Smer sociálna demokracia?

Rozhodnutie Strany európskych socialistov, že od tohtoročných volieb do Európskeho parlamentu bude ľavicu na Slovensku reprezentovať Smer, je pravdepodobne už nezvratné. Väčšina „historického“ ľavicového establishmentu sa s týmto trendom zmierila. Svedčí o tom nielen rozhodnutie Strany demokratickej ľavice (SDĽ) kandidovať na listine Smeru, ale aj dohoda o spolupráci medzi Smerom a Sociálnodemokratickou stranou Slovenska (SDSS). Strana občianskeho porozumenia do Smeru už vplynula a zdá sa, že čoskoro podobný osud postihne ostatné strany nekomunistickej ľavice. Predseda Smeru Robert Fico si pri ťahu na ovládnutie ľavicového spektra na Slovensku počína veľmi obratne. Ešte pred minuloročnými voľbami sa v zahraničí, vrátane USA, zbavil imidžu nevypočítateľného populistu, vďaka čomu ani jeho protivníci nemôžu Smer označiť za neakceptovateľnú alternatívu súčasnej vládnej moci. Rýchlo pochopil potrebu zaradiť sa do niektorej z európskych ideologických straníckych rodín a aj vďaka svojej ľavicovej minulosti využil vákuum v hodnotovom priestore sociálnej demokracie. Druhé kolo zápasu o získanie prestížnej značky a medzinárodného uznania odštartoval po parlamentných voľbách. V prvom rade oslovil najskompromitovanejšie zoskupenia, pre ktoré je integrácia so Smerom jedinou šancou, ako odísť z politiky so cťou. Závislosť SDĽ od Smeru prehĺbilo rozhodnutie jej vlastných straníckych orgánov. Na kandidátku Smeru v európskych voľbách totiž namiesto mladej podpredsedníčky Judity Takáčovej nominovala pomerne nevýrazného primátora Zvolena Vladimíra Maňku. Takáčová by pritom mala šancu osloviť mladých voličov. Zároveň dobre ovláda problematiku európskej integrácie, medzinárodných vzťahov i diania v Socialistickej internacionále a Strane európskych socialistov. Jej kvalifikácia zrejme podľa orgánov SDĽ na pôsobenie v Európskom parlamente nestačí. Táto strana uprednostnila Maňku, ktorý síce dobre ovláda komunálnu a regionálnu problematiku, ale v medzinárodnej problematike prehľad nemá. Počas pôsobenia v NR SR sa „blysol“ jedine slávnym zákonom o gastrolístkoch, čo bol jeden z klincov do truhly pre jeho stranu. Tak sa SDĽ vzdala šancí výraznejšie vstúpiť do povedomia verejnosti s novými, neskompromitovanými tvárami a dobrovoľne sa vydala na milosť a nemilosť svojho niekdajšieho miláčika Fica. Storpédovaním integrácie Sociálnodemokratickej alternatívy (SDA) Milana Ftáčnika so SDSS sa zasa Ficovi prinajmenšom na dlhý čas podarilo „ftáčnikovcov“ neutralizovať. Fico tak vyradil z hry potenciálneho konkurenta, s ktorým sa spájali nádeje na resuscitáciu sociálnodemokratickej ľavice doma i v zahraničí. Nie je celkom isté, či sa SDA dokáže z viacnásobných porážok pozbierať. Navyše táto strana sa nestihla stať členom Socialistickej internacionály a ani nedisponuje majetkom. Preto pre Smer nebola atraktívna. Poslanci Smeru už sedia v spoločných laviciach so zástupcami ďalších členských zoskupení Strany európskych socialistov. Možno očakávať, že pojem „sociálna demokracia“ sa v krátkom čase stane aj súčasťou názvu tejto strany. Prinajmenšom z vonkajšej stránky je proces transformácie Smeru na stranu sociálnodemokratického typu zavŕšený. Nespokojnosť obyvateľstva s ekonomickou a sociálnou politikou Dzurindovej vlády vytvára veľký priestor pre úspech nekomunistickej ľavice vrátane šancí získať niekdajších voličov SDKÚ. Spoločnosť rozdeľuje aj posilňovanie vplyvu katolíckej cirkvi. Napriek tomu sa však iba ťažko dá hovoriť o ukončení procesu konsolidácie ľavicovej scény. Údiv vyvoláva najmä rýchly priebeh „sociáldemokratizácie“ Smeru. V strane, ktorá sa ešte dva roky po svojom vzniku definovala ako pragmatická a neideologická, o voľbe novej hodnotovej orientácie neprebehla nijaká diskusia. Jej lídri a členovia nové smerovanie prijali bez akéhokoľvek náznaku nesúhlasu, po pragmatickom uvážení sa z nich stali sociálni demokrati, v prípade Moniky Beňovej dokonca aj socialisti. Až vstup Smeru do vlády ukáže, nakoľko jeho nové zaradenie zodpovedá realite a či v prípade iného vývoja situácie by sa jeho politici rovnako pragmaticky nestali kresťanskými demokratmi alebo hoci aj konzervatívnymi liberálmi. Hoci dnes nie je ťažké kritizovať Dzurindovu politiku zľava, s ľavicovou rétorikou len ťažko môže korešpondovať podnikateľský, ba priam až novozbohatlícky imidž niektorých novopečených „ľavičiarov“. Zblíženie s európskymi socialistami spôsobí, že Smer bude musieť prinajmenšom na európskej úrovni a v kľúčových bodoch aj vo vnútornej politike prevziať ich programovú agendu. Sotva sa však dá za ľavicovú agendu označiť ustavičné pohrávanie sa s nacionalistickou rétorikou, predovšetkým vo vzťahu k maďarskej menšine, alebo využívanie protirómskych nálad vo svoj prospech. Rovnako ako práva menšín aj ľudské práva tvoria organickú súčasť politiky socialistických a sociálnodemokratických strán na celom svete. Preto vyvoláva počudovanie, keď stúpenec „tretej cesty“ pozitívne hodnotí komunistický režim. Ešte väčšmi sa to však týka niektorých zahraničných kontaktov jeho predsedu. Ten sa neváhal v júni 2003 stretnúť napríklad s poslancami bieloruského parlamentu, ktorého legitimita je prinajmenšom sporná a v krajinách EÚ ho naďalej bojkotujú. Nehovoriac o tom, že Miloš Zeman v mene Socialistickej internacionály režim bieloruského prezidenta Aleksandra Lukašenka jednoznačne odsúdil ako nedemokratický. Zdá sa, že Fico sa inšpiroval súčasnou slovenskou vládnou garnitúrou. Navonok sa, pomerne úspešne, prezentuje ako Európan, domácemu publiku však dáva najavo, že – povedané slovami klasika – „na Slovensku je to tak“. Inak povedané – doma si budeme robiť politiku po svojom, v duchu starých a „osvedčených“ slovenských tradícií. Preto neprotestuje napríklad proti volebným kauciám, ktoré implikujú nerovnaký prístup občanov k pasívnemu volebnému právu, ani proti priveľkému rozsahu poslaneckej imunity, v dôsledku ktorej sa aj napriek častým škandálom poslancov NR SR do rúk zákona dostal jedine poslanec Gabriel Karlin. Prieskumy verejnej mienky napovedajú, že Smer sa pravdepodobne stane víťazom najbližších parlamentných volieb. Lenže podobná situácia bola aj minulý rok. Fico sa už videl v pozícii predsedu vlády, no výsledky volieb boli preňho trpkým sklamaním. Nespôsobilo to iba Flašíkovo vedenie volebnej kampane, ale aj nevyjasnené podnikateľské aktivity niektorých predstaviteľov strany. Smeru chýbala ponuka alternatívy ku koncepciám strán súčasnej vládnej koalície. Tieto problémy pretrvávajú aj v súčasnosti. Ľahko sa teda môže stať, že po triumfálnom nástupe Smeru k moci zažijú voliči ďalšie veľké sklamanie, keď nová vláda nebude schopná robiť nič iné, ako pokračovať v súčasnom kurze. Fico rozhodne odmieta názory, že Smer je iba stranou „na jedno použitie“. Vývoj Smeru po prehratých voľbách to zdanlivo potvrdzuje. Na druhej strane pomerne slabý mandát vládnej koalície, ktorá v NR SR mala iba tesnú väčšinu, a avizovaný program nepopulárnych opatrení dávali tušiť, že porážka druhej Dzurindovej vlády nemusí byť až takým problémom. Najmä v situácii, keď o integrácii Slovenska do NATO a EÚ je už rozhodnuté. Azda aj vďaka tomu Smer prežil volebnú porážku bez väčších otrasov. Na druhej strane Smer zostáva „stranou jedného muža“. Boris Zala, ktorý mal možnosť stať sa, prinajmenšom ako ideológ strany, Ficovou konkurenciou, bol odstavený. Smer zatiaľ nemá nijakú partnerskú mládežnícku organizáciu, v ktorej by vyrastali noví lídri. Chýba mu zázemie v mimovládnych organizáciách, ktoré by jeho ciele sprostredkúvali verejnosti. Aj preto vzbudzujú pochybnosti vyhliadky tejto strany bez jej súčasného charizmatického predsedu. Pre politické strany personifikácia ich politiky neveští dobrú budúcnosť. Aj napriek nevôli značnej časti ľavicovej verejnosti, predovšetkým vzdelanejších vrstiev, však Smer bude prinajmenšom niekoľko rokov ovládať túto stranu politického spektra. Mnohí slovenskí ľavičiari tak musia riešiť dilemu. Podporiť Smer, hoci jeho politika len málo korešponduje s ich predstavou o demokratickom socializme, alebo zostať ešte nejaký čas vo „vnútornej emigrácii“. Teda – pracovať na projekte slovenskej európskej ľavice mimo existujúcich politických štruktúr, v treťom sektore, výskumných inštitúciách alebo aj na uliciach… Aj s rizikom, že „nejaký čas“ môže, podobne ako v minulosti nejedna „dočasnosť“, trvať veľmi dlho. Skoro až „večné časy“…