Reklama
Reklama

Komorný priestor dáva nahliadnuť do vnútra človeka

Skonštatoval Štefan Korenči, známy prevažne ako režisér Slovenského rozhlasu a domovského Divadla a.ha v Bratislave. Na doskách Slovenského komorného divadla v Martine mala nedávno premiéru hra Friedricha Durrenmatta Meteor, tiež v jeho réžii.
Počet zobrazení: 822
14_foto-m.jpg

Skonštatoval Štefan Korenči, známy prevažne ako režisér Slovenského rozhlasu a domovského Divadla a.ha v Bratislave. Na doskách Slovenského komorného divadla v Martine mala nedávno premiéru hra Friedricha Durrenmatta Meteor, tiež v jeho réžii. Durrenmatt v hre rozpráva o hĺbavej a komplikovanej téme – o otázkach života a smrti. Aký je váš pohľad na tieto dva atribúty? - Život a smrť sú spojené nádoby, alebo inak povedané rub a líce jednej a tej istej mince. Sú to dve podoby našej existencie. Bez smrti by život nebol životom a naopak. Aj smrť je forma existencie a vôbec nie tragická – možno je život oveľa tragickejší. Neviem. Buď je to celé tragédia, alebo je to celé fraška. Neviem. Asi tragifraška. Podarilo sa vám prostredníctvom Durrenmatta získať širší obzor v tejto téme? - Durrematt spája tému života a smrti úplne logicky s témou existencie alebo neexistencie Pána Boha. Necháva vstávať z mŕtvych neverca, čím provokuje veriacich kresťanov, a tým, že pripúšťa vôbec zmŕtvychvstanie, provokuje veriacich ateistov. Bez provokovania totiž niet myslenia. Okrem toho, že pracujete ako režisér s mnohými významnými bratislavskými hercami, rovnako vyhľadávate aj hercov z mimobratislavských divadiel a predstavujete ich tomuto publiku. Priestor im dávate tak v rozhlase, ako aj v Divadle a.ha... - Divadlo ani rozhlas nie sú možné bez herca. Tvorba autora, dramaturga, režiséra, výtvarníka, hudobníka atď. sa realizuje cez herca – cez herca dostáva zmysel a ožíva. Preto si nevyberám hercov podľa toho, či sú z Bratislavy alebo odinakiaľ, ani podľa toho, či sú hviezdy alebo nie, ale podľa toho, nakoľko sú schopní zvládnuť náročné požiadavky témy danej autorom, dramaturgom alebo režisérom. Preto spolupracujem s hercami mysliacimi, ktorí nesú v sebe schopnosť vyjadriť sa ľudsky aj občiansky k akejkoľvek téme. Ako režisér ste vraj veľmi pokojný človek. Existuje však niečo, čo vás dokáže vyviesť z rovnováhy? - Keď človek vie, čo chce, či už v živote, alebo v práci, a vie, čo nechce, tak je pokojný. A preto sa aj mne niekedy stane, že ma ovládne nepokoj. Kedysi ma dokázala rozhádzať hlúposť, ale teraz už nie – zvykol som si. Teraz ma dokáže vyviesť z rovnováhy hádam len nekomunikácia, netolerancia a ignorancia, ktoré spolu veľmi úzko súvisia. Pracujete väčšinou v komorných prostrediach, či už je to Divadlo a. ha., komorné štúdiá v rozhlase. Čím vás toto prostredie priťahuje? - Komorný priestor v divadle (rozhlas je automaticky komorné médium) je oveľa väčší priestor ako napríklad veľké socialistické javiská. Komorný priestor je priestor, ktorý dáva možnosť nahliadnuť do vnútra človeka – do jeho duše. A to je priestor rovnajúci sa veľkosti vesmíru. Ako to je s plastickosťou obrazu v divadle? Je iná ako vo filme? - Film aj divadlo majú rovnakú možnosť vytvoriť plastický obraz sveta. Rozdiel je len v spôsobe rozprávania. Napríklad, keby ste chceli vytvoriť plastický obraz utrpenia a hrôzy v druhej svetovej vojne, tak vo filme by ste ukazovali tanky, delá, útok vojsk, odtrhnuté ruky, výbuchy atď. Urobili by ste to, lebo film vám také možnosti dáva. V divadle a takisto aj v rozhlase by ste nechali rozprávať sa dvoch vojakov v zákope, ktorí čakajú na povel do útoku. Ukazovali by ste ich strach, bolesť, to, ako sa vo svojom vnútri lúčia so svojimi rodinami. Urobili by ste to, lebo divadlu a rozhlasu to viac svedčí – samotný boj by ste už neukazovali, lebo by to bolo smiešne. Ilúziu samotného útoku dokážete urobiť len vo filme. Plastický obraz skutočnosti však môžete vytvoriť aj jedným, aj druhým spôsobom. Divadlo a. ha., ktorého ste so svojou sestrou Viki Janouškovou a manželkou Monikou Korenčiovou zakladateľmi, oživuje pomerne náročné, hlboké témy, ktoré si vyžadujú vycibrený vkus a schopnosť vnímať veľakrát psychologizáciu postavy. Prečo sa práve toto stalo vašou dominantou, a tým aj celého divadla? - Na túto otázku som nepriamo odpovedal v predošlých odpovediach. Keby som však chcel byť bohatý, už dávno robím muzikál alebo bulvár, prípadne telenovely pre Markízu, ale určite by som nepracoval v Slovenskom rozhlase a nestrácal čas a energiu v Divadle a. ha. Jednoducho, rozhlas a komorná činohra má pre mňa hlbší zmysel a viem, že nielen pre mňa. Už tretiu sezónu zaraďujete do repertoáru hry pôvodných autorov, okrem iných aj rozprávky Miloša Janouška a Petra Glocka. Budete v tom pokračovať? - Určite v tom budeme pokračovať, minimálne dovtedy, kým nebude celý náš repertoár zložený z pôvodných hier a potom uvidíme, čo ďalej. Tak ako sa profiluje a zároveň rozširuje okruh hercov spolupracujúcich s naším divadlom, je mojím snom nájsť dvoch – troch rozprávkových a dvoch, troch dospeláckych autorov, ktorí by pre nás písali, a tým sa podieľali na ďalšej profilácii Divadla a. ha. O čom bude najbližšie predstavenie? - Chystáme rozprávku Petra Glocka st. pod pracovným názvom O tetke Psote z cyklu Paťa rozprávnica a tragifrašku Z. Križkovej pod pracovným názvom Niečo ako spoveď. Obidve premiéry by mali byť na jar. Vraj chystáte aj viacero zájazdov... - S inscenáciou Pobrežie pôjdeme do Košíc na celoštátnu prehliadku neštátnych divadiel, s Janou z Arcu by sme chceli začať spoluprácu v Martine – do A.ha-čka zrejme príde inscenácia Najstaršie remeslo z Martina v réžii Ľubomíra Vajdičku. Chystáme šnúru po Slovensku s rozprávkami a s inscenáciou Interview zamierime do Prahy. Z nedivadelných projektov určite vydáme CD Spievajúci herci live z Divadla a.ha. To by mala byť bodka tejto sezóny.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama