Reklama
Reklama

Podtatranské variácie na nobelovskú tému

Predohra Dva posledné mesiace roku 2003. Slovenská veda. Hŕstka príbehov. Zopár otázok. Charvátova otázka Pražský lekár Josef Charvát, 1972: Prečo vedecké výkony Čechov a Slovákov nedorástli na Nobelove ceny? To „prečo?“ je tu naďalej. (Bude o tom písať Vesmír v januári 2004.) Možné vysvetlenie? Dusila nás vláda priemeru. Talentom sa neprialo. (Už sa im praje?)
Počet zobrazení: 640
19-m.jpg

Predohra Dva posledné mesiace roku 2003. Slovenská veda. Hŕstka príbehov. Zopár otázok. Charvátova otázka Pražský lekár Josef Charvát, 1972: Prečo vedecké výkony Čechov a Slovákov nedorástli na Nobelove ceny? To „prečo?“ je tu naďalej. (Bude o tom písať Vesmír v januári 2004.) Možné vysvetlenie? Dusila nás vláda priemeru. Talentom sa neprialo. (Už sa im praje?) Hlavy, čo prečnievali, sa stláčali na normalizovanú (a normalizačnú) výšku. Alebo rovno odrezávali. Chýba duchovná aristokracia. Riešenie? Namiesto kultu priemeru kult excelencie. Pestovať elitizmus. Favorizovať výnimočných. Marťania Rakúsko má sedemnásť vedcov odmenených Nobelovými cenami. Maďarsko sa chváli štrnástimi. No iba jeden Čech si dosiaľ prebral v Stockholme Nobelovu cenu za vedu. A Slovák ani jediný. Vedci, čo pochádzali z Maďarska a za vojny pracovali v USA, fascinovali fyzika Fermiho. Oslňovali inteligenciou. Mali rozsiahle všeobecné vzdelanie. Odkiaľ sa nabrali? Vymyslel anekdotu: Nie sú to pozemšťania. Sú potomkami Marťanov, čo voľakedy pristáli s korábom pri Balatone. Fermiho manželka vzala otázku vážne. Jej odpoveď? Budapešť na rozhraní 19. a 20. storočia bola vyhňou duchovnej excelencie. Každý talent sa musel rozvinúť. Diskusie, spory, predvádzanie sa chytrými ideami – ešte aj po kaviarňach. Školstvo a veda ako politická priorita. Jedinečná atmosféra. Ako v talianskych mestských štátoch za renesancie. Služobníci ducha V tom čase „hlavným mestom“ Slovákov bol Martin. Dedina. Po hlavnej ulici, podľa počasia plnej prachu alebo blata, pastieri zrána hnali kravy na pašu. Historik Roman Holec nám priblížil život martinských Otcov národa: cez deň písali moralizujúce poučenia pre ľud, večer sa zišli v krčme pri kartách. Flámovali, užívali si s prostitútkami. Pražský profesor Tomáš Masaryk, čo chodil do Turca tráviť leto, pokúšal sa vtiahnuť ich do vážnych debát. Dovolil si ich poučovať, svetobežník, voľnomyšlienkar! Čo sa má čo predvádzať, aký je vzdelaný! Z baťka Vajanského si urobil doživotného nepriateľa. „Radšej sa utopiť v ruskom mori ako v českej barine,“ vyhlási Vajanský ako politik. Mlaď im nedáva pokoja. Toť zo sveta sa vrátil mladý Ján Lajčiak. Holobriadok si namýšľa, že s dvoma doktorátmi, čo si priniesol z Lipska a Paríža, dostal aj patent na rozum. Trúfa si písať bohorúhačské články o evolúcii, o zrovnoprávnení žien. Ba i poučovať o potrebe drobnej práce. I rozohní sa baťko Škultéty: „Pán spisovateľ, tak sa zdá, má pred očami cudzozemské západo-európske merítko…“ Sopliak by chcel univerzitnú stolicu. Ešteže čo! Šup s ním za farára na Bocu! Smrádok, ale teplučko. Po krky v nádrži špinavej vody. Kým je hladina pokojná, špina sa do úst nedostane. Len žiadne vlnky! Jediný slovenský politik sa z tejto duchovnej biedy vymyká. Milan Hodža. Ale to preto, že žije a pracuje v Budapešti. V onom kultúrnom hniezde, v ktorom sa vyliahli aj jeho súčasníci: budúci maďarskí nositelia Nobelových cien. Pokročme o sto rokov. Kto za pravdu horí Štvrtý december 2003. Južné Čechy. Mestečko Nové Hrady. Akadémia vied ČR organizuje vedeckú konferenciu Complexity in science, arts and the life. Na počesť 75. narodenín mikrobiológa Ivana Šetlíka. Šetlíkov prínos pre svet bilancujú zahraniční kolegovia, pre českú vedu bývalý predseda Akadémie Zahradník i jej súčasná predsedkyňa Ilnerová. Po skončení štúdií na pražskej univerzite ostal na nej Šetlík ako asistent. Nakrátko. Z univerzity ho vyhodili. Tí, čo mu závideli. Zámienka? Štandardná v tých časoch: kazil mládež. Nezamestnaný, prijal miesto v ústave SAV v Košiciach. Do vtedajšieho Zapadákova pritiahol oddaných žiakov z Prahy. Vybudoval pracovisko svetových kvalít. A opäť: závisť priemerných. Solidarita neschopných. Vyštvali ho zo slovenskej vedeckej inštitúcie. Uchytil sa v juhočeskej Třeboni. Začal budovať odznova. Atď, atď. Najmladšie pracovisko, čo vytvoril, sídli v Nových Hradoch na zámku. Ivan Šetlík je po matke priamym potomkom Karola Kuzmányho. Slovenského národovca, známeho piesňou Kto za pravdu horí. Šetlík, podľa Zahradníka, bol za celú éru komunizmu disidentom. Nepatril k chartistom. Nezamestnal sa ako kurič, aby v prestávke medzi ládovaním do pece mohol čítať filozofiu a meditovať. Nepísal samizdatové texty. Pracoval ako vedec. Do úmoru. Neohol sa. Nezlomili ho. V roku 1988 zorganizoval stretnutie odborníkov z prírodných a kultúrnych vied a umelcov pod názvom Hľadanie spoločného jazyka. Stalo sa legendou. Dnes Šetlík organizuje jeho pokračovanie. Prepotrebné: zmätenie jazykov sa ešte zväčšilo. Drotár Jedenásty december 2003. Brno. Fakulta informatiky Masarykovej univerzity zorganizovala vedeckú konferenciu Frontiers in Informatics. Na počesť 70. narodenín informatika Jozefa Grusku. Prednášajú kolegovia z Nemecka, Dánska, Poľska, Talianska, Japonska, USA. Večer je krst japonského prekladu Gruskovej knihy Quantum computing. Nedávno vyšla v anglickom origináli. Prvá monografia na túto tému na svete. Gruska je rodák spod Babej hory. So slovenskými školami, od základnej po univerzitu. Ale informatiku pomáhal rozvíjať na zahraničných univerzitách, v nemeckom Hamburgu, vo francúzskej Nice, v kanadskom Waterloo. Ctia si ho v Japonsku, veľmoci v informatike. Voľakedy nás, Slovákov, ináč svet spoznával. Ako drotárov. Naši chlapi putovali Európou. Domácim paniam puknuté rajnice spevňovali drôtenými sieťami. Aj Gruska pracuje so sieťami a drôtmi. Malý rozdiel: sú to siete a drôty digitálnych počítačov. Pre Jozefa Grusku sa dôstojné miesto vysokoškolského učiteľa na Slovensku nenašlo. Od roku 1997 je profesorom informatiky na brnenskej univerzite. Rektor Zlatuška vyslovil nádej, že jubilant ani po sedemdesiatke univerzitu neopustí. Univerzita si bude považovať za česť, ak Gruska bude naďalej prispievať k jej zvučnému menu. Nešťastná doba hrdinov Zlatuška napísal o Jozefovi Gruskovi: „Nie je priateľom kompromisov, ak ide o štandardy, ciele a poslanie vedeckej práce. Silné emócie, pozitívne i negatívne, ktoré dokázal okolo seba generovať, sú najlepším znakom jeho schopnosti siahať k podstate problému a potom neváhať v presnom označení nedostatkov a chýb, čo vidí.“ Nepríjemný človek. Pre stojace vody. Pre prostredie priemeru a podpriemeru. Pre umelcov života v kompromisoch a pretvárke. Preč s ním! Závisť. Jedna z hlavných príčin ľudského nešťastia. Západná kultúra vytvorila etiketu, a možno aj iné inštitúcie, aj preto, aby obmedzovali závisť. Komunizmus tieto inštitúcie zničil. Závisti otvoril priepusty. (Napriek rovnosti v biede.) S. Vaknin, 1999: „Patologická závisť je hnacou silou postkomunistickej strednej a východnej Európy.“ Závisť je vždy zlá. Bezohľadná. Ničí osobnosť. Nie iba svojich nositeľov, ale aj tých, čo sú jej objektmi. Aj ušľachtilý človek, vystavený ohováraniu, pracovnej neistote, ostrakizovaný solidárnou väčšinou priemerných, získava postupne paranoidné črty. Aspoň sám vyzdvihuje svoju prácu, ak sa jej nedostáva ocenenia prostredím. Brecht to vedel, keď vložil Galileimu do úst povzdychnutie: „Nešťastná doba, ktorá potrebuje hrdinov.“ Hrdinstvo, chcené či nechcené, má mnoho spoločného s vlastnením moci. Deformuje. Odľudšťuje. Patologizuje. Prototyp? „Národný hriešnik“ Jonáš Záborský. Dělníci na vinici Páne Štrnásty november 2003. Bratislava. Konferencia Nadanie a talent pre 3. tisícročie. Hlavnou organizátorkou je Jolana Laznibatová. Kedysi bojovníčka za zriadenie školy pre mimoriadne nadané deti. Dnes, po jej vytvorení, jej riaditeľka. O tom, že talenty sú národným bohatstvom, prednášajú rodičia, zahraniční hostia, stredoškolskí učitelia. A jeden vysokoškolský učiteľ: Ľubomír Tomáška. Hovorí o tom, ako týmto mladým treba čo najskôr otvoriť laboratóriá. Pritiahnuť ich do vedeckej práce. Nie do nich hustiť hotové vedomosti, ale učiť bádaniu. Amerikán Tomáška učí genetiku na bratislavskej fakulte. Každým rokom strávi mesiac, dva v laboratóriách americkej univerzity. Na u nás nedostupných prístrojoch dokompletizuje svoj výskum, robený v skromných podmienkach doma. Zakaždým ten krátky pobyt zavŕši prestížnou publikáciou. (S Američanmi, čo mu pobyt zaplatili, z vďačnosti ako spoluautormi.) Záhada: Prečo tento úspešný človek, na vrchole tvorivých síl, odoláva americkým zvodom? Prečo sa vracia bádať a vyučovať na Slovensko? Ľahšie by sa hľadala odpoveď, keby bol z kuzmányovského rodu, alebo keby bol vyrastal na oravskej dedine. Lenže on je mestské dieťa. Z rodiny lekárov. Realista, ktorý tuší jedinečnosť šancí, aké by si táto krajina mohla vytvoriť? V Tomáškovom laboratóriu pracujú vysokoškoláci už od prvého ročníka. Ba sú tam aj študenti zo stredných škôl. (Zas niekto búri ustálenú hladinu! Nie je čas pristrihnúť mu krídla?) Tomáška pred dvoma rokmi pritiahol do svojho laboratória Mareka Šebestu. Ako osemnásťročného gymnazistu. Marekovi otvoril cestu do Štokholmu. Náš človek v Štokholme Desiaty december 2003. Štokholm. Po prvý raz v dejinách stojí Slovák zoči-voči švédskemu kráľovi a členom nobelovského komitétu. Marek Šebesta. Vo fraku, v súhlase s prísnym protokolom. Je v skupine 23 mladých ľudí, vybraných z celého sveta, ktorí dostali privilégium zúčastniť sa na ceremoniáli odovzdávania Nobelových cien. Účasť, i týždenný pobyt v kruhu tohtoročných nositeľov Nobelových cien, boli odmenou. Marekovi za to, že bol laureátom európskej súťaže mladých bádateľov. Tá sa konala v druhej polovici septembra 2003 v Budapešti. Víťazi celoštátnej súťaže mladých vedcov (vo veku pod dvadsať rokov!) z jednotlivých krajín sú pozývaní každoročne na záverečnú celoeurópsku súťaž. Tento rok po prvýkrát v postkomunistickej krajine. Privítal ich maďarský prezident Mádl, minister školstva Magyar a komisár EÚ pre vedu Busquin. Súťažilo 113 dievčat a chlapcov. Súťažiacich z každej krajiny na toto európske zápasisko sprevádzali významné osobnosti krajiny. Poľského účastníka sprevádzal a hodnotiacej porote predstavil rektor Varšavskej univerzity. Finále Sprievodcom Slovákov na súťaž najlepších adeptov vedy na svete nebol rektor. Ani nie obyčajný profesor univerzity. Ani minister. Dokonca ani nie ministerský úradník. Napríklad ten, čo mal organizáciu slovenskej reprezentácie v Budapešti na starosti. A predsa práve tento úradník sa stáva hlavným aktérom tohto posledného príbehu. Rád by som si horkú zmienku o ňom odpustil, keby sa dalo. Nenašiel si dosť času, aby šiel víťazov slovenského kola predstaviť porote? A či to považoval pod svoju úroveň? Ako sprievodcu najlepších z našej mlade slovenský byrokrat poslal na európske fórum študenta. (Svojho syna.) Prídavok Šetlík + Gruska, Tomáška, Šebesta. Tri generácie Slovákov. Pionierov. (Pionierov?) A jeden Francúz. O stopäťdesiat rokov starší. Louis Pasteur: „Veda nemá vlasť, lebo vedenie je spoločným dedičstvom celého ľudstva; pretože veda je pochodeň, ktorá svieti celému svetu. Ale zároveň má veda byť najvyšším zosobnením vlasti, pretože vedec je zo všetkých prvý, ktorý je povinný prácou myšlienok a intelektu kráčať na čele národa.“ Ibaže: Uvedomuje si vôbec tento národ, do akej doby vstupujeme? Že je to doba, v ktorej od stavu a úrovne jeho vedy a školstva bude závisieť, či v otvorenom globálnom svete ako národ vôbec prežije?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama