Keď ľúbiť neznamená mať

Súčasný britský spisovateľ Graham Swift (nar. 1949) nie je slovenskému čitateľovi neznámy. Jeho najúspešnejší a podľa mienky britských literárnych kritikov doteraz najlepší román Krajina vôd z roku 1983 vyšiel v slovenčine už v roku 1988. Okrem toho sú v prekladoch prístupné ďalšie jeho prózy: Mimo tohto sveta, Pred záverečnou a najnovšie aj jeho nateraz posledný román Denné svetlo. V románe Denné svetlo ide, zjednodušene a tézovito povedané, o príbeh súkromného detektíva, bývalého policajta, dnes špecialistu na manželské nevery, milujúceho svoju bývalú klientku, ktorá zabila svojho muža. Túto základnú kostru však Swift obaľuje niekoľkými vrstvami ďalších dejových línií a motívov, motivácií a reflexií, čím príbeh rozvetvuje a dáva mu členitý vnútorný obsah. Svoje postavy pritom nemodeluje ako jednoznačne pozitívne alebo negatívne. Skôr pre ne platí, že chcú konať dobro, no ich úsilie sa obráti proti nim: zlyhávajú a porušujú zákon, následne si však aj odpykávajú trest. To je primárne spojivo medzi prípadom vrahyne a škandálom skorumpovaného policajta. Postavy prekračujú hranicu, za ktorú sa nikdy nemuseli dostať, aby sa neskôr, pri spätnom zamyslení, mohli vnútorne očistiť – najmä sami pred sebou a v očiach svojich najbližších. Túto očistu čitateľovi sprostredkúva rozprávač príbehu, detektív George Webb, ktorý premýšľa o svojom živote a o živote svojich blízkych. Rekapituluje a uvažuje, usiluje sa nájsť vnútorný pokoj po tom, čo si uvedomil svoj cit k Sarah Nashovej, žene, ktorá je vo väzení a na ktorú on trpezlivo a oddane už dva roky čaká. Swiftova kniha je v podstate knihou plnou stereotypov, ktorá je však súčasne silne (a zreteľne) poznačená snahou o istú exkluzivitu a výnimočnosť. Myšlienkové stereotypy azda súvisia s faktom, že Swiftov román je románom anglickej strednej spoločenskej vrstvy a ako taký opakuje stereotypné obrazové klišé i názory tohto prostredia. Výrazné je tiež autorovo úsilie o vypracovanosť: to sa prejavuje rovnako v kompozičnej výstavbe prózy, ako aj v jej tematickom a žánrovom registri. Z hľadiska žánru Denné svetlo predstavuje akýsi hybrid medzi detektívnym a psychologickým románom, z hľadiska kompozície ho charakterizujú presuny medzi prítomnosťou a (ďalej členenou) minulosťou, v súvislosti s jeho témou sa zasa dá hovoriť o istej rozbiehavosti alebo polytematickosti. Vedľa seba sa ocitnú problémy vojenský konflikt na Balkáne, otázka utečencov, manželské krízy, vzbura detí voči rodičom, ženská homosexualita, mužské sukničkárstvo, otázka viny a trestu, problém väzenstva, varenie ako spôsob posilnenia sebavedomia, korupcia v polícii, hranie golfu či kritika OSN — a to je len skusmý výpočet. Do kontextu nanajvýš aktuálnych tém a problémov, zasadených do prostredia dnešného Londýna (či presnejšie jeho pokojných predmestí a rušných ciest a výpadoviek), vkladá Swift – v pozícii návratného motívu - príbeh z histórie: anglický exil francúzskeho cisára Napoleona III. a jeho manželky Eugénie v Chislehurste. Tým vedie istú paralelu medzi minulosťou a dneškom, a tak odkazuje na moment dejinnej kontinuity a zároveň osobného, ľudského rozmeru tzv. veľkej histórie. Aj týmto faktom akoby chcel Swift zdôrazniť nadčasovosť svojej literárnej výpovede — výpovede o „živote, ktorý sa rozsypal“, no predovšetkým o láske, partnerstve a rodinných vzťahoch, o smrti. Je to výpoveď premyslená a literárne prepracovaná, no román ako celok pôsobí dosť rozpačito: umelo a konštruovane. (Graham Swift: Denné svetlo. Z angličtiny preložil Igor Navrátil. Bratislava: Vydavateľstvo Slovart, 2003, 352 strán, 299 Sk)