Kaleráby do hlavy
Pravicové vlády, ich klienti a prisluhovači čelia dlhodobému a fundamentálnemu problému: ako získať a udržať si moc v situácii, keď musia súťažiť o priazeň verejnosti v cyklických parlamentných voľbách. Keďže samotná podstata radikálnej neoliberálnej ekonomiky je v princípe taká nepopulárna, že sa veci pravými menami nazývať nedajú, musia nastúpiť techniky manipulácie verejnosti. Ich východiskom je prezentácia pluralitnej reality, ako keby existoval iba jej jediný správny výklad. Ako na to? V prvom rade treba donekonečna omieľať neotrasiteľné pravdy, „axiómy“. Sú to na prvý pohľad jednoznačné slogany, ktoré akoby nepotrebovali ďalšie vysvetlenie. Niektoré z nich boli uvedené do života v období vrcholného „thatcherizmu“ a v 90. rokoch ich začali papagájovať rozličné slovenské „think-tanky“, agentúry, analytici a servilné médiá. Tieto slogany prenikli do nášho vedomia a dnes tvoria základný koordinát našej existencie. Medzi ne patria známe rozprávky o statočnej ruke trhu a ničomnom štáte. Chýrna je axióma „štát je najhorším vlastníkom“. Veta nepotrebuje nijaké vysvetlenie, keďže nám (pravdepodobne) má pripomenúť biedne výkony štátnych podnikov z obdobia „reálneho socializmu“. Ak sme však takí bezočiví, že sa zamyslíme, zistíme, že v západných krajinách sa po druhej svetovej vojne vytvorila široká báza štátneho a verejného sektora, ktorý bol a je prosperujúci a ktorý si (napriek neustále silnejúcemu tlaku na privatizáciu) uchováva svoje nezastupiteľné miesto najmä v odvetviach takzvaných verejných služieb. Omieľanie axiómy o zlom vlastníkovi je však nevyhnutné, pretože mocní klienti potrebujú lukratívne privatizovať a prevod verejného majetku do súkromných rúk treba nejakým spôsobom legitimizovať. Na manipuláciu sa dosť kreatívne (prekvapujúco) zneužíva samotný fakt vstupu Slovenska do EÚ. Vykonáva sa to použitím techník, ktoré sa dajú nazvať „polopravdy“. Niekoľko príkladov: vláda a rôzne konzultačné firmy často trvajú na tom, že transformácia hospodárstva je spojená so vstupom do EÚ a má spočívať najmä v privatizácii. Pravda je taká, že dohoda o EÚ zakazuje právnu diskrimináciu medzi verejným a súkromným vlastníctvom a že neexistuje nijaká explicitná požiadavka EÚ na privatizáciu. Druhý príklad: v snahe legitimizovať ustavičné škrtanie verejných výdavkov vláda a jej družina napríklad tvrdí, že Slovensko je centralistické, že priveľa prerozdeľuje a že tento neúnosný jav treba zmeniť prenesením zodpovednosti (čítaj nákladov) na jednoduchého občana. V skutočnosti sa podiel prerozdeľovania v EÚ pohybuje vo výške okolo 50 percent HDP, čo je približne rovnako ako na Slovensku, a čo viac, vysoký percentuálny podiel výdavkov na sociálne služby v krajinách EÚ výrazne neklesá. Tretí príklad: krajne nespravodlivé zavedenie tzv. rovnej dane sa nazvalo zavedením „spravodlivosti do zdaňovania“ a sugeruje sa, že „v dani si už budeme všetci rovní“. Pravda je, že v dôsledku takéhoto spôsobu zdaňovania si budeme všetci oveľa viac nerovní. Nástroj manipulácie verejnosti par excellence, ktorý nazývam „sémantickým kalašnikovom“, sú slová „reforma“, „proreformný“, prípadne „protireformný“. Krátky slovník slovenského jazyka definuje slovo reforma ako zmenu, úpravu majúcu za cieľ niečo zlepšiť. Arogantná Moc sa však neodváži na plné ústa povedať, že jej reforma má za cieľ zlepšenie čohosi iba pre úzke záujmové skupiny a že pre drvivú väčšinu občanov znamená vlastne zhoršenie. Keďže nie je žiaduce nazvať veci pravými menami a nie je náležité rozmýšľať a ani argumentovať, musí zaúradovať sémantický kalašnikov, stačí protichodný názor jednoducho odstreliť nálepkou „protireformný“ a problém je vyriešený. (Ja osobne obľubujem médiami preferované spojenie „nevyhnutné reformy“, pretože pri ňom netreba rozmýšľať vôbec.) To, čoho sme v oblasti manipulácie a legitimizácie moci svedkami dnes, je bezškrupulózne vymývanie našich mozgov a biľakovské forsírovanie poloprávd. Ruku na srdce: nepripomína to trochu obdobie spred štrnástich rokov? Dnes si už, našťastie, s touto pliagou vieme dať rady: liekom je demokracia a jej najväčší výdobytok – možnosť pluralitne a kriticky myslieť a vyjadrovať svoje myšlienky. Možno to bude trochu trvať, ale máme na to, aby sme v rámci svojich možností, vedomostí a skúseností vzdorovali súčasnému ideologickému konjunkturalizmu a začali používať vlastný mozog.
