Ruské voľby a nebezpečné podobnosti
Ruské voľby patria medzi najvýznamnejšie udalosti, ktoré sa odohrali v poslednom mesiaci roku 2003. Sú svojím spôsobom aj varovaním pre Slovensko, predovšetkým preto, že mentalitou obyvateľstva a zložením politickej scény sa zo všetkých stredoeurópskych krajín asi najväčšmi približuje Rusku. V oboch krajinách je stredná vrstva veľmi ohrozená a v oboch dominujú na politickej scéne ideologicky neurčité subjekty, sformované okolo silných vodcov. Problémom ruských volieb, samozrejme, nie je to, že sa do Štátnej dumy nedostali pravicové strany (Zväz pravých síl a Jabloko), môžu si za to samy vďaka svojej rozhádanosti. Navyše ich vodcovia (Nemcov a Javlinskij) sú vlastne politicky bezperspektívni – pre ruských voličov sú priveľmi spojení s ekonomickými a sociálnymi experimentmi deväťdesiatych rokov, ktoré viedli k veľkému prepadu životnej úrovne. A nie je korektné vyhlasovať voľby za nedemokratické len preto, že v nich neuspeli strany a ľudia, ktorí sú sympatickí nejakým americkým a západoeurópskym liberálnym intelektuálom a finančným centrám. Voľby v Rusku však boli potvrdením dvoch fenoménov: Prvým je tradičná podoba organizácie moci v Rusku, ktorú – ako sa ukazuje – jeho obyvatelia vlastne akceptujú a vyhovuje im. A tou je dominancia výkonnej moci reprezentovanej silným centrom v štáte, ktoré kladie veľký dôraz na medzinárodné postavenie Ruska a armádu a ktoré dokáže udržať v krajine „poriadok“. To dnes pre väčšinu Rusov predstavuje Putin. Samostatná angažovanosť obyvateľstva v politike, vyjadrená napríklad aktívnym členstvom v masových ideologicky zameraných politických stranách, v ich pridružených organizáciách, či v treťom sektore, nepatrí k doterajším ruským tradíciám. A je nezmyslom vyčítať Rusku a jeho obyvateľstvu, aké je a aké má politické preferencie. Niektoré náhľady na svet aj u bežných Rusov sa zdajú priemernému Stredoeurópanovi nepochopiteľné, ba až odpudivé – napríklad až neprirodzene nadmerne rozšírená predstava o nutnosti veľmocenského štatútu Ruska a o jeho výnimočnosti, no len pokiaľ si neuvedomíme, že Rusko sa vlastne považuje za nástupnícky štát viacerých impérií: ZSSR, Ruskej ríše, Zlatej hordy, Kyjevskej Rusi, Byzancie a teda i Rímskej ríše, a jeho obyvatelia sú takto vychovávaní. (No nelíšia sa v tom až tak veľmi od Britov, Francúzov, Američanov či Číňanov.) A druhý fenomén je všeobecne platný a bol iba znova potvrdený. Demokracia, v ktorej sa má obyvateľstvo priamo zapájať do politiky, diskutovať a usilovať sa kontrolovať vládnu moc, má význam len tam, kde je sformovaná silná, početná, vzdelaná a sebavedomá stredná trieda. Chudobné obyvateľstvo sužované každodenným zápasom o základné prežitie nemá čas ani vôľu sa priveľmi venovať politike a študovať nejaké politické programy. Stranícky systém je redukovaný na zoskupenia záujmových skupín, ktoré nie sú od seba príliš ideovo diferencovateľné, nemajú stabilnú členskú základňu, sú perzonifikované so svojimi vodcami a plne závisia od finančných sponzorov. Aký varovný príklad aj pre Slovensko! Prezident Vladimir Putin výrazne posilnil svoju moc. V krajine prakticky neexistuje nijaká štandardná opozícia. Ako s touto mocou naloží a či sa mu podarí skutočne nasmerovať Rusko na cestu vedúcu k modernej blahobytnej a demokratickej spoločnosti, ukáže blízka budúcnosť. Isté šance má. No musí pri tom akceptovať fakt (mnohým reformátorským vládcom nemilý), že v istom momente nemôžu reformy pokračovať bez toho, aby samotný reformátor nesúhlasil s takými vývojovými tendenciami, ktoré skôr alebo neskôr budú oslabovať vlastné mocenské postavenie reformátora...
