Reklama
Reklama

O podobách súčasného feministického myslenia

Podľa tradovaného a široko akceptovaného presvedčenia patrí problematika ženy a otázka vzťahov medzi mužmi a ženami do sféry samozrejmosti až triviálnosti – veď predsa každý vie, že muži a ženy sa navzájom odlišujú v množstve aspektov.
Počet zobrazení: 1227
feministky-m.jpg

Judith Butler: Trampoty s rodom. Feminizmus a podrývanie identity. Aspekt, 2003, 222 strán, 199 Sk Karen Horney: Psychológia ženy. Aspekt, 2002, 197 strán, 190 Sk Carol Gilliganová: Jiným hlasem. O rozdílné psychologii žen a mužů. Portál, 2001, 190 strán, 217 Kč Elisabeth Badinter: Materská láska. Od 17. storočia po súčasnosť. Aspekt, 1998, 277 strán, 189 Sk Podľa tradovaného a široko akceptovaného presvedčenia patrí problematika ženy a otázka vzťahov medzi mužmi a ženami do sféry samozrejmosti až triviálnosti – veď predsa každý vie, že muži a ženy sa navzájom odlišujú v množstve aspektov. Ak nás však neuspokojuje nečinné pohodlie neproblematickosti a samozrejmosti a začneme klásť otázky týkajúce sa povahy a zdrojov týchto odlišností, a hlavne ich spoločenského zvýznamňovania, teda ak sa budeme pýtať na to, aký význam sa týmto rozdielom pripisuje pri definovaní pozícií mužov a žien v štruktúre spoločenských a mocenských vzťahov, náš spôsob kladenia otázok nebude vzdialený spôsobom tematizácie podobne ladených otázok, ktoré sa sformovali v myšlienkovom rámci druhej vlny feminizmu, ktorý v západnom svete nastúpil na intelektuálnu a politický scénu v 70. rokoch 20. storočia. Otázky týkajúce sa napr. mužskej nadvlády, problematiky rovnosti medzi ženami a mužmi, ďalej otázky sexuálnej diferencie a ženskej identity, prítomnosti (či skôr neprítomnosti) žien v rozličných sférach duchovnej kultúry sa stali dôležitými nielen z politického, ale aj z teoretického hľadiska. Otváranie nových tém sprevádzalo i zmnoženie perspektív; súčasné feministické myslenie predstavuje bohato členený myšlienkový útvar, ktorý sa vyznačuje variabilitou filozofických východísk, teoretických prístupov a explanačných modelov. Jednou z otázok, ktoré si feministická teória kladie od svojich počiatkov, je otázka ženského subjektu a ženskej identity. Tieto problémy reflektuje aj feministická filozofka Judith Butlerová vo svojej provokatívnej práci Trampoty s rodom. Feminizmus a podrývanie identity, keď sa pýta: existuje niečo, čo je všetkým ženám spoločné a čo zakladá ich sociálnu, politickú a kultúrnu subordinovanosť a zdôvodňuje ich útlak? Jestvuje oblasť „špecificky ženského“, ktorá by bola základom a zdrojom ženskej identity a ženského subjektu? Hoci sa prúdy feministického myslenia, reflektujúce tieto otázky, pohybujú na širokej škále názorových pozícií (od liberálneho až po kultúrny a radikálny feminizmus), téme inakosti ženy pripisujú rovnako veľký význam. V čom táto inakosť spočíva a v ktorých sférach sa uplatňuje? Napríklad vo sfére morálnej skúsenosti, mohli by sme s istou mierou zjednodušenia odpovedať spolu so psychologičkou a feministickou teoretičkou Carol Gilliganovou, ktorá o inakosti ženského hlasu vo formovaní identity, sebachápania a morálneho usudzovania pojednáva v knihe Jiným hlasem. O rozdílné psychologii žen a mužů. Gilliganová v tejto práci, ktorá je už dnes právom považovaná za klasickú prácu feministickej teórie, spochybňuje niektoré predpoklady tradičnej etiky i psychológie, ktoré popierali schopnosť žien byť autonómnymi morálnymi bytosťami. Takéto názory obmedzujúce morálnu kompetenciu žien sú vyjadrením mužskej perspektívy, pretože samotné chápanie morálnej kompetencie čerpajú zo skúsenosti, akú mali muži vo verejnej sfére. Gilliganová dobre zdokumentuje myšlienku S. de Beauvoirovej o tom, že v tradičnom filozofickom myslení všeobecné (ľudské) sa stotožnilo so zvláštnym (mužským). Pozorné načúvaniu inému hlasu priviedlo autorku k formulovaniu koncepcie etiky starostlivosti, v centre ktorej stojí téza o morálnej diferenciácii rodov. Na rozdiel od mužov, ktorých morálny vývin sa riadi princípom spravodlivosti, morálne usudzovanie a morálna skúsenosť žien sleduje perspektívu starostlivosti, spojenú s morálkou zodpovednosti. Morálne vnímanie žien sa vyznačuje väčšou senzitivitou voči konkrétnej situácii morálnej dilemy a jej aktérov, viac si všíma vzťahy spolupatričnosti, riadi sa skôr citmi než chladnou, nezainteresovanou racionalitou. To napr. znamená, že z pohľadu žien morálne problémy vznikajú najmä vtedy, ak sú ohrozené konkrétne vzťahy medzi ľuďmi, ak sa narúša pradivo vzťahov, ktorého sú samy účastníčkami. Gilliganovej hodnotenie odlišnosti ženského morálneho vývinu znamenalo vážne spochybnenie a narušenie tradičného vnímania inakosti žien formulovaného v termínoch nedostatku a záporu, tak typického pre viaceré vplyvné, napr. filozofické, ale aj psychologické koncepcie človeka a ľudských vzťahov, teórie ľudského vývoja a morálky. Príkladom takéhoto negatívneho chápania a vymedzenia ženskosti je Freudova teória psychosexuálneho vývinu a jeho téza o nedostatkovosti ženy, o jej nedokonalosti ako sexuálnej bytosti, ale aj bytosti kultúrnej a morálnej. Musí byť psychológia ženy naozaj „tajomným kontinentom“ psychológie alebo sa takým iba javí, a sa na ňu dívame z mužskej, a teda nutne jednostrannej perspektívy? Ako by sa menil náš pohľad, ak by bola do výskumu a následne do teórie začlenená aj skúsenosť a perspektíva žien? State Karen Horneyovej, zahrnuté v publikácii Psychológia ženy môžeme čítať aj ako naznačenú odpoveď na tieto otázky. Horneyová, označovaná za jednu z matiek psychoanalýzy, upozorňuje aj na androcentrický charakter svojej disciplíny: „Tak ako na všetky vedy, na stanovovanie všetkých hodnôt, aj na psychológiu ženy sa doteraz hľadelo len mužským okom.“ Až keď sa psychoanalýza pokúsi zbaviť mužského spôsobu uvažovania, budú sa podľa nej takmer všetky problémy psychológie ženy javiť inak. A že to naozaj tak môže byť, dokazuje a ilustruje Horneyová vo svojich statiach, napr. v stati o ženskom masochizme, v ktorej kritizuje freudovskú tézu o masochizme ako prirodzenej a podstatnej štruktúre ženskej psychiky – psychoanalytické presvedčenie, podľa ktorého žena je od prírody masochistická, zaraďuje medzi ideológie, ktoré slúžia hlavne na to, aby zmierili ženy s ich podriadeným postavením, ktoré je takto prezentované ako prirodzené, normálne a nemenné. Hoci Horneyová nebýva zaradená medzi výrazné predstaviteľky feministického myslenia, jej výklad ženskej psychiky a jej zdôraznenie sociálnych a kultúrnych vplyvov na jej utváranie v mnohom predznačuje viaceré intencie neskorších feministických výskumov a v každom prípade môže poslúžiť ako užitočný korektív (nielen v jej dobe) prevládajúceho, často jednostranného prístupu k problematike ženy. Je príznačné pre našu kultúrnu tradíciu, že v uvažovanej problematike ženy a vzťahov medzi rodmi jednostrannosť pohľadu sa neraz spája s mytologizáciou nastolených otázok. Viaceré feministické teoretičky, problematizujúce tradované predstavy o žene sa ocitli v pozícii „mýtoborkyne“, ako o tom presviedča aj kniha francúzskej autorky Elisabeth Badinterovej Materská láska. Od 17. storočia po súčasnosť. Na základe skúmania historického materiálu podáva náčrt dejín správania francúzskych matiek za posledné štyri storočia, dokumentuje premeny materského správania a materského citu, čím vlastne spochybňuje rozšírenú predstavu o „materskom inštinkte“ ako jednej zo základných určeností ženy. Keďže predstava materstva ako základnej definície ženy, ako jej jediného údelu a zároveň výlučného šťastia, je komponentom modernej mytológie a stereotypizácie ženy, Badinterovej práca môže byť vhodným inšpiračným zdrojom pre nový, diferencovanejší a menej zjednodušujúci spôsob premýšľania o fenoméne materstva. Zdá sa teda, že otázka, ktorú sformulovala už Simone de Beavouir o tom, čo je to žena, čo znamená byť ženou, je otvorená a aktuálna. Ba postmoderné impluzy nás môžu inšpirovať aj k ďalšej úvahe – spolu s Butlerovou sa môžeme pýtať, či vôbec existuje pevná a koherentná rodová identita, resp. či je predpoklad takejto identity odôvodnený, a to nielen pre tvorbu teórie, ale aj pre tvorbu politických programov. Butlerová sa stavia kriticky voči tej časti feministickej teórie, ktorá sa opiera o identitu odvodenú od kategórie žien a ktorá zároveň kladie takúto identitu do centra subjektu feministickej politickej akcie. Podľa jej názoru feminizmus sa dopúšťa chyby, ak predpokladá, že ženy tvoria jednotnú a homogénnu skupinu, že majú spoločné črty a záujmy, a že termín ženy označuje spoločnú identitu. Inšpirujúc sa Foucaultom, dôvodí, že kategóriu ženy nemožno vyňať z rámca mocenských vzťahov a že samotná táto kategória „je produkovaná štruktúrami moci, ktoré ju zároveň obmedzujú… Ak feminizmus bude trvať na svojom nemennom subjekte, pod ktorým sa bude rozumieť jednoliata kategória žien, výsledkom bude, že táto kategória nebude akceptovaná, ale bude hromadne odmietaná“. Vzhľadom na to, že samotnému pojmu ženy chýba univerzálny a nemenný význam, založený na akejsi pevnej ženskej identite, radí táto autorka opustiť fikciu o existencii nejakého všeobecného základu feminizmu. Toto jej odporúčanie je iste hodné pozornosti aj v podmienkach, v akých sa feminizmus na Slovensku v súčasnosti nachádza.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama