Mimo identifikácie „Che vuoi?“

Výmenná hra imaginárnej a symbolickej identifikácie, pod nadvládou identifikácie symbolickej, konštituuje mechanizmus, cez ktorý sa subjekt integruje do existujúceho socio-symbolického poľa – je to spôsob, akým prijíma určitý „mandát“.
Počet zobrazení: 2080
1-m.JPG

Výmenná hra imaginárnej a symbolickej identifikácie, pod nadvládou identifikácie symbolickej, konštituuje mechanizmus, cez ktorý sa subjekt integruje do existujúceho socio-symbolického poľa – je to spôsob, akým prijíma určitý „mandát“. Problémom pritom je, že tento kruhový pohyb medzi symbolickou a imaginárnou identifikáciou sa nikdy neuskutočňuje bezo zvyšku. Vždy tu zostáva určitá priepasť, trhlina, ktorá je vyjadrená v slávnom „Che vuoi?“ „Hovoríš mi niečo, ale čo tým zamýšľaš, na čo tým mieriš? (…) V rovine vyjadrenia hovoríš toto, ale čo sa mi tým skutočne pokúšaš oznámiť?“ A presne na mieste tejto otázky, ktorá je vznášaná cez rovinu vyjadrenia, na mieste toho: „Prečo mi to oznamuješ?“, musíme lokalizovať túžbu, ktorá sa vo svojom vyznení líši od požiadavky: „Niečo odo mňa žiadaš, ale čo chceš v skutočnosti, aký cieľ sleduješ touto požiadavkou?“ Cez toto rozdielne vyznenie požiadavky a túžby sa definuje pozícia hysterického subjektu. Podľa klasickej lacanovskej formulácie je logika hysterickej požiadavky: „Žiadam od teba toto, ale to, po čom naozaj túžim, je, aby bola moja požiadavka zamietnutá, pretože to nie je to (čo chcem)!“ Táto intuícia stojí aj za zlopovestnou mužsko-šovinistickou „múdrosťou“, že „ženy sú kurvy“. Ženy sú kurvy, pretože nikdy skutočne nevieme, čo zamýšľajú – napr. ak nejaká žena povie „Nie“ na moje naliehanie, tak si nikdy nemôžem byť istý, či toto „Nie“ neznamená náhodou dvojité „Áno“ – teda túžbu po ešte agresívnejšom zblížení; v tomto prípade by bola jej skutočná túžba pravým opakom jej požiadavky. Inými slovami, „ženy sú kurvy“ je vulgárnou verziou nezodpovedateľnej Freudovej otázky: „Čo chce žena?“ Rovnaká intuícia sa pravdepodobne skrýva aj za ďalšou „ľudovou múdrosťou“, ktorá naznačuje, že aj politika je kurva: pritom nejde len o to, že jej základným princípom sa stala korupcia a bezprincipiálnosť; hlavná príčina tkvie viac v tom, že každá politická požiadavka je polapená v dialektike toho, že zamýšľa niečo iné, ako hovorí: napr. zamietnutie môže fungovať aj ako úmyselná provokácia (pričom najlepším spôsobom ako požiadavku „zmietnuť zo stola“, by bolo pripojiť sa k nej a otvorene jej pritakať). Známe je aj Lacanovo odmietavé stanovisko k študentskej revolte z roku 1968, ktorá mala podľa neho za základ hysterickú túžbu po novom pánovi. Toto „Che vuoi?“ je azda najlepšie znázornené vo východiskovom bode Hitchcockovho filmu North by Northwest (Na sever severozápadnou dráhou). Aby naviedla ruských agentov na falošnú stopu, vymyslela si CIA neexistujúceho agenta Georgea Kaplana. Pre neho budú rezervované hotelové izby a letenky, pod jeho menom budú uskutočňované telefonické hovory atď. a to všetko preto, aby boli ruskí agenti presvedčení, že Kaplan skutočne existuje, napriek tomu, že v skutočnosti je len prázdnym miestom, menom bez nositeľa. Na začiatku filmu sa hlavná postava – priemerný Američan menom Roger O. Thornhill – nachádza vo vestibule jedného hotela – pozorovaného Rusmi, pretože sa tu údajne mal ubytovať tajomný Kaplan. V tej chvíli vstúpi do vestibulu hotelový zriadenec a volá: „Hovor pre pána Kaplana! Je pán Kaplan tu?“ Presne v tom momente urobí Thornhill čistou náhodou gesto smerom k zriadencovi, pretože mu chce odovzdať telegram pre svoju matku. Rusi, ktorí sledujú celé dianie, ho omylom pokladajú za Kaplana. Keď chce opustiť hotel, unesú ho do osamotenej vily a žiadajú, aby im povedal všetko o svojej špionážnej práci. Prirodzene Thornhill o ničom nevie, ale celé jeho presviedčanie o vlastnej nevine je pochopené ako klamstvo. V čom spočíva – mohli by sme to tak nazvať – psychologická presvedčivosť tejto scény, ktorá je založená na takmer neuveriteľnej náhode? Thornhillova situácia korešponduje s fundamentálnou situáciou človeka ako bytosti v jazyku („parletre“, ak máme použiť Lacanov zhustený pojem). Subjekt je vždy pevne spojený so signifikantom, ktorý reprezentuje pre iných, cez toto spojenie je mu priradený symbolický mandát a miesto v intersubjektívnej sieti symbolických vzťahov. Podstatou tohto mandátu je, že je v konečnom dôsledku vždy arbitrárny. Pretože je jeho prirodzenosť vždy performatívna, nemôže byť nikdy vysvetlený cez vzťah ku skutočným vlastnostiam a schopnostiam subjektu. Tak je subjekt, ktorému je uložený tento mandát, automaticky konfrontovaný so známym „Che vuoi?“, teda s otázkou Iného. Iný ho oslovuje tak, akoby on (subjekt) sám poznal odpoveď na otázku, prečo vlastní tento mandát, pričom v skutočnosti je táto otázka prirodzene nezodpovedateľná. Subjekt nevie, prečo obsadil práve toto miesto v symbolickej sieti. Jeho vlastnou odpoveďou na toto „Che vuoi?“ Iného, môže byť len hysterická otázka: „Prečo som tým, čím mám (za povinnosť) byť, prečo mám tento mandát? Prečo som (… učiteľ, pán, kráľ… alebo George Kaplan)? Stručne: „Prečo som tým, čo my ty (dôležitý Iný) hovoríš, že som?“ A konečný bod psychoanalytického procesu je pre analyzanda presne tým momentom, keď sa oslobodí od tejto otázky, tzn., keď už sa naučil akceptovať svoje individuálne bytie „oslobodené od autority dôležitého Iného“. Preto začínala psychoanalýza interpretáciou hysterických symptómov, preto sa nachádzajú jej východiská v skúsenostiach so ženskou hystériou. V neposlednom rade je hystéria aj priamym pôsobením a zrejmým dokladom neúspešnej interpretácie; otázka hysterika nie je ničím iným ako výrazom neschopnosti subjektu uskutočniť symbolickú identifikáciu, úplne a bez odporu prijať symbolický mandát. Lacan formuluje otázku hysterika ako: „Prečo som ja to, čo mi hovoríš, že som?“ – tzn. aký nad-objekt je to vo mne, ktorý spôsobuje, že Iný ma oslovuje a oslavuje ako (… kráľa, pána, manželku…)? Otázka hysterika otvára trhlinu, ktorá zodpovedá tomu, čo je „ v subjekte viac ako subjekt“, čo je „objekt v subjekte“, ktorá odoláva interpelácii – podriadeniu subjektu, jeho zahrnutiu do symbolickej siete. Azda najsilnejším umeleckým zobrazením tohto momentu hysterizácie je Rossettiho známy obraz ECCE ANCILLA DOMINI, ktorý ukazuje Máriu práve v momente interpelácie, keď jej archanjel Gabriel oznamuje jej misiu: nepoškvrnená počať a porodiť Syna Božieho. Ako reaguje Mária na túto úžasnú správu, na toto pôvodné „Ave Maria“? Obraz ju ukazuje vystrašenú, so zlým svedomím, ako ustupuje pred archanjelom do kúta, akoby sa pýtala samej seba: „Prečo som bola vybraná pre túto hlúpu misiu? Prečo práve ja? Čo odo mňa chce tento odpudzujúci duch?“ Vyčerpaná bledá tvár a tmavé očné zuby napovedajú dosť. Máme pred sebou ženu s pohnutým sexuálnym životom, nerestnú hriešnicu – jednoducho postavu, akou bola Eva; a to ukazuje obraz, „Eva interpeluje na Máriu“ a jej hysterickú reakciu na to. Film Martina Scorseseho Posledné pokušenie Krista ide ešte o krok ďalej rovnakým smerom. Jeho téma je jednoduchá „hysterizácia samotného Ježiša Krista“. Film nám ukazuje prostého vášnivého človeka z mäsa a kostí, ktorý postupne s fascináciou a zdesením zisťuje, že je Synom Božím, ktorý je poverený strašnou, ale predsa len veľkolepou misiou – vykúpiť ľudstvo vlastnou obeťou. Problém je, že sa s touto interpeláciou nedokáže vyrovnať: význam jeho „pokušenia“ spočíva práve v hysterickom odpore k tomuto mandátu, v jeho pochybnostiach, v jeho pokušení uniknúť, ešte aj vtedy, keď je už pribitý na kríži. S týmto „Che vuoi?“ sa stretávame všade v politike, a tak aj v americkej prezidentskej kampani z roku 1988, keď sa tlač po prvých úspechoch Jesseho Jacksona začala pýtať: „Čo chce Jackson v skutočnosti?“ Rasistický podtón tejto otázky sa dá ľahko rozpoznať, pretože nebola nikdy položená v súvislosti s ostatnými kandidátmi – záver, že v tomto prípade išlo o rasizmus, potvrdzuje aj skutočnosť, že toto „Che vuoi?“ prepuká najprudšie v najčistejšej, takpovediac destilovanej forme rasizmu, totiž v antisemitizme: z perspektívy antisemitistov je práve Žid takou osobou, o ktorej nie je jasné „Čo v skutočnosti chce“ – tzn., že sa za jeho správaním skrývajú nejaké utajené motívy (židovské sprisahanie, snaha získať vládu nad svetom a snaha o morálnu korupciu Nežidov.) V prípade antisemitizmu je odpoveďou na otázku „Čo chce Žid?“ fantazma o židovskom „sprisahaní“, o mysterióznej moci Židov manipulovať udalosťami a poťahovať nitkami v zákulisí. Na teoretickej rovine je tu rozhodujúce, že tieto fantazmy fungujú ako konštrukcie, ako imaginárny scenár, ktorý vypĺňa prázdnotu, „trhlinu v túžbe Iného“: tým, že nám dáva definitívnu odpoveď na otázku „Čo chce Iný?“, umožňuje nám uniknúť neznesiteľnému ustrnutiu, v ktorom od nás Iný niečo chce, ale my nie sme súčasne schopní preložiť si túto žiadosť Iného do pozitívnej interpelácie, do mandátu, s ktorým by sme sa mohli identifikovať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984