Reklama
Reklama

Politická nuda nehrozí

Piaty člen koalície, referendum o predčasných voľbách, prezident v dvoch kolách, voľby do Európskeho parlamentu, vstup do EÚ a NATO a možno predčasné parlamentné voľby. To všetko na pozadí pokračujúcich koaličných sporov, opozičného kriku a neodmysliteľných politických a mediálnych hier. Politická nuda nám v roku 2004 rozhodne nehrozí.
Počet zobrazení: 768
2_karikatura-m.jpg

Piaty člen koalície, referendum o predčasných voľbách, prezident v dvoch kolách, voľby do Európskeho parlamentu, vstup do EÚ a NATO a možno predčasné parlamentné voľby. To všetko na pozadí pokračujúcich koaličných sporov, opozičného kriku a neodmysliteľných politických a mediálnych hier. Politická nuda nám v roku 2004 rozhodne nehrozí. Rok 2003 sa skončil politicky skoro štandardne. Koalícia napriek ročným nepretržitým problémom celkom svorne ohlasuje pozitívny obrat, makročísla vraj hovoria jasnou rečou. Opozícia bije na poplach, ide to vraj od desiatich k piatim. Vláda stratila síce formálnu väčšinu v parlamente, ale to sa predsa stáva aj v najlepších rodinách. Kým to podstatné prechádza, nič sa nedeje. Nedá sa povedať, že uplynulý rok bol politicky nezáživný, v porovnaní s ním nás však v roku 2004 čaká podstatne viac medzníkov a možných politických zlomov. Už v prvých dňoch nového roku bude koalícia opäť raz nútená riešiť vlastný vnútorný problém. Bude musieť medzi seba pribrať novovzniknuté Slobodné fórum ako piateho koaličného partnera. Bude tomu predchádzať kvalitná politická šachová partia, pretože jej výsledok môže zásadne zmeniť mocenské pomery v koalícii. O tom, či sa presadí SDKÚ a ANO, alebo nový blok KDH, SMK a Slobodné fórum rozhodne najskôr jedna z januárových koaličných rád. Referendum a predčasné voľby? Relatívne krátky čas, za aký sa odborom a opozičným stranám podarilo pod petíciu o predčasných voľbách zozbierať pol milióna podpisov, svedčí o tom, že v politickom podvedomí slovenskej spoločnosti nastáva istá kvalitatívna zmena. Že sociálny protest, ktorý na Slovensku panuje už dlhé roky, je čoraz viac ľudí pripravených vyjadriť nielen formou spoločného šomrania na vládu v obývačkách a krčmách, na svadbách a rodinných oslavách, ale aj konkrétnou aktivitou. S optimizmom to, samozrejme, netreba preháňať, medzi päťstotisícom petičných podpisov a niečo viac ako dvoma miliónmi účastníkov referenda, potrebnými na to, aby bolo platné, je predsa len veľký rozdiel. Zmobilizovať viac ako dva milióny veľakrát oklamaných a sklamaných, frustrovaných, apatických a nikomu neveriacich voličov, to chce odhodlanie a plné nasadenie, to chce premyslenú stratégiu, to chce zdroje, to chce bezproblémovú organizáciu, to chce spoločný a sústredený ťah na bránu. A v prípade, že referendum bude reálne vyhlásené, rozkrúti svoju propagandistickú mašinériu naplno aj druhá strana. Proti sebe bude stáť masívna mobilizácia voličov zo strany odborov a opozície proti demobilizácii a demotivácii zo strany koalície a jej naklonených médií. „Ľudia, účasť v referende je vašim ústavným právom. Vy ste si vládu zvolili, keď s ňou nie ste spokojní, máte plné právo ju odvolať. Obsah a štýl vládnutia súčasnej vlády je neudržateľný, ohrozuje samotnú podstatu života širokých vrstiev spoločnosti, je najvyšší čas na jej výmenu.“ „Referendum o predčasných voľbách je škodlivý nezmysel. Ak by sa uviedlo do praxe, potom by nijaká vláda nemohla robiť skutočné reformy. Politická stabilita by bola navždy minulosťou. Navyše, meniť vládu teraz, keď je síce veľkej časti spoločnosti ťažko, no nevyhnutné reformy ukazujú prvé pozitívne výsledky, by bolo skutočne škodlivé.“ Tento súboj slov a fráz budeme v nespočetných obmenách počúvať prakticky celý prvý polrok. Už sa tešíme. Voľba prezidenta – priveľa neznámych Takisto už v prvých mesiacoch nového roka sa naplno rozbehne kampaň prezidentských kandidátov. V tejto hre je však dodnes toľko neznámych, že všetky zaručené prognózy stoja úplne na vode. Vychádzajme z toho, že do zoznamu kandidátov v januári pribudnú mená Schuster a Mečiar. V tej chvíli sa mierne rozvidnie, no napriek tomu ešte aj v tomto čase bude ostávať priveľa otázok otvorených. Len tak v skratke. Budú voliť ľudia osobnosti alebo stranícke odporúčania? Ako výrazne oslabí Gašparovič Mečiara a takisto prípadný kandidát Šimko zase Kukana? Koho podporí Smer a koho SMK? Keď Smer Kukana, je ten v podstate už istým prezidentom? Keď povedzme Schustera, je ten už naisto v druhom kole? Oslabí prípadná podpora Bútoru zo strany SMK Kukana vážne alebo nie? Neodstaví široká vlna nespokojnosti s vládou súčasného vedúceho jazdca pelotónu Kukana? Ako zamiešajú karty pre druhé kolo odporúčania kandidátov z prvého kola? A nakoniec, ak by sa mal do druhého kola dostať predsa len Mečiar, vytvorí sa proti nemu široký blok odporu, ktorý bude voliť v druhom kole hocikoho, len aby sa zabránilo návratu polo-demokrata na trón? Má teda Mečiar v sebe ešte stále túto „zjednocovaciu“ silu? To by chcel vedieť aj on, ale nevie, tak ako my nevieme. V otázkach by sa dalo pokračovať ďalej, takže uznajte, kto by sa v tejto situácii odvážil dávať akékoľvek zaručené predpovede? Aby sme neostali takí prehnane opatrní, tak napriek všetkej otvorenosti a neznámym ponúkam vlastnú verziu najpravdepodobnejšieho scenára, bez jedného slova o okolnostiach, ktoré k takémuto vývoju môžu viesť. Moja prognóza: druhé kolo: Kukan – Schuster. Vcelku vyrovnaný súboj. Ale takisto to môže byť úplne inak. Eurovoľby v tieni Únavu z permanentnej politickej propagandy a mobilizácie si najpravdepodobnejšie odnesú prvé voľby slovenských poslankýň a poslancov Európskeho parlamentu (EP). Keď sa historická neskúsenosť Slovenska s eurovoľbami, neuveriteľná abstraktnosť a vzdialenosť témy zastúpenia Slovenska v EP od každodenných problémov ľudí na Slovensku spojí so všeobecnou volebnou únavou a frustráciou Slovákov z politiky, potom odhady katastrofálne nízkej volebnej účasti nie sú mimo reality. Pre strany to znamená jediné: v prvom rade mobilizácia, mobilizácia a ešte raz mobilizácia vlastných voličov, nie presviedčanie a získavanie nových. To sú totiž dva zásadne rozdielne komunikačné prístupy. Že sú pri týchto konšteláciách vo výhode strany s tradične disciplinovaným voličstvom, je zrejmé. Pre ostatných to znamená o to väčšiu námahu. Vstup do EÚ a NATO – eufóriu nečakajte V máji by to teda malo konečne prísť. To, na čo sme čakali celé desaťročie a od čoho si ešte stále priveľká časť spoločnosti naivne sľubuje automatickú zásadnú zmenu, vstupenku do priestoru bezpečnosti a blahobytu, by sa malo stať realitou v máji. Budú tu veľké oficiálne oslavy, záležať si dá aj únia sama, budú pekné obrázky, vysmiati politici, symbolicky nás vítajúci v spoločnom európskom dome. Všetko, ako sa patrí. No na druhej strane, celonárodnú eufóriu by som nečakal. Vstup do EÚ bol už tak rozdiskutovaný a zovšednený diskusiami o nepripravenosti na čerpanie fondov, o malom počte úradníkov, o kvótach, aproximácii a acquis, o celkových podmienkach vstupu, teda o technicko-administratívnych otázkach, že samotná myšlienka projektu únie a jej rozširovania a historický medzník vstupu Slovenska do EÚ ostal skoro úplne zatienený. Na škodu veci, ale tak to už chodí. Dzurinda, Bugár, Fico? Kto nám bude takto o rok vládnuť? Táto najzaujímavejšia otázka roka je tiež viac ako otvorená. Referendum je viac-menej istá vec. Ak nebude úspešné, nič sa nemení, koalícia si zapíše jedno politické víťazstvo a opozícia fiasko. A ide sa ďalej. Ak bude úspešné, a predpokladajme, že poslanci si ho nedovolia odignorovať, tešme sa na ďalší polrok intenzívnej politickej kampane. A čo by asi tak mohlo vzísť z týchto predčasných volieb, na to by si dnes nestavil nikto. Je tu však aj iná možnosť. Skúsenosť z prvého roku druhej vlády Mikuláša Dzurindu nám jasne naznačila, že nie je ani najmenší dôvod predpokladať, že koaličné turbulencie by mali nejako výraznejšie oslabnúť. Prečo aj? Tak je možné, že napriek neúspešnému referendu sa vláda bez aktívnej podpory opozície a odborov v podstate samorozloží vlastnými silami. No napokon je tu aj celkom opačná možnosť. Nijaké predčasné voľby, nijaký samorozpad koalície, spory a záujmové spory sa vždy podarí v poslednej chvíli urovnať, najlepšie použitím nejakej politickej, mediálnej alebo spravodajskej hry. Prípadné koaličné výpadky nahradia vždy pripravení záskočníci z ĽU alebo HZDS. Týmto spôsobom úspešného ad hoc zažehnávania koaličných problémov tu môžeme bez problémov mať aj o rok premiéra s historicky nízkou podporou verejnosti, so stranou na hrane zvoliteľnosti a odkázaného na vždy nové ad hoc spojenectvá. Tipovať teda na to, či nám bude o rok vládnuť Dzurinda, Bugár alebo predsa len Fico, je dnes úplná sazka-športka. Isté je dnes len jedno. Politická stabilita bude Slovensko úspešne obchádzať aj v roku 2004. Na to by sme si pokojne mohli staviť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama