Politické hry a pohŕdanie hlasom voliča

Neprebehol ani jeden mesiac, aby súčasná vládna koalícia nepripravila verejnosti nejaké prekvapenie. Ak odhliadneme od všetkých reštrikčných opatrení, tak pod pokrievkou vládnej koalície sa vždy niečo potichu varilo.
Počet zobrazení: 1297

Neprebehol ani jeden mesiac, aby súčasná vládna koalícia nepripravila verejnosti nejaké prekvapenie. Ak odhliadneme od všetkých reštrikčných opatrení, tak pod pokrievkou vládnej koalície sa vždy niečo potichu varilo. Najčastejšou príčinou koaličného bublania bolo svojrázne správanie sa predsedu vlády Mikuláša Dzurindu. Arogantnosť šéfa najsilnejšej koaličnej strany si mali možnosť všimnúť nielen jeho partneri, ale aj nestranná verejnosť. Mnohí si kladú otázku, či sa predseda vlády nezmenil, či je to ten istý Dzurinda? Odpoveď je jednoduchá a jasná. Áno, je to Mikuláš Dzurinda, ten istý arogantný či neomylný podpredseda KDH, neskôr líder SDK a dnes predseda SDKÚ. Bol to M. Dzurinda, ktorý krátko po voľbách v roku 1998 stratil pamäť a zabudol na nepísané dohody v rámci SDK. Po roku vládnutia napätie, ktoré nečakanou stratou svojej pamäti vyvolal vo vnútri SDK, ochromilo fungovanie celej koalície a neskôr vyústilo do odchodu poslancov nominovaných KDH z SDK. Nebola to Dzurindova SDK, ale ostatné koaličné strany, ktoré akceptovali na parlamentnej pôde vznik klubu KDH. Chybou však bolo, že koaličné strany bez výhrad akceptovali postoj SDK a zhodli sa len na formálnom pristúpením KDH do vládneho košiara. Kresťanskí demokrati sa tak podľa koaličnej dohody stali súčasťou koalície, ale ich vládna zodpovednosť, odhliadnuc od pôsobenia J. Čarnogurského v kresle ministra spravodlivosti, bola minimálna, ak nie nulová. V predchádzajúcom volebnom období stúpla Dzurindovi sláva do hlavy aj výrazným pričinením iných. Bola to napríklad tichá podpora niektorých členov vlády za SDĽ pri odvolávaní Š. Košovana, celou vládnou koalíciou prehliadnuté svojrázne odvolanie P. Hamžíka z postu podpredsedu vlády, či viditeľná nemohúcnosť ľavičiarov usmerňovať svojich nominantov vo výkonnej či zákonodarnej moci. To všetko stupňovalo v Dzurindovi dojem neporaziteľnosti. V konečnom dôsledku hlasovanie o dôvere vláde z 13. apríla 2000 ukázalo, že sila poslaneckého platu znamená viac ako skoncovanie s narastajúcou aroganciou M. Dzurindu. Ani v kuloároch naznačovaná podpora KDH pre odvolanie predsedu vlády, ale ani tvrdá kritika premiéra od predsedu parlamentu, nepomohla zastaviť arogantné praktiky čoraz väčšmi do seba zahľadeného Dzurindu. Proti Dzurindovým metódam sa dnes začínajú čoraz jednoznačnejšie stavať KDH a SMK. Tak ako to bolo zatiaľ typické pre KDH a SMK, na povalenie a tvrdú kritiku premiéra chcú využiť tretieho aktéra. Dnes až komickým spôsobom stoja proti sebe tí, ktorí niekedy stáli bok po boku v KDH, či neskôr spoločne ťažili z SDKÚ. Nasledujúce dni ukážu, či šimkovcom ide v skutočnosti o princípy a hodnoty, o názor voliča, alebo je to len ďalšia z mocenských hier na slovenskej politickej scéne. Ak chce byť Ivan Šimko úspešný, nemôže si dovoliť vbehnúť do Dzurindovho chomúta a len pod inou značkou ďalej spievať tú istú pieseň premiéra a celej vládnej koalície. Na druhej strane, ak nechcú ostatné koaličné strany zopakovať chybu predchádzajúcej vládnej koalície, nemôžu pristúpiť na Dzurindovu hru pribratia nového, ale len formálneho vládneho spojenca bez toho, aby došlo k prerozdeleniu politickej moci a aj zodpovednosti v rámci celej koalície. Za zamyslenie dnes stojí aj skutočnosť, že v slovenskom parlamente pôsobí viac ako dvadsať poslancov, ktorých legitimita je minimálne z morálneho hľadiska viac než otázna. Jediným logickým vyústením z toho všetkého by boli predčasné voľby. Referendum o predčasnom ukončení volebného obdobia Dzurindovej koalícia je plne legitímne. Moc v štáte totiž pochádza od občanov a preto tí istí občania, môžu kedykoľvek politikom túto moc odňať, či sa im to páči, alebo nie. Ak by sme boli vyspelou demokratickou krajinou, nikomu by nenapadlo spochybňovať záväznosť výsledku všeľudového hlasovania pre zákonodarný zbor. Na Slovensku je to však aj pätnásť rokov po novembrových udalostiach o niečom inom. Na to, aby bol hlas voliča vypočutý, je potrebná ústavná väčšina a hlavne základná morálka poslanca. Už o krátky čas sa ukáže, či voliči a princípy, o ktorých politici tak často hovoria, sú v ich hierarchii na prvom mieste, alebo je silnejšie čaro poslaneckého platu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984