Trvalo udržateľná ekonomika II.
Ako konštatuje známy pravicovo orientovaný český environmentalista a environmentálny diplomat profesor Bedřich Moldan, niektoré predpoklady úspešného fungovania mechanizmov trhu sú zároveň aj predpokladom účinnej ochrany životného prostredia, ako napríklad jasné vymedzenie vlastníckych práv a povinností. Ten istý autor však pokračuje ďalej a tvrdí, že v iných prípadoch trh v tejto oblasti zlyháva. Pre mnoho služieb a statkov, ktoré poskytuje prírodné prostredie a prírodné zdroje, trh vôbec neexistuje (alebo funguje len veľmi nedokonalo), preto nemôže viesť k stanoveniu adekvátnej ceny a prírodné zdroje sú podhodnotené. Trh tiež nedokáže premietnuť do cien (internalizovať) externé náklady spôsobené škodami na životnom prostredí. Sem patria i prípady, keď dôsledky súčasných ekonomických aktivít, prejavujúce sa napríklad narušením ozónovej vrstvy, vymiznutím vzácnych živočíšnych a rastlinných druhov a pod., negatívne ovplyvňujú tak záujmy budúcich generácií (t. j. ľudí vzdialených časovo), ako aj ľudí vzdialených priestorovo. Uvedomenie si týchto škôd je výrazom záväzku k spravodlivejšiemu rozdeleniu výsledkov rastu a spravodlivejšej distribúcii zdrojov, čo je jedným z kľúčových princípov trvalo udržateľného rozvoja. Vo všetkých prípadoch „zlyhania trhu“ teba uplatniť zo strany štátu určité opatrenia, vedúce napr. k uplatneniu princípu „znečisťovateľ platí“ (Polluter Pays Principle). Uplatnenie tohto princípu odporučila OECD svojim členským štátom už v roku 1972. Pomocou ekologických poplatkov alebo daní sa na základe tohto princípu internalizujú externé náklady na prevenciu alebo odstránenie škôd na životnom prostredí. Spôsoby, ako prekonať „zlyhania trhu“ vo vzťahu k životnému prostrediu, navrhujú environmentálni ekonómovia najmä v podobe takzvaných ekonomických nástrojov ochrany životného prostredia, ktoré sú nákladovo efektívnejším spôsobom dosiahnutia environmentálnych cieľov a vhodne dopĺňajú nástroje regulačného charakteru. Začínajú sa uplatňovať aj nové názory na posudzovanie ekonomickej situácie jednotlivých krajín. Nekladie sa už dôraz na maximalizáciu tokových veličín (napr. medziročný nárast výroby), ale na stabilizáciu stavových veličín, predovšetkým prírodného bohatstva v celej jeho rozmanitosti. Ako neadekvátny a zavádzajúci sa kritizuje integrovaný ekonomický ukazovateľ HDP, ktorého priaznivý rast môžu spôsobiť i environmentálne extrémne nepriaznivé udalosti a nutnosť odstraňovania ich následkov, ako sú napr. čoraz častejšie havárie tankerov. Najčastejšie skloňovaným východiskom je tzv. ekologická daňová reforma, spomínaná vyššie. Dlhoročný spor ochrancov „voľného trhu“ a zástancov dôslednejšej ochrany životného prostredia spočíva v tom, ako hodnotia makroekonomické efekty environmentálnych opatrení. Tradovalo sa, že predovšetkým vplyvy prísnych regulačných opatrení nutne obmedzujú celkovú hospodársku výkonnosť a najmä konkurencieschopnosť priemyslu. V ostatných rokoch však pribúda prác, ktoré dospievajú k záveru, že doterajšie regulačné opatrenia nemali na ekonomickú výkonnosť priemyslu a celej ekonomiky nijaký negatívny vplyv. Naopak, ochrana životného prostredia a výhody z hľadiska konkurencieschopnosti idú ruka v ruke. V konečnom dôsledku jednoznačne pozitívny je aj jej vplyv na zamestnanosť. Na to, aby sme dosiahli trvalo udržateľný rozvoj, potrebujeme podľa Carleyho a Spappensa prekonať dilemu. Na jednej strane po tom, ako neuspeli experimenty socializmu, prakticky každý štát si uvedomil potrebu súťaže vo vynárajúcej sa znalostnej a technologickej trhovej ekonomike, ktorá určuje globálnu ekonomiku. Hospodársky rozvoj je dôležitý pri riešení problémov chudoby vo veľkých častiach sveta. Trhy, hoci ďaleko od perfektného stavu, sú najefektívnejšími prostriedkami tvorby kritickej spätnej väzby v systémoch výroby a spotreby. Na druhej strane, korene mnohých globálnych a lokálnych problémov sa dajú nájsť v obmedzeniach trhu v podobe, v akej je v súčasnosti organizovaný. Pôvod týchto problémov spočíva v niekoľkých bodoch. Predovšetkým je to neschpnosť trhu zahrnúť sociálne nežiaduce a environmentálne deštruktívne vplyvy (alebo externality) do cien. Ďalej, trh sa pozerá do krátkodobej perspektívy, podhodnocuje (alebo ignoruje) potreby a očakávania budúcich generácií. Podporuje holdovanie individualizmu a materialistickým hodnotám protirečiacim verejným alebo všeobecným hodnotám a spoločným statkom a vytvára tendenciu koncentrovať moc a bohatstvo v rukách úzkej skupiny. Vyjadrenie ekonomických hodnôt environmentálnych systémov Za jeden z hlavných dôvodov toho, prečo „ekologické záujmy“ spravidla v praktickom živote prehrávajú v súťaži s ekonomickými, sa takmer všeobecne považuje skutočnosť, že ekológovia a environmentalisti dosiaľ nie sú schopní presvedčivo vyjadriť ekonomické hodnoty environmentálnych systémov a funkcií. Pearce sa pokúsil prekonať toto obmedzenie. Formuloval predstavu o celkovej ekonomickej hodnote (Total economic value – TEV) takýchto systémov. Podľa neho platí rovnica: TEV = Bezprostredná úžitková hodnota + nepriama úžitková hodnota + hodnota výberu/voľby + existenčná hodnota Bezprostredná úžitková hodnota pritom odráža produkciu aspoň potenciálne merateľných obchodovateľných výstupov, nepriama úžitková hodnota odzrkadľuje iné úžitkové aspekty produkčných a ďalších funkcií, hodnota výberu/voľby vyjadruje želanie ľudí uchovať tieto funkcie pre možné budúce využitie napriek tomu, že sa nedajú využívať v súčasnosti, a existenčná hodnota vyjadruje želanie ľudí uchovať tieto funkcie bez ohľadu na ich využiteľnosť v budúcnosti. Samotný výpočet výslednej hodnoty environmentálnych funkcií je možné uskutočniť viacerými spôsobmi vrátane zahrnutia ekonomickej kalkulácie ich možnej straty: - trhové ceny/náklady (vrátane ich environmentálnych implikácií), - náklady spôsobené vzniknutými škodami, - náklady na údržbu a ochranu, - náklady na revitalizáciu, renaturalizáciu, rekonštrukciu a pod. Integrované environmentálne a ekonomické účtovníctvo Základným metodickým postupom, podľa ktorého pracujú štatistické úrady veľkej väčšiny krajín sveta, je systém národných účtov (System of National Accounts – SNA), autorom ktorého je Štatistická divízia OSN (UNSTAT). V rámci SNA sa od roku 1993 vyčleňuje samostatná časť pre integrované environmentálne a ekonomické satelitné účty (System of Environmental and Economic Accounting – SEEA). Kľúčovým prvkom celého systému je prepojenie environmentálnych a ekonomických prístupov, pre ktoré je kritickým krokom oceňovanie prírodných zdrojov a ďalších fenoménov vo finančných jednotkách. Hlavným motívom pre vznik SEEA bola snaha zachytiť nielen kvantitatívnu, ale aj kvalitatívnu stránku reprodučného procesu z hľadiska jeho vplyvu na životné prostredie. Kritická analýza štandardného systému SNA poukázala na jeho neschopnosť postihnúť všetky aspekty ekonomických aktivít. Zvlášť jasné je to najmä v súvislosti so snahou o identifikáciu a zachytenie súvislostí medzi aktivitami spoločnosti a stavom životného prostredia, čiže interakcií medzi aktivitami spoločnosti a degradáciou životného prostredia s následným negatívnym vplyvom na životnú úroveň a zdravie populácie. Kritizuje sa tiež neschopnosť SNA reflektovať čoraz aktuálnejší problém vyčerpávania prírodných zdrojov. Zahrnutie ďalších momentov a javov (často veľmi obtiažne kvantifikovateľných a peňažne vyjadriteľných) priamo do základných účtov SNA by mohlo spôsobiť ich preťaženie, negatívne ovplyvniť ich vypovedaciu schopnosť a v neposlednom rade skomplikovať aj medzinárodnú porovnateľnosť údajov. Preto sa rozhodlo o kalkulácii nových aspektov mimo rámca základných účtov v podobe tzv. satelitných účtov životného prostredia. Tieto umožňujú získať doplnkové informácie o javoch, dotýkajúcich sa jednotlivých sektorov národného hospodárstva. Umožňujú rozšíriť rámec SNA o ďalšie ukazovatele a prepojiť javy charakterizované údajmi vo fyzických jednotkách s monetárne vyjadreným účtovným systémom. Celá táto operácia, ako konštatuje B. Moldan, naráža na niekoľko úskalí. Predovšetkým je to nedokonalosť metód oceňovania. Ale aj keby sa podarilo správne oceniť prírodné zdroje a iné javy, nerieši sa základný problém, ktorý spočíva v rozdiele medzi „slabou“ a „silnou“ udržateľnosťou. Nepochybne oprávnenú požiadavku zachovania prírodných zdrojov, bez ohľadu na ich momentálnu trhovú hodnotu, nemožno splniť prostredníctvom tradičných prístupov k vyjadrovaniu hodnôt v peňažných jednotkách, pretože nemôžu postihnúť jedinečnú dôležitosť určitých kritických prírodných zdrojov alebo iných ekologicky významných javov. V snahe čeliť redukcionistickým – ekonomistickým prístupom k oceňovaniu potencie tej-ktorej ekonomiky či celkového bohatstva konkrétneho štátu sa Svetová banka pokúsila o analýzu skutočného bohatstva národov. Jej ekonómovia dospeli v prvom rade k záveru, že je nevyhnutné zamerať sa nielen na aktuálne finančné toky, ktoré zachytáva súčasný, najviac používaný indikátor – HDP. Navrhujú, aby sa porovnávali aj zásoby. Indikátor zvaný „Bohatstvo národov“ by mal mať priamy vzťah k stratégii trvalo udržateľného rozvoja, a preto boli jeho jednotlivé komponenty zvolené z tohto hľadiska. Pozostáva z vyrobeného kapitálu, prírodného kapitálu, ľudského kapitálu a spoločenského kapitálu. Vyrobený kapitál je súhrnom človekom vyrobených diel, produktov a podobne. Prírodný je v zásade definovaný súhrnom prírodných zdrojov, ako je pôda, ovzdušie, lesy, vody, biologická rozmanitosť..., ktoré zabezpečujú prírodné statky a služby. Tie môžu mať tak obnoviteľný, ako aj neobnoviteľný charakter a môžu i nemusia byť predmetom záujmu trhu. Z hľadiska trvalej udržateľnosti ide o zachovanie akýchkoľvek prírodných aktív alebo aspoň o ich ochranu pred znehodnocovaním a vyčerpaním nad únosnú mieru. Ľudský kapitál sa postupne uznáva ako základná súčasť celkového národného bohatstva. Ide predovšetkým o zhodnotenie ľudského zdravia, vzdelania, výživy a pod. Analýzy Svetovej banky dospeli k záveru, že práve ľudský kapitál je rozhodujúcou zložkou celkového bohatstva národov. Kľúčový význam má pritom vzdelanie. Celkovo sa odhaduje, že ľudský kapitál sa na celkovom bohatstve národov podieľa 50 až 60 percentami. V rozvojových krajinách je tento podiel o niečo nižší, ale aj tam presahuje 50 percent. Výnimkou sú krajiny, ktoré svoje bohatstvo odvodzujú z exportu prírodných zdrojov. V týchto krajinách sa ľudské zdroje podieľajú na celkovom bohatstve len v rozpätí 30 až 40 percent. Z metodologického i gnozeologického (poznávacieho) hľadiska je veľmi zaujímavé rozlišovanie spoločenského a ľudského kapitálu. Zavedenie spoločenského kapitálu je pokusom o kvantitatívne zhodnotenie spoločenských inštitúcií, ktoré pomáhajú modernej demokratickej spoločnosti dobre fungovať. Za ich podstatnú súčasť sa označuje „spoločenská súdržnosť“ (social cohesion), závislá od intenzity horizontálnych väzieb v spoločnosti. Tie sú dané predovšetkým fungujúcimi obcami a hustou sieťou akcieschopných občianskych združení a organizácií. Zatiaľ však nie je k dispozícii nijaká metóda na jeho kvantifikáciu a stanovenie jeho peňažnej hodnoty. Trvalo udržateľná výroba a spotreba Ide o problém tzv. zelených výrobkov. Mali by spĺňať kritériá vysokej kvality a zároveň dlhej životnosti, mali by byť vyrobené z netoxických materiálov a energeticky a surovinovo efektívnymi procesmi, balené v malom množstve vratných alebo recyklovateľných obalov a nemali by byť testované na zvieratách. Rastúca popularita takýchto výrobkov je reakciou na stále silnejúce hnutie na ochranu spotrebiteľov, resp. jeho časti, „zelených spotrebiteľov“. Zelené výrobky takéhoto druhu neodrážajú len ekonomické, sociálne či iné motívy spotrebiteľov, ale najmä ich angažovanosť a pozitívne postoje vo vzťahu k životnému prostrediu a trvalo udržateľnému rozvoju (TUR). Environmentálny priestor/ekologická stopa Oba pojmy sú prekladom z anglických Environmental space a Ecological footprint. Ide o vyjadrenie kapacity priestoru alebo inej formy zdroja, ktorú je možné, v prepočte na jedného obyvateľa, využívať trvalo udržateľným spôsobom. Environmentálny priestor sa definuje ako celkové množstvo absorbčnej kapacity, energie, neobnoviteľných zdrojov, vody, poľnohospodárskej pôdy a lesov, resp. dreva, ktoré sa dajú využívať bez toho, aby to ohrozilo možnosti budúcich generácií využívať tie isté zdroje. Jeho rozsah je obmedzený a (aspoň čiastočne) kvantifikovateľný. Z globálneho environmentálneho priestoru sa dá jeho vydelením počtom obyvateľov sveta získať predstava o priemernom environmentálnom priestore pripadajúcom na jedného obyvateľa v prípade spravodlivej distribúcie svetových zdrojov. Vynásobením tohto ukazovateľa počtom obyvateľov tej-ktorej krajiny, regiónu a podobne, je možné stanoviť kapacitu environmentálneho priestoru danej územnej jednotky. Takto sa dá napr. vypočítať množstvo poľnohospodárskej pôdy či dreva, ktoré môžeme pri uplatnení určitých postupov využívať trvalo udržateľným spôsobom. Existuje napr. obmedzené množstvo (najmä z dôvodu skleníkového efektu) prípustných emisií CO2, existuje určité množstvo neobnoviteľných zdrojov a pod. Vzhľadom na rastúcu účinnosť vo využívaní zdrojov, rozvoj trvalo udržateľných technológií a životných štýlov, možno predpokladať, že zásadnú (a nevyhnutnú) celkovú redukciu vo využívaní environmentálneho priestoru bude možné aj v priemyselne rozvinutých krajinách dosiahnuť bez zásadného zníženia životného štandardu. Dôležitým predpokladom zníženia spotreby environmentálneho priestoru, resp. celkovej spotreby je aj dematerializácia. Jej podstatou je prechod na produkciu výrobkov a služieb s nižšími materiálovými vstupmi, ktoré redukujú veľkosť „ekologického ruksaku“ – umožňujú dosiahnutie nižšej materiálovej náročnosti na jednotku výrobku. Cieľom je zabezpečenie porovnateľného blahobytu pri použití oveľa menšieho množstva neobnoviteľných zdrojov surovín a energie v ekonomickom procese a primerane nižšom množstve odpadov a iných negatívnych externalít, než ako to bolo doteraz. Dematerializácia sa musí stať jedným zo základných nástrojov TUR. Zmenenie toku látok a energie sa pokladá za jeden z podstatných krokov k dosiahnutiu trvalo udržateľnej budúcnosti, ale nedá sa uskutočniť skratom a okamžite – vyžaduje postupnosť krokov a procesov. Dematerializácia predpokladá zvýšenie kvality a trvanlivosti výrobkov, predĺženie ich životnosti, náhradu surovinovo a energeticky náročných vstupov a procesov menej náročnými na prírodné zdroje a zároveň menej zaťažujúcimi životné prostredie. Výrobky by mali byť opraviteľné, demontovateľné, znovupoužiteľné a pod. Dematerializácia súvisí aj s presunom ťažiska ekonomiky z poskytovania tovarov na poskytovanie služieb. Na predstavu dematerializácie nadväzuje idea dematerializovaného rastu. Ide o vyššie štádium smerovania k trvalej udržateľnosti v porovnaní s odpojeným rastom, ktorý je prejavom pozitívnych zmien vo vzťahu medzi čerpaním prírodných zdrojov a rastom životnej úrovne. Dokazuje, že rast životnej úrovne nie je osudovo podmienený rastom spotreby prírodných zdrojov, ale môže byť sprevádzaný ich poklesom (z toho pôvod pojmu odpojený – delinked). Súčasná veľkosť spotreby environmentálneho priestoru v globálnom meradle však svedčí o tom, že ani odpojenie tempa rastu od tempa čerpania zdrojov a devastácie životného prostredia nemusí byť dostatočným predpokladom smerovania k trvalej udržateľnosti. Pojem dematerializovaný rast sa preto navrhuje používať len pre takú produkciu tovarov a služieb, ktorú sprevádza redukcia surovinových vstupov v porovnaní so súčasnosťou o faktor 10 a viac. Dosiahnutie trvalo udržateľnej výroby a spotreby na národnej úrovni Carley a Spappens navrhujú, v záujme smerovania k trvalo udržateľnej ekonomike, podniknúť niekoľko okamžitých krokov. Predovšetkým je podľa nich potrebné zastaviť dotácie do takých environmentálne a sociálne škodlivých aktivít, ako sú neudržateľné praktiky v poľnohospodárstve, energetike či cestnej doprave. Všetky vlády sveta by urobili veľký krok smerom k trvalej udržateľnosti, ak by okamžite zastavili štátne dotácie do trvalo neudržateľnej výroby a spotreby. Mali by tiež zabezpečiť, aby sa externality, vrátane škôd na zdraví, plne zahrnuli do nákladov a cien. Väčšina aktivít v priemyselných krajinách pozostáva v súčasnosti z dvoch druhov cien – viditeľných a skrytých. Na to, aby sa skončila táto paralýza, ktorá bráni environmentálnemu pokroku, musia vlády preklenúť medzeru medzi reálnymi a falošnými cenami. Mali by podporiť čoraz silnejšiu a účinnejšiu ekologickú daňovú reformu – presunúť daňovú záťaž z práce na spotrebu zdrojov a znečistenie. Ekologická daňová reforma je požadovaný druhý krok, zahŕňajúci v sebe princíp „znečisťovateľ platí“, ako aj oceňovanie a zdaňovanie externalít. V spolupráci s obchodom (podnikateľskou sférou) by bolo potrebné vyvinúť finančné a daňové nástroje a regulačné mechanizmy na podporu ekoinovácií a efektívnosti využívania zdrojov. A poslednou úlohou je podpora politických, priestorových a verejných funkcií čo najefektívnejším spôsobom tak, aby prispeli k zvýšeniu kvality života bez zvyšovania miery spotreby. Analýza životného cyklu Názov pochádza z anglického Life-cycle analysis (LCA). Označuje sa ním systematický súbor procedúr používaných na celkové hodnotenie po sebe nasledujúcich vstupov a výstupov hmoty a energie v priebehu celého cyklu výroby, používania a vyraďovania určitého výrobku alebo činnosti, teda v priebehu celého jeho (jej) životného cyklu („od kolísky po hrob“). Súčasťou hodnotenia LCA je aj hodnotenie environmentálnych nákladov spojených s celým životným cyklom výrobku, resp. činnosti. Preto sa LCA považuje za jeden z účinných nástrojov politiky na ochranu životného prostredia. Dizajn pre životné prostredie Jedným z dôležitých sprievodných znakov trvalo udržateľnej ekonomiky by mal byť aj dizajn pre životné prostredie, ktorý sa považuje za jeden zo zásadných nástrojov pri zavádzaní stratégií TUR do výrobných procesov. Umožňuje spojiť záujmy ochrany životného prostredia, trendy trhu, technologické trendy a požiadavky kladené na vzhľad výrobku. Cieľom je zaviesť také výrobné procesy a produkovať také výrobky, ktoré budú čo najšetrnejšie vo vzťahu k životnému prostrediu a pritom zabezpečia aj konkurencieschopnosť výroby a obchodu. O úzkej súvislosti s problematikou trvalo udržateľnej výroby a spotreby svedčia aj kľúčové používané pojmy, ako je dizajn pre demontáž, renováciu, recykovateľnosť, náhradu materiálov, znižovanie zdrojovej a energetickej náročnosti, predĺženie životnosti výrobkov, znovavyužitie a podobne. Niektoré východiská Jedným z východísk by mohla byť tzv. ekologická daňová reforma. Podľa Európskej environmentálnej agentúry (EEA) ekologická daňová reforma môže priniesť výhody pre päť kľúčových oblastí verejnej politiky – životné prostredie, zamestnanosť, posilnenie regulačných opatrení, inovatívnosť a súťaživosť a daňový systém. Jej základným princípom je postupné zdanenie ekologicky náročných vstupov do ekonomiky (fosílne palivá, jadrová energia, voda), sprevádzané znížením plošných daní (dane z pridanej hodnoty, príspevku na zdravotné a sociálne poistenie a podobne) tak, aby sa zachovala rozpočtová neutralita. Táto reforma by mala predstavovať významný prínos nielen pre ochranu životného prostredia, ale aj pre zníženie nezamestnanosti, pretože by podstatne znížila „daňové zaťaženie pracovnej sily“. No ekologická daňová reforma na to, aby bola úspešná, musí spĺňať dve podmienky. Po prvé, musí sa zavádzať po malých krokoch, ktoré musia byť sociálne i ekonomicky akceptovateľné (únosné), pričom celý proces môže trvať aj dvadsať rokov. Musí sa zakladať na celospoločenskom konsenze, na ktorom sa zhodnú všetky kľúčové politické a mienkotvorné sily spoločnosti. Zmysluplným východiskovým bodom by bolo zavedenie všeobecnej energetickej dane a jej zvyšovanie o 5 percent ročne v reálnych časových horizontoch. Následne by sa dali zaviesť podobné dane za využívanie surovín a využitie Zeme, respektíve pôdy či zemského povrchu. Po druhé, ekologická daňová reforma by nemala vyústiť do zvýšenia toku peňazí smerom k ministerstvu financií (možno dodať tretiu podmienku – mala by sa zavádzať celoplošne, globálne a pokiaľ možno synchronizovane, načo je však potrebný konsenzus nielen medzi jednotlivými ekonomikami na národnej úrovni, ale aj na úrovni relevantných medzinárodných štruktúr). Veľkou výzvou je teda reštrukturalizácia jestvujúceho daňového systému. Ide konkrétne o zníženie daňovej záťaže takých konštruktívnych aktivít, ako je práca, alebo šetrenie a zvýšenie daňovej záťaže takých deštruktívnych aktivít, ako sú emisie skleníkových plynov alebo produkcia toxických odpadov. Takáto operácia by bola praktickou ukážkou uplatnenia stratégie win-win, teda dvojitých či viacnásobných víťazstiev. Na jednej strane zníženie váhy bremien uvalených na prácu a všetko, čo s ňou súvisí, by znížilo nezamestnanosť. A na druhej strane, vyššie daňové zaťaženie čerpania prírodných zdrojov a poškodzovania životného prostredia povedie k ich účinnejšej ochrane a šetrnejšiemu zaobchádzaniu s nimi. Bude to zároveň výzva na prechod k efektívnejším, sofistikovanejším, udržateľnejším a v konečnom dôsledku i konkurencieschopnejším ekonomikám. Daňové príjmy a výdavky sa navrhovanou operáciou udržia v rovnováhe. Zdaňovanie environmentálne deštruktívnych aktivít zároveň zvyšuje daňové príjmy a zároveň je prosociálne. Obmedzuje neudržateľné aktivity a zároveň nepriamo podporuje trvalo udržateľné cesty uspokojovania našich potrieb. Lídrami vo využívaní daňovej politiky na podporu environmentálne udržateľnej ekonomiky sú Dánsko, Holandsko a Švédsko. Usilujú sa znižovať dane z príjmu a daňovo zaťažovať aktivity poškodzujúce životné prostredie. Výška environmentálnych daní v týchto krajinách (abstrahujúc od tzv. uhlíkovej dane a dane z pohonných hmôt) sa pohybuje okolo piatich percent z úhrnu všetkých daní. Podľa Postelovej a Flavina sú zelené dane pravdepodobne najúčinnejším z jednotlivých nástrojov na presmerovanie národných ekonomík environmentálne udržateľnejším smerom. Zdaňovanie výrobkov a aktivít, ktoré znečisťujú, vyčerpávajú alebo inak degradujú prírodné systémy, je spôsobom na zabezpečenie toho, aby sa pri súkromných investíciách brali do úvahy environmentálne náklady typu obnoviteľné či neobnoviteľné zdroje energie, alebo udržateľné či neudržateľné druhy dopravy. Ak napríklad farmári neplatia nič za to, že rezíduá z nimi používaných pesticídov znečisťujú vodu, pôdu a celý potravinový reťazec, budú používať viac týchto prostriedkov, než ako je spoločensky žiaduce, a cenu za spôsobenú kontamináciu budú platiť spotrebitelia. Odbúranie nežiaducich dotácií Po celom svete vlády prostredníctvom dotácií obetujú obrovské množstvo finančných prostriedkov na podporu aktivít, ktoré sú škodlivé pre životné prostredie. Zároveň prichádzajú o vzácne zdroje, ktoré by sa dali investovať do pozitívnych aktivít, čím zoslabujú vlastné ekonomiky. Máloktorá vládna politika je taká nepopulárna v teórii a populárna v praxi, ako sú dotácie. Podľa odhadov Worldwatch Institute celosvetovo vlády minú najmenej 500 miliárd dolárov ročne na podporu aktivít, ktoré sú z hľadiska životného prostredia škodlivé. Od podpory nadmerného rybolovu a chemického poľnohospodárstva cez jadrovú a tepelnú energetiku, veľké priehrady až po podporu automobilového priemyslu či kamiónovej dopravy. Najväčšími spotrebiteľmi environmentálne škodlivých dotácií sú poľnohospodárstvo a potravinárstvo, automobilová doprava a energetika. Charakteristickou črtou takýchto dotácií pritom je, že umelo stimulujú tie odvetvia, ktoré sú náročné na zdroje. Nie všetky dotácie sú automaticky zlé. Dobrá dotačná politika sa dá charakterizovať niekoľkými zásadami. Predovšetkým by mala preferovať environmentálne priaznivé aktivity, obhajovať spoločenské hodnoty nad rámec rýdzo ekonomických. Mala by byť efektívna, nízkonákladová a schopná brať do úvahy všetky náklady vrátane environmentálnych. Reforma by mala urobiť dotácie užitočnejšími, eliminovať stratu viac ako 500 miliárd dolárov ročne a pomôcť životnému prostrediu. Poľnohospodári, firmy a spotrebitelia by mali začať obmedzovať znečistenie a využívať prírodné zdroje efektívnejšie. Neudržateľné hospodárske odvetvia a výroby by tým mali prísť o časť umelých výhod, ktoré ich na trhu zvýhodňujú v porovnaní s udržateľnejšími konkurentmi. Aké poučenie plynie z našej skúsenosti s dotáciami? Ak prestaneme dotovať nežiaduce, ba škodlivé aktivity, ušetríme nielen prostredie a zdravie, ale aj prostriedky na podporu žiaducich aktivít. Oveľa ľahšie sa to hovorí ako realizuje. Ale zadanie je jasné a čím viac budeme odďaľovať jeho splnenie, tým horšie.
