramennú hviezdu v oknách neobjavila. Možno preto, že sa skončilo ďalšie kolo hry na šťastie. Možno preto, že starostlivé panie domov si do vianočne vyumývaných okien radšej zavesili adventné venčeky. A možno len preto, že vidiecky človek je predsa len naučený viac veriť peniazom v hrsti, než ich míňať na nádej, že zbohatne maškrtením, z ktorého plynie zisk komusi inému. Postupujúci čas farbil deň na tmavosivo a ja som prestala dúfať, že piatkový večer dospeje do nejakej modrohviezdnej pointy. Tesne pred okresným mestom Hlohovec som však napriek skepse predsa len náhle zavelila: „Poďme cez Šulekovo, je to len pár kilometrov navyše.“ Veľké U, ktoré bolo treba prejsť dedinou, kam sme voľakedy dávno na hodinách dejepisu chodievali k pomníku popravených národovcov Šuleka a Holubyho, sme už mali takmer za sebou, keď sa objavila tretia hviezda mojej cesty. „Nuž teda poďte, keď idete s dobrým úmyslom,“ pozvala ma dnu staršia pani, keď som zazvonila. A hoci som ju upozornila, že idem kvôli ich hviezde v okne, no nenesiem ani peniaze, ani výhru, ba ani, ako som si, vzhľadom na deti, zahanbene uvedomila, čokoládu, pozvanie neodvolala. Namiesto čokolády lokše „Hviezdu dala do okna nevesta,“ spomenula si pani Anna Paulovičová, ktorá by, pravdaže, proti výhre tiež nenamietala, veď do domu sa zíde každá koruna, no vie, že spoliehať sa treba predovšetkým na vlastné sily. Pani Anna porodila manželovi Štefanovi tri dcéry a syna a za šesťdesiatsedem rokov svojho života zažila dosť, aby vedela, čo sú ozajstné ľudské hodnoty, a skôr ako v reklamných hrách ich hľadala v istote ľudských vzťahov. Zohrievajúc sa pri kachliach, cez ktorých sklené dvierka nás oheň nezohrieval len teplom, ale aj dušu presvecujúcim svetlom, spomínala, že je to skoro ako v časoch jej detstva v Andači. Tma prichádzala v zime skoro, svetlom i teplom bolo treba šetriť ako teraz, a tak celá rodina sedávala pri sporáku a namiesto televízora sa zabávala rozprávaním. Teraz žijeme rýchlejšie. Jej syn, rušňovodič ako nebohý manžel, bol práve so ženou na predvianočných nákupoch a ona namiesto seba nechala rozprávať vnúčence. Osemročná Kristínka by chcela byť učiteľkou či zdravotnou sestrou (a žiacka knižka so samými jednotkami napovedá, že by mohla rúbať aj vyššie), šesťročný Matúš zasa rušňovodičom ako ocko. Pod stromčekom bude hľadať autodráhu a Kristínka knižku o zvieratkách. Pani Paulovičovej, ktorá nás ponúkla v tomto kraji často pripravovanými skvelými lokšami s husacou masťou, by stačilo aj zdravie a radosť z vnúčat. Želám jej ho a zberám sa ďalej. „Ale orionske auto chodilo po ulici už včera, a nič,“ namietal malý Matúš, keď som mu na rozlúčku želala, aby sa im raz nejaká výhra z Orionu ušla. Ešteže mám adresu, napadlo mi urobiť deťom, ktoré mi svojím nadšeným rozprávaním a recitovaním básničiek dali prvý tohtoročný vianočný darček, radosť namiesto firmy, ktorá ich trochu sklamala. Ja budem mať v neďalekom Hlohovci možno viac šťastia. Odkiaľ cítiť človečinu Šťastie som nemala aj mala. Orionskych hviezd na ceste do mesta nebolo, piatkový podvečer na hlohovskom námestí vrcholil nákupným hemžením a ja som sa pár minút pred sedemnástou vybrala hľadať imaginárne hviezdy do mestskej knižnice. Štvorramenná síce nevisela ani v jednom jej okne, no nečakaný zisk, ktorým som sa jej prostredníctvom dala zvábiť, ma neminul. A hoci knižnica pre nedostatok finančnej podpory prišla o samostatnosť aj o viaceré zamestnankyne a je už len časťou Mestského kultúrneho centra, usiluje sa držať nad vodou tak, že ten zisk bol v istom zmysle väčší, než sľubuje reklamný symbol Orionu. Náhoda ma sem priviedla pár minút pred začiatkom čítania z tvorby regionálnych autorov a zoznámila ma s veršami aj prózami, ktoré možno nikdy nikto nevydá. Ony však môžu veľa dať. Autorom aj tým, ktorí sú ochotní počúvať a rešpektovať v neprofesionálnych veršoch tvorivosť. Vo mne tak zaznela báseň študentky Márie z Katedry žurnalistiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre: Človečí Boh Byť Bohom je asi drina. Má to s nami ťažké, a my s ním. No i z jeho dlaní smrdí človečina, keď sa občas kŕmi ľudským snívaním. „Zavesím si na nohy okovy, človeku krídla z lásky odovzdám.“ To aby bol i Boh i človek o meter bližšie ku hviezdam. A to som ešte nevedela, že na druhý deň budem na vlastné oči vidieť, ako môžu také krídla narásť a niesť na sebe jeden ľudský život. Hviezda, ktorá má meno Ivko Inžinierka Miriam Špacírová z Leopoldova sa mi prvý raz ozvala pri ktorejsi zo zmien sociálnych zákonov. Chcela si ujasniť, či bude mať vzhľadom na závažné zdravotné postihnutie svojho synčeka nárok na niektoré druhy kompenzačných príspevkov. Ukázalo sa, že avizované zmeny sa do zákona nedostali, no z hlasu pani Špacírovej napriek tomu vyžaroval optimizmus, ktorý v kontexte s jej situáciou vzbudzoval zvedavosť. A tak som si zaumienila, že keď raz budem mať cestu okolo, určite ju navštívim. Lepšiu príležitosť ako putovanie za hviezdou sladkej nádeje som si ťažko vedela predstaviť. Sobotné predpoludnie u Špacírovcov bolo plné džavotu štyroch detí, slnka, predvianočnej pohody a úsmevov. Napriek tomu, že 34-ročná Miriam je jednou z tých, ktoré postihlo hromadné prepúšťanie zo Slovakofarmy a v januári už bude nezamestnaná. Napriek tomu, že jej bezmála šesťročný syn Ivko má ťažké zdravotné postihnutie. Napriek tomu, že posudkový lekár síce určil mieru jeho funkčnej poruchy na 90 percent a odbor sociálnych vecí okresného úradu Špacírovcom zamietol pred rokom žiadosť o priznanie peňažného príspevku na auto, kam by sa Ivan zmestil aj so špeciálnym kočíkom, aj na úpravu kúpeľne. Ivan je pritom krásne, fyzicky veku primerane vyvinuté šesťročné dieťa, no môže len ležať. Sedí, len ak ho niekto drží na rukách, ale v snahe nejako sa prejaviť, sa hádže tak, že udržať ho možno len s veľkým úsilím. Neviem si predstaviť, ako s takým dieťaťom možno bezpečne cestovať vlakom. A cesty na pravidelné lekárske prehliadky, ak treba tak so všetkými štyrmi deťmi naraz, lebo Špacírovcom sa pred dvoma rokmi narodil ďalší syn Mirko, sú nevyhnutné. Ľudia zabudnutí zákonom Miriam a jej manžel Ivan sa na druhé dieťa tešili spolu s dcérkou Gabikou. A hoci bruško budúcej mamičky rástlo akosi rýchlo, podozrenie, že Miriam by mohla mať dvojičky, lekár nepotvrdil. Keď sa potom narodila Marcelka, nikto nepočítal s tým, že na svet sa bude pýtať aj jej priečne uložený braček. Preto sa ho naň podarilo priviesť prineskoro na to, aby bol zdravý. Má bezmála šesť rokov, no väčšinou leží, pri sedení ho treba držať, nerozpráva. Ale vníma, možno ho kŕmiť lyžičkou, trochu rozcvičovať a najmä, možno ho ľúbiť. To je to najdôležitejšie, čo mu dáva rodina. Spoločnosť dáva čokoľvek menej rada, a už vôbec nie sama od seba. Rodina dostáva päťstokorunový príspevok mesačne na benzín, 200 korún za opotrebovanie šatstva a okrem hovorov, ktoré hradí plne, platí za používanie telefónnej linky namiesto bežného poplatku 33 korún mesačne. Takmer ani o jednom kompenzačnom príspevku sa však Špacírovci nedozvedali na úradoch, ale od podobne postihnutých rodín. Akoby tí, ktorí by im mali pomáhať, dostávali bonusy za zatajovanie ich nárokov. Viac pochopenia prejavila Spoločná zdravotná poisťovňa, ktorá Ivkovi priznala namiesto 60 až 100 plienok na mesiac, hoci ich mesačne spotrebuje do 150. Po výnimku si však treba chodiť každé tri mesiace. Samozrejme, bez istoty, že im ju poisťovňa automaticky prizná. A pritom, čím bude Ivko starší, tým vyšší bude zrejme počet plienkových nohavičiek, bez ktorých sa nezaobíde. Našťastie Ivko bude mať stále istotu, že stúpať bude aj láska, ktorá ho obklopuje. A hoci si ju nikdy nebude vedieť uvedomiť, určite ju nejakým spôsobom bude cítiť. Lebo na takéto deti je, ako vraví Miriam Špacírová, zabudnuté len v našich zákonoch. Blízki ľudia na nich zabudnúť nemôžu, nesmú a nechcú. Svetlo krémešov a čaju Santa Maria Sobotné popoludnie sa pomaly chýli do druhej polovice. Kde hľadať ďalšie hviezdy, keď nielen sebe navzájom, ale aj reklame veríme čoraz menej? Tam, kde cítiť hĺbku vesmíru, až ju takmer možno nahmatať. A tak som cieľavedome zavelila: „Špačince.“ A v tejto dedinke, ktorá je už viac predmestím Trnavy ako vidiekom, som namiesto štvorramennej hviezdy hľadala veľmi konkrétny dom. Orionku tam síce v okne nemajú, no svetlo im nechýba. Starosta Ľuboš Matlák a jeho žena Zlata vedia žiariť, aj keď je v nich samých z nejakého dôvodu tma. Zlata, učiteľka prírodopisu a chémie, ale aj tvorivého písania, autorka mnohých básní a básnických zbierok Všetky blízke bytosti a V krajine chodidiel. Starosta ako pevný bod, s ktorým za chrbtom možno hýbať ak už nie zemeguľou, tak určite životom v obci. Starosta realista, ktorý na poznámku o želaní zdravia s nadhľadom pripomenie, že každý si síce ako prvé želá zdravie, no jeho skúsenosť hovorí, že keď má človek peniaze, je zdravší. Hoci šero začalo na zem ešte len sadať, lampa nad vchodom ich domu bola zažatá. Čakala ako maják. V kuchyni na sporáku voňal ešte nepokrájaný krémeš na sobotu, med a čaj Santa Maria. Zlata Matláková mi na otázku, čo je jej hviezdou, povedala, že zdravie, rodina dcéry Tatiany a ďalšie obyčajné ľudské veci. A keď som sa spýtala, ako sa má jej sestra Majka Trajková, ktorej pred pár rokmi zistili a úspešne liečili leukémiu, a ja som bola trochu pri tom, vstala a podišla k telefónu. Všetky blízke bytosti Majka býva v Trnave a Zlatka ju láka od žehlenia na krémeše. Nech príde sama porozprávať, ako sa má. Manžel Ľuboš vôbec nenamieta, hoci každú chvíľu čaká remeselníkov, ktorí majú dačo domajstrovať na dome. Nezdá sa mu však čosi vonku na ceste. „Skočím sa tam pozrieť,“ hovorí. „Zdá sa, že na mostíku havarovalo auto, možno budú potrebovať pomoc.“ Vonku leje ako z krhly a auto sa na mostíku naozaj prevrátilo. Našťastie, nikomu sa nič nestalo. Čo bolo ďalej, som sa už nedozvedela. Dom vzápätí ožil štebotom Majky a Ľubča Trajkovcov a Majkinej i Zlatkinej mamy Antónie Marušincovej. Niektorí sa zdravíme, niektorí zoznamujeme. Trajkovci spomínajú, ako medzi dvoma Majkinými chemoterapiami kupovali chatu, lebo bola aj lacná, aj na peknom mieste, hoci prístupná len pešo. Pripomínajú si leto, keď mali na návšteve v miniatúrnom byte päť či šesť príbuzných z Macedónska. Ja pridávam včerajší zážitok s primátorom, presnejšie bez primátora Trnavy a dozvedám sa, že je to naozaj veľmi vyťažený človek. Ako jeden z mála sa napríklad na dobročinných akciách nedá zastupovať a absolvuje ich osobne. Krémeše z tanierikov miznú, zopár presťahuje pani domu aj do mojej tašky spolu s čajom od sestry, dečkou pavučinkou od mamy a slamenými ozdobami na stromček od sesternice. Je čas, treba ísť. Nachýlenie k Vianociam znástojčivelo. Takmer ako Matlákovej Posúvanie k jari zo zbierky Všetky blízke bytosti. List padá z vrcholca stromu i z najnižšieho konára. v čom je odlišnosť? Oba sa napokon dotknú zeme. Kúsok za jeseňou v snehu stratia podobu, ale je celkom možné, že opäť vstúpia do stromu. Štedrý večer v predstihu Dážď tento rok pri mojom návrate z predvianočnej služobnej cesty šľahal rovnako nemilosrdne ako pred pätnástimi rokmi. A mne sa rovnako ako vtedy nechcelo odísť, tým skôr, že sa mi núkal nocľah. Ale cesty ľudí nebývajú nekonečné. Hoci len od ľudí závisí, ako sa skončia. Tej mojej zatiaľ koniec chýbal. Možno preto, aj keď na smrť unavená, zamierila som po príchode do Bratislavy namiesto domov na sídlisko, ktoré býva hviezdičkami Orionu vymodrené ako letné nebo. Lenže už som po nijakej nesliedila. Pretože bola tma a preto, že po tejto ceste sa mi v hlave rozjasnilo tak, že som už na posilnenie odvahy zaklopať na človeka s prosbou o kus ľudského slova nijakú hviezdu nepotrebovala. Za dverami bytu, pred ktorým som stála prvý raz v živote, po mojom zazvonení a pohľade cez magické očko napriek miernemu šoku okamžite otvorili. A môj šok nebol o nič menší. Vošla som do bytu plného ihličia, modrých a bielych vianočných gúľ, modrých a bielych sviečok, pomarančov vyzdobených klinčekmi, až voňalo vianočným pečivom, a ja som nevdojak dosť nelogicky pozrela na hodinky. Bolo síce sedem večer, no do Štedrého dňa chýbali takmer dva týždne. V tomto byte však napriek tomu voňali Vianoce. Kamarátkin osemročný syn práve upratoval zvyšky, čo zostali z výzdoby, ona zapálila sviečku a usadila nás k stolu. Vzápätí naň položila zemiakový šalát, zemiaky v šupke a uvarila čaj. Zavoňalo mätou a ja som vybrala pár krémešov zo Špačiniec. Viac darčekov ani nebolo treba. Stačil rozhovor. Celkom obyčajný, o tom, že tieto Vianoce v predstihu, v novom byte kúpenom na hypotéku, sa dejú aj preto, lebo tie ozajstné budú tento rok prvý raz u starkých bez ocka, ktorý si našiel inú partnerku a moju kamarátku už nebavilo dívať sa, ako sa pri štedrovečernom stole ustavične díva na hodinky a namiesto so synom vytrvalo komunikuje s mobilom. Šťastie má ľudskú podobu „A aké budú tie druhé Vianoce?“ ozvala sa vo mne choroba z povolania. Moja tridsaťročná kamarátka poslušne vymenovala, aký obrus sa u nich prestiera, čím sa ozdobuje stromček, čím sa začína večera, čo sa hovorí pri krájaní jabĺčka a pospomínala aj niekoľko inovácií. Napríklad zvyk prestierať tanier navyše pre tých, ktorí pri stole práve nie sú, ale mohli by náhodou zazvoniť. „To som dakedy, keď som mala vari pätnásť, šestnásť rokov zaviedla ja,“ podotkla. „Prečo?“ vyzvedala som. „Ani neviem, niekde som o tom zvyku čítala a zapáčilo sa mi to,“ povedala po krátkej úvahe. „A nevisí ti náhodou v niektorom okne modrá hviezda Orionu,“ nedal mi pokoj pôvodný zámer hľadať a vyspovedať ľudí, ktorí uverili šťastiu z reklamy. „Nie, ale keď sme sa sem pred dvoma mesiacmi nasťahovali, v tej najmenšej izbe bola,“ zasmiala sa kamarátka a spomenula si, ako ju pôvodný majiteľ bytu nabádal nájsť si iného „sponzora“, lebo človekom vymyslené hviezdne šťastie je priveľmi vrtkavé. Pred pätnástimi rokmi som na ceste za Vianocami prišla na to, že jediný tanier, ktorý sa nikdy nevyprázdni, takže ho môžeme kedykoľvek ponúknuť hocikomu, kto je hladný, je ten, čo si prestierame v sebe. A teraz som na veľmi podobnej ceste objavila, že jedinou hviezdou, s ktorou môžeme vyhrať netušené bohatstvo, je tá, ktorú dokážeme zažať v sebe. Len hviezda lásky a spolupatričnosti totiž dokáže svietiť aj pre tých druhých a len tá pre nás môže byť ozajstnou výhrou.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984