Reklama
Reklama

Mao Puf

Keďže sme boli dlho znepokojení výchovou našich mladých súdruhov, a predovšetkým rozprávkami ovplyvnenými buržoáznymi predsudkami, prinášame pre našich najmenších pár príbehov zo života Macka Puf, jeho najlepšieho priateľa Krištofka Robina a iných postáv žijúcich v čínskom socializme.
Počet zobrazení: 1027
11-m.jpg

Keďže sme boli dlho znepokojení výchovou našich mladých súdruhov, a predovšetkým rozprávkami ovplyvnenými buržoáznymi predsudkami, prinášame pre našich najmenších pár príbehov zo života Macka Puf, jeho najlepšieho priateľa Krištofka Robina a iných postáv žijúcich v čínskom socializme. Kapitola 1. Všetci reakcionári sú papierové tigre Ako Puf odhalí dvojitú povahu svojho najlepšieho priateľa Tigra Jedného dňa sa Macko Puf túlal Stohektárovým lesom, keď tu natrafil na svojho najlepšieho priateľa Tigra. „Nech sto kvetov kvitne v Stohektárovom lese,“ povedal Puf. „Teda, to by bolo riadne veľa kvetov,“ odvetil Tiger. Puf si poškrabal bruško a pocítil, že je čas dať si niečo malé pod zub. „Nemáš náhodou,“ opýtal sa Puf v najúprimnejšej solidarite, „niečo na desiatu?“ „Jasné, že mám,“ odpovedal Tiger. „No nech to nevie Kengu, ani Ra a už vôbec Iháčik. Mám hrniec či dva metu.“ „Metu?“ opýtal sa Puf, trochu zmätený sľubnou myšlienkou. „Áno, hrnce metu.“ „Hmm, je met sladký?“ „Sladší ako med!“ vykríkol Tiger a oblizol sa úplne ako dravec. „Bože!“ povedal Puf, ako keď medvedík objaví niečo sladšie ako med. A tak šli do Tigrovho domu. Predstavte si Pufovo prekvapenie, keď mu Tiger ukázal svoje hrnce s peniazmi. „No, nie sú to práve hrnce,“ vysvetľoval rýchlo Tiger. „Sú to budúce hrnce. A aj keď teraz voňajú ako papier, o chvíľu už budú voňať omnoho sladšie. Ak sa bude cena hrncov správať ako doteraz, budúci mesiac ich budem mať viac, než si vieš predstaviť.“ „Koľko hrncov budeš mať?“ opýtal sa Puf, počítajúc tak trochu budúcnosť. „Tri,“ povedal Tiger. A tak Puf odhalil, že jeho kamarát Tiger je predstaviteľom reakčnej triedy a treba ho zvrhnúť. Poučenie z príbehu je, že z dlhodobého hľadiska sú všetci reakcionári iba papierové tigre. Nie je to Tiger, ale Puf, ako stelesnenie vôle ľudu, kto je skutočne mocný. Kapitola 2. Jedna krajina, štyri labky Ako Puf odhalí, že Trojhektárový les je len dočasne zvedený z pravej cesty Strážnymi psami kapitalizmu. Jedno pekné ráno v Stohektárovom lese šiel Puf navštíviť kamaráta Prasiatko. Cítil sa trošku hladný a myslel si, že by si s Prasiatkom niečo spolu uvarili. Prišiel k jeho domčeku, zaklopal na dvere, no nepočul nijakú odpoveď. Na dverách bol odkaz: SOM ŠIEL DO VYDIECKEHO PREVÍCHVNEHO TABRA. Keďže Puf bol len macko s malým mozgom, celkom tomu nerozumel, no mal podozrenie, že Prasiatko sa tak skoro nevráti. To je škoda, že Prasiatko nie je doma, pomyslel si Puf a bol čoraz hladnejší. Možno by si so mnou niečo dala Sova. Puf sa odvážne rozhodol ísť celkom sám hľadať Sovu a zistiť, či by sa s ním nepodelila o nejaký med. Ako si tak kráčal Stohektárovým lesom, pospevoval si pesničku o svojom brušku a Strážnych psoch kapitalizmu. Netrvalo dlho a zablúdil. „No teda,“ povedal si Puf trochu naľakane. „To som zvedavý, či nájdem cestu domov.“ Ako skúšal, tak skúšal, no Sovu nájsť nemohol. A čím viac skúšal, tým viac sa zamotával. Akoby stromy v lese chceli, aby šiel inde. Čoskoro Puf uvidel v diaľke čistinku. Keď k nej dorazil, privítala ho lúka a na opačnej strane les, ktorý ešte nikdy nevidel. Rozbehol sa k nemu ako hladný medvedík, aby zistil, čo sa dá. Hneď ako doň vošiel, zistil, že aj keď je malý, je plný dobrôt. V každom strome sa skrývali malé včelie úle, bol tam príjemný tieň a v diaľke počul dokonca potôčik. Puf bol celý bez seba. Rozbehol sa za zvukom vody a zastavil sa len, aby ponoril labku do jedného či dvoch úľov plných medu. Nakoniec dobehol ku krištáľovo čistému jazierku a na svoje prekvapenie zbadal dve Veľmi zvláštne zvieratá jedno na druhom. „Ó Bože!“ povedal Puf. „No teda!“ povedalo jedno Veľmi zvláštne zviera a skotúľalo sa chytro z toho druhého. „Ahoj!“ povedal Puf. „Hm, ahoj,“ odvetilo druhé Veľmi zvláštne zviera. Keďže Puf cítil, že konverzácia je teraz na ňom, začal: „Som Macko Puf. Som medveď. Aké ste vy zvieratá? A kde som?“ „Aj my sme medvede,“ povedalo prvé Veľmi zvláštne zviera, keď sa opäť dalo dokopy. „Nó, nevyzeráte ako medvede,“ povedal Puf znalecky. „Medvede nemajú okolo očí čierne kruhy a široké čierne pásy.“ „No áno,“ povedalo druhé Veľmi zvláštne zviera. „Nie sme presne také medvede ako ty. Volajú nás Pandy.“ „Aha,“ povedal Puf, no cítil, že tu niečo nesedí. A potom na to prišiel. „Ak ste medvede, prečo je tu potom toľko medu? Neboli by ste ho všetok pojedli, ak ste medvede?“ „No, med jeme, až keď sa už inak nedá, keď už nie je bambus. No v Trojhektárovom lese je tak veľa bambusu, že ho v skutočnosti nepotrebujeme,“ povedalo druhé Veľmi zvláštne zviera a očividne mu dochádzala trpezlivosť. „Trojhektárový les?“ „Áno, toto je Trojhektárový les. Prišli sme sem, aby sme unikli hluku Stohektárového lesa. Je to tu trochu menšie, no má to šarm.“ „Nechcete prísť a hrať sa s nami v Stohektárovom lese?“ opýtal sa Puf trochu zmätený. „Máme stromy a nosonožce a Krištofko Robin povedal, že sa čoskoro vydáme na dlhý pochod.“ „To je veľmi pekné, nie zlatko?“ povedala prvá Panda. „Áno, skutočne. Počujte, pán Puf, čo keby sme si pred skutočným dlhým pochodom trochu zatrénovali? Ak máme ísť s vami, musíme sa dostať do formy. Naše labky tunajším ľahkým životom trochu zmäkli.“ „To je dobrý nápad!“ povedal Puf trochu smutný, že naň neprišiel prvý. „To je,“ povedala druhá Panda. „Potrebujeme len chvíľku, aby sme to tu skončili. No ak by si pre nás mohol čo najrýchlejšie vyšliapať cestu späť do Stohektárového lesa, budeme môcť ísť ľahko za tebou.“ „Tak dobre,“ povedal Puf. „Ideme!“ A Puf sa rozbehol najrýchlejšie, ako len vládal, a prekypoval nadšením, že bude môcť každému povedať o Trojhektárovom lese a jeho tamojších nových kamarátoch. Vybehol na lúku, prebehol cez ňu a šup priamo k svojmu domu. No Pandy nikdy neprišli. A tak Puf pochopil, že obyvatelia Trojhektárového lesa sú lokajmi vládnucej triedy a zradcovia ľudu. Prisahal, že jedného dňa bude Trojhektárový les opäť zjednotený so Stohektárovým a jeho prekypujúce zdroje budú dané k dispozícii všetkým a zradcovskí obyvatelia budú musieť pochopiť nedostatky buržoáznej povahy a skutočný spôsob života ľudu. Kapitola 3: Papierové tigre a ľudové kengury Ako malý Pufov mozog pochopí, že politika „jedna rodina, jedno dieťa“ je skutočne najlepšia Slnko je už vysoko, pomyslel si Puf vo svojej spálni v Stohektárovom lese. No dnes ráno ma bolí hlava a v ústach mám sucho. Puf si skúšal spomenúť, čo sa dialo deň predtým. Ako sa tak pozeral dookola, skladal si spomienky dokopy ako pri obľúbenej puzzle skladačke Krištofka Robina, s ktorou sa hral občas aj on. Večer sa začal dobre, spomínal si, ako šiel navštíviť kamaráta Kengu a dať si s ním čaj. Potom doniesla Sova hrniec s medom – ibaže nakoniec vysvitlo, že to nebol med, ale niečo celkom iné. „Našla som na to recept a spomenula som si na teba, súdruh Puf,“ povedala Sova. „Je to vec, ktorú keď spravíš s medom, premení sa na mňatiež.“ „Mňatiež?“ opýtal sa Puf neisto. „Áno,“ povedala Sova autoritatívne. „Musíš k tomu Pridať Seba Samého a potom to chutí omnoho lepšie ako obyčajný med.“ „Ach,“ povedal Puf skepticky. No ukázalo sa, že Sova mala pravdu. Keď k medu niečo pridáte a potom to necháte chvíľku len tak, bude chutiť oveľa lepšie a oveľa-oveľa zaujímavejšie. No Puf si na viac nevedel spomenúť a už tu bolo ráno. Po ceste do kúpeľne ho oslepilo slnko, a niečo sa potkol. „Au!“ povedala tá vec. „Au!“ povedal Puf. „Puf, dávaj pozor!“ povedala tá vec hlasom, ktorý znel úplne ako Kengov. „Ó, ahoj, Kengu,“ povedal Puf, šúchal si hlavu a cítil sa trochu čudne. „Čo tu robíš?“ „Čo tu robím?“ opýtal sa Kengu prekvapene. „To je môj dom!“ „Och,“ teraz bol trochu zmätený Puf. „Tak čo tu potom robím ja?“ „Puf, hovoríš, že sa na včerajšiu noc nepamätáš?“ „Hmm, asi nie.“ „Nič?“ „Mno...“ „Pamätáš si, čo si sľúbil o mne a prijatí do ústredného výboru?“ „Čo je to ústredný výbor?“ „Pamätáš si, že po odchode Sovy...“ začal vysvetľovať Kengu, no v tom kto nevchádza do dverí – Ra! „Ahoj, Puf,“ povedala Ra. „Poďme sa hrať von!“ „No, možno trošku neskôr,“ povedal Puf „po raňajkách.“ „Teda,“ povedal Kengu. „Puf, veď už je obed. Prespal si celé ráno.“ „Tak obed,“ zamrmlal Puf. „Ra, nedala by si si s nami malý obedík?“ A tak si dali celú kopu žaluďov, mlieka, medu a v Pufovom prípade aj niekoľko pohárov vody. Ra väčšinou hovorila o nových zaujímavých hrách, ktoré sa učili a novej technike okopávania, ktorá urobí zo Stohektárového lesa objekt závisti celého sveta – no tieto poznámky si od Kenguho vyslúžili niekoľko nesúhlasných pohľadov, ktoré si Puf akože nevšímal. Po dezerte sa Puf rozhodol, že je čas ísť domov. Keď súdružsky objal Kenguho vydal sa krížom cez les a začal si pospevovať novú pesničku. „Spievaj pre štrnásť veľkých úspechov! Spievaj pre oklamaných kapitalistov! Spievaj pre víťazstvá čínskych roľníkov! Ktoré boli možné výchovou jedného dieťaťa.“ A tak Puf zistil, že politika „jedna rodina, jedno dieťa“ umožňuje, aby boli zdroje prevedené z buržoáznej predpojatosti rodinou na pravú komunistickú solidaritu medzi súdruhmi. Kapitola 4: Prečo sú stromy v záhrade lepšie ako kvety Ako Puf rozvinie ľudové techniky starostlivosti o les V Stohektárovom lese bol studený jesenný deň a vietor preháňal listy pomedzi stromy. Macko Puf triedil zaujato svoje hrnce do dvoch dialekticky súvisiacich kategórií: „hrnce, v ktorých je skutočne veľa medu“ a „hrnce, ktoré by mali skutočne obsahovať o trošku viac medu“. Tých druhých bolo o dosť viac než prvých a Puf bol z toho trochu znepokojený. „Možno budem musieť ísť von a nájsť nejaký med,“ pomyslel si Puf. „No strašne tam fúka. Kto by tak mohol ísť so mnou?“ V tej chvíli ktosi zaklopal na dvere. „Puf?! Puf, si tam?“ Bol to Pufov kamarát, Prasiatko, a zdalo sa, že ho niečo rozrušilo. Puf ho pustil dnu, sadli si a nalial mu čaj. „Bože, Prasiatko, vyzeráš celkom vydesene. Čo sa deje?“ „To ten vietor, Puf. Všetky listy padajú zo stromov. Ten vietor je taký silný, že keď sfúka zo stromov všetky listy, neostane mu nič iné, ako sfúkať dolu stromy. A keď budú sfúkané všetky stromy, neostane mu nič, len sfúkať zvieratká. A keď budeme sfúkané my, kto vie, čo sa stane.“ „No teda,“ povedal Puf a aj jeho prepadli obavy. Aj preto, že v stromoch boli jeho obľúbené úle. „Čo teraz urobíme?“ „Musíme nájsť spôsob, ako zastaviť vietor.“ „To je múdry nápad,“ potešil sa Puf. „Hm, tak, ako to urobíme?“ „Nie som si istý. Možno by sme sa mali spýtať Sovy. Pozná také veci.“ A tak si Puf silno utiahol svoju špeciálnu červenú šatku a odpochodoval s Prasiatkom k Sovinmu domu. „Poďte z tej víchrice, vy dvaja,“ zakričala červenolíca Sova. „Puf, mám tu mňatiež. Dáš si trochu?“ „No, asi nie. Naposledy ma trochu bolela hlava,“ povedal Puf a zrazu sa cítil trošku nesvoj. „Nemáš náhodou trochu čaju?“ A tak si všetci traja, Macko Puf, Sova a Prasiatko, sadli okolo ohňa a Prasiatko vysvetlilo Sove svoje obavy. A s každým kúskom Prasiatkovho vysvetľovania, najmä pri tom, keď popisoval, ako odfúkne malé zvieratká, bola Sova čoraz väčšmi znepokojená. „Hm, to je ťažké. Zastaviť vietor? No, dobrá kniha hovorí, že v takýto ťažkých časoch treba myslieť na Ten-strom,“ povedala Sova poklopkala po ťažkej knihe. „Óóó,“ povedali Puf a Prasiatko naraz a usilovali sa nevnímať, že ťažká kniha a dve ďalšie na kope nevyzerali, že by ich niekto čítal aj za prvou kapitolou. „Čo je Ten-strom?“ „To je veľmi špeciálny strom. Každý les má jeden.“ „Aj Stohektárový les?“ „Predovšetkým Stohektárový les,“ povedala Sova tajnostkársky. „Bože,“ povedal Puf. „Tak ako ho nájdeme?“ „Nuž, tak si spomínam, že Ten-strom je ťažší ako ostatné druhy stromov.“ „Ťažší než ostatné druhy stromov?“ „Presne!“ povedala Sova. „Musíme iba nájsť najťažší strom v tomto lese.“ „A potom čo?“ opýtalo sa Prasiatko, sediac od vzrušenia na samom kraji stoličky. „No, potom ho musíme, potom ho musíme, potom ho musíme zoťať, samozrejme!“ vyhlásila Sova. „Prečo ho musíme zoťať?“ opýtal sa Puf. „Pretože ak chceme ovládať Vetry zmeny, musíme kontrolovať Ten-strom.“ Na Pufa a Prasiatko to urobilo skutočne dojem. Hneď bežali a zhromaždili zvieratká, aby našli najväčší strom v Stohektárovom lese. Nakoniec našli obrovský dub a dohodli sa, že by to mohol byť Ten-strom. Zvieratká sa naň s chuťou vrhli. Králik ho ohlodával. Kengu a Ra doň kopali. Tiger sa naň vrhol, Puf oprel, Prasiatko podrývalo korene, Sova poskakovala po konároch, somárik Iháčik ho ťahal a prišiel aj Krištofko Robin a každému povedal, čo má robiť. Krištofkovi Robinovi a zvieratkám trvalo týždeň, kým strom zvalili, no nakoniec sa masovej mobilizácii ľudu neubránil a padol. Všetci sa zhodli, že je skutočne dosť ťažký, a teda to musí byť Ten-strom. Krátko po tom, ako získali kontrolu nad Tým-stromom, vietor akoby zázrakom ustal a začal padať sneh. A to dokazuje, že ak začne ľud kontrolovať svoj osud, nezastavia ho klamstvá kapitalistov, neochota buržoázie, ba dokonca ani príroda. Kapitola 5: Strážne psy a Revolučná garda Ako prejde Ústredný výbor Stohektárového lesa demokratickou zmenou režimu V Stohektárovom lese bol veľmi slnečný a horúci deň. Tak sa Puf rozhodol, že si vyjde s kamarátmi a možno pôjde plávať do jazierka. Po ceste zrazu stretol Krištofka Robina. „Ahoj, Puf,“ povedal Krištofko Robin. „Ahoj, Krištofko Robin,“ povedal Puf. „To je horúčava, čo?“ „Fakt horúco. Mali by sme zbehnúť k jazierku. Nečudoval by som sa, ak by tam už boli aj iné zvieratká. Pôjdeme?“ „Poďme!“ A tak sa spolu vydali k jazierku. Slnko neľútostne pražilo a Puf začal byť netrpezlivý. Nebol sám. Keď prišli k jazierku, Krištofko Robin si všimol mokré Prasiatko a Tigra ako sa v jeho strede hádajú. „Skákal si v neskákacej časti jazierka!“ kričalo Prasiatko. „Celé jazierko je skákacie,“ odvetil Tiger. „To nie je fér. A čo menšie zvieratká, ktoré pri skákaní ošpliechaš?“ „No v skákaní sú tigre najlepšie,“ protestoval Tiger. „No tak, čo sa deje?“ opýtal sa Puf z brehu zmierlivým, priateľským tónom. „Možno by sme mohli s Krištofkom Robinom pomôcť.“ „To určite môžete,“ povedalo prasiatko ešte stále nahnevané. „Nechcel ústredný výbor zakázať skákanie do jazierka, aby tak ochránil menšie zvieratká?“ „Mno,“ povedal Puf a spomenul si, že tak ústredný výbor skutočne rozhodol raz neskoro v noci, keď Prasiatko začínalo byť otravné. „Nemyslím, že by mali medvede stáť na čele ústredného výboru, keď sú také zábudlivé,“ naznačilo Prasiatko. Za normálnych okolností by sa návrhy Prasiatka stretli s rýchlou a definitívnou odpoveďou ústredného výboru. No keďže sa každý cítil ako uvarený a unudený a keďže Puf cítil, že v takomto horúcom a upotenom dni je lepšie vôbec sa nehádať, rozhodol sa urobiť Prasiatku po vôli. „Tak dobre, Prasiatko. Možno ústredný výbor potrebuje novú krv. Malú krv. Porozprávajme sa.“ A tak sa Puf a Prasiatko prešli a dohodli detaily. Keď sa vrátili, Prasiatko sa veľmi potilo a Puf oznámil, že odstupuje zo svojho postu v ústrednom výbore a odovzdáva ho Prasiatku. Keď začalo slnko zapadať, všetci sa cítili lepšie a boli radi, že sa demokratická zmena udiala tak hladko a s jasnou kontinuitou. Po ceste späť spieval Krištofko Robin malú radostnú pesničku, v ktorej zhrnul princípy dohody. „V imperiálnom paláci menia gardu, A deje sa to bez zbytočného vzruchu, Armáde ďalej velí medvedík Puf, A Prasiatko tak vlastne nerobí nič, Vo svojom paláci.“ To dokazuje, že skutočná suverenita ľudu a ideologická konzistencia sú úplne zlučiteľné. A že moc vyrastá z hlavne pušky. Príbehy boli uverejnené na stránke www.voiceoftheturtle.org Preložil a upravil Radovan Geist

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama