Reklama
Reklama

„Dostali sme ho!“

Paul Bremer, pre jeden tábor „civilný administrátor Iraku“, pre druhý zas „Husajnov nástupca“, v nedeľu ráno na tlačovej konferencii pomerne teatrálne vyhlásil: „Dámy a páni, dostali sme ho!“ Všetci vedeli, že hovorí o Saddámovi Husajnovi.
Počet zobrazení: 531
9-m.jpg

Paul Bremer, pre jeden tábor „civilný administrátor Iraku“, pre druhý zas „Husajnov nástupca“, v nedeľu ráno na tlačovej konferencii pomerne teatrálne vyhlásil: „Dámy a páni, dostali sme ho!“ Všetci vedeli, že hovorí o Saddámovi Husajnovi. Ľudia oslavujúci na uliciach Bagdadu či Basry mali dobrý dôvod. Za 25 rokov stihol ich vládca spáchať mnoho zločinov, dopustil sa etnickej genocídy a nakoniec sa podieľal na zatiahnutí svojej krajiny do vojny, ktorú nemohla vyhrať. Niektorí z jeho komplicov sú už za mrežami či mŕtvi, iných to čaká čoskoro. Ďalších však „spravodlivosť“ nikdy nezasiahne - oni ju tvoria. Sú v tábore víťazov, dokonca priamo na jeho čele. Z ľudského hľadiska asi nemožno s potrestaním Husajna nesúhlasiť. Mal by stáť pred verejným súdom, ktorý by vytiahol na svetlo zločiny jeho režimu - zabíjanie Kurdov plynom (ktorý mu štyri roky predtým predali Spojené štáty, aby ním zabíjal Iráncov), invázia do Kuvajtu (ktorú mu v rozhovore 25. júla 1990 odsúhlasila vtedajšia americká veľvyslankyňa v Bagdade April Glaspie), či genocídu opozície, ktorá sa odvážila povstať po Saddámovej porážke v Kuvajte (a vojská „civilizovaného sveta“ stáli na hraniciach). Pri uvedomení si týchto faktov sa k chyteniu Saddáma Husajna bez vedomej autocenzúry nemožno postaviť jednostranne. Je dobré, že bol chytený zločinec, hlavne zločinec takého rozsahu. No boj proti zločinu nemá byť pomstou, ale prevenciou - a z tohto hľadiska je nedeľňajšia senzácia bezvýznamná. Na slobode (dokonca v rozhodujúcich pozíciách) totiž stále ostávajú tí, ktorí Saddáma priviedli k moci a umožnili mu udržať si ju. A keď to budú potrebovať, vytvoria alebo zničia ďalších Saddámov. Nie sú súčasťou nejakého tajomného a gigantického sprisahania - ich politika sa skrátka riadi výškou a pravdepodobnosťou ziskov, nie počtom mŕtvy ľudí. Vojna či mier, demokracia alebo diktatúra sú len investíciami vo veľkom kolotoči globálneho biznisu. Omnoho väčší význam tak má snaha zhodnotiť následky zatknutia bývalého irackého diktátora. Bush a Blair nepochybne majú dôvod sa tešiť. Aj keď boli ich prvé vyhlásenia triezve a opatrné, obaja vedia, že môžu čakať nárast popularity. Verejná mienka bude spolurozhodovať o ich politickom prežití. Aj keď sa vojna začala z úplne inej príčiny, chytenie irackého diktátora jej akoby dávalo aspoň náhradnú legitimitu. Dôležité je to aj z medzinárodnopolitického kontextu. Svetoví lídri, aj tí, ktorí boli proti vojne, správu privítali. Ostáva teraz na Washingtone, či sa chopí šance obnoviť poškodené partnerské vzťahy. Symbolický úspech by mohol Bushovi dodať rozhodnosť pri sledovaní unilateralistického kurzu politiky (zoči–voči neutíchajúcim nepokojom v Iraku a komplikovanej situácii v Afganistane začal aj Washington hovoriť o „spojeneckých záväzkoch“ a OSN). Jeho stratégovia si však určite dobre uvedomujú, že zatknutie Saddáma môže viesť, paradoxne, k oživeniu irackého odporu. Podľa niektorých pozorovateľov sa mnoho Iračanov obávalo, že odchod amerických a koaličných vojakov, ktorých nemali ani trochu v láske, bude znamenať znovunastolenie Saddámovej vlády. Teraz sa už môžu cítiť istejšie. Dá sa očakávať, že požiadavky šíitov a Kurdov bude počuť hlasnejšie. A decentralizované útoky zvyškov Saddámových stúpencov sú v porovnaní s kurdským alebo šíitskym povstaním skoro detskou hrou. USA budú môcť nespokojnosti predísť tým, že dodržia plán odovzdania politickej moci Iračanom do júna 2004. Aj nová vláda sa však bude musieť vymotať z klbka klanových, etnických a náboženských identít. Terajšia dočasná iracká vláda je značne nevyvážená. Dominujú v nej irackí sunniti. Ak by mala byť vzorom pre budúcnosť, je to prvý krok k ďalšej vojne. A nakoniec je tu otázka hospodárskej budúcnosti krajiny. Kontrakty na rekonštrukciu Iraku získali a získajú najmä americké nadnárodné spoločnosti - a to nie je začiatok argumentu, že do súťaže by mali byť pripustené aj iné. Nie je dôvod sa domnievať, že z pohľadu Iračanov sa bude Shell či Elf správať „lepšie“ ako Exxon Mobile alebo Haliburton. Sociálna a ekonomická štruktúra irackej spoločnosti bude ešte dlho labilná. Rekonštrukcia irackého hospodárstva znamená v definícii neoliberalizmu privatizáciu hospodárstva krajiny i verejných služieb (dodávok vody, elektrickej energie atď.) Ak chudoba a neschopnosť zaplatiť si tieto služby bude znamenať, že sa k nim čoraz viac Iračanov nedostane, nič iné ako politickú nestabilitu ani očakávať nemožno. Alarmujúci je v tejto súvislosti ešte jeden fakt. Svetoví lídri, bez ohľadu na postoj voči vojne v Iraku, sa okrem radosti nad zatknutím Saddáma dokázali počas irackého konfliktu zhodnúť ešte v jednom - všetci bojovali za to, aby získali podiel na kontraktoch v Iraku práve ich korporácie. Zlepšenie života Iračanov nebolo rozhodujúcim faktorom. Ľudia v Iraku zatknutím Saddáma dostanú svoju chvíľku pomsty a morálneho zadosťučinenia. No ich život to pravdepodobne nezlepší.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama