Eurokomisár I.
Rozhodovanie o prvom slovenskom komisárovi v rozšírenej EÚ je rozhodovaním o tom, ako mienime využiť nový politický priestor, ktorý sa pre SR vytvorí vstupom do rozširujúcej sa EÚ, ako chápeme naše priority v EÚ, kde chceme hľadať politickú podporu a spojencov a čo chceme rozšírenej Európe ponúknuť. Spôsob tohto rozhodovania zároveň vypovedá o spôsobe politického myslenia rozhodujúcich aktérov verejného života a o úrovni politickej kultúry. Európsky komisár je kľúčový reprezentant krajiny v „kuchyni EÚ“, lebo práve Európska komisia (EK) má rozhodujúce iniciačné a koordinačné kompetencie. Od jeho prirodzenej autority, diplomatického talentu nachádzať spojencov pri presadzovaní svojej vízie nielen priamo v Európskej komisii, ale aj v politicky veľmi pestrom Európskom parlamente a vo vládach 25 členských krajín, bude závisieť naša reálna spôsobilosť ovplyvňovať dotváranie inštitúcií a vnútorných pravidiel EÚ po jej rozšírení. Dôležité budú tiež jeho schopnosti komunikovať so slovenskou politickou reprezentáciou, podnikateľskou sférou, širšou odbornou verejnosťou. Od jeho umenia vytvárať širší politický a spoločenský konsenzus v nazeraní na EÚ a zmeny v jej fungovaní bude do veľkej miery závisieť pozícia SR v EÚ a vnímanie EÚ občanmi SR. *** Pre reálne ovplyvňovanie rozhodnutí komisie prvým slovenským komisárom bude kľúčová jeho schopnosť vybudovať si neformálnu autoritu. A to hĺbkou a rozsahom vzdelanosti, skúsenosťami, komunikačnou zdatnosťou a politickou dôveryhodnosťou. A to tým skôr, že ako komisár z menšej krajiny sa nebude môcť spoliehať na jej geopolitickú či ekonomickú váhu, resp. na silu jej vážených hlasov. Okrem odborných vedomostí zo zverenej agendy a manažérskych zručností, ktoré sú nenahraditeľné, preto komisár, ktorý sa chce presadiť a nadobudnúť vplyv, potrebuje aj diplomatické schopnosti a politické skúsenosti. A tie sa nedajú získať v rýchlokurze. Stačí napr. jedno nešťastné vystúpenie pred názorovo veľmi rôznorodým Európskym parlamentom, jedno nezohľadnenie reálnej politickej situácie pri prijímaní rozhodnutia a autorita môže byť nenávratne preč ešte skôr, než sa stačila vybudovať. Preto odporučenie predsedu Európskej komisie R. Prodiho, že komisárom by mal byť človek, ktorý má „primeranú politickú váhu“, či odporúčanie komisára pre rozšírenie G. Verheugena, že kandidát by mal mať politické a profesionálne skúsenosti a nemal by byť nijaký nováčik, nemožno brať na ľahkú váhu. Európska komisia je nadnárodný orgán ekonomického, ale i politického spoločenstva krajín. V EK sa nerobia iba náročné technokratické rozhodnutia, ktoré nesporne vyžadujú veľkú manažérsku zdatnosť, ale aj závažné politické kompromisy. A to nielen taktického, ale aj strategického charakteru. A tu už iba skúsenosť z hospodárskeho života nestačí. Je potrebná aj prax vo vysokej politike. Navyše je tu ešte jedna dimenzia. EK je komplikovaná administratívna inštitúcia. Český prezident a zároveň expremiér a exminister V. Klaus preto pod politicky skúseným adeptom na komisára vidí človeka „s nejakou ministerskou praxou, ktorý už má niečo za sebou, ktorý viedol nejaké ministerstvo, ktorý vie, čo znamená vládnuť stovkám úradníkov“. Zložitosť výberu „správneho“ kandidáta na komisára vyplýva aj z prechodného obdobia, v ktorom sa EÚ nachádza. Komisári z nových členských krajín budú volení na šesť mesiacov, čo predpokladá, že ich bude akceptovať súčasný predseda EK, potom Rada ministrov pre všeobecné záležitosti a napokon v hlasovaní poslanci Európskeho parlamentu. Počas prvých šiestich mesiacov – od mája do októbra – noví komisári síce budú mať právo hlasovať v komisii, ale nebudú mať svoje vlastné portfólio, resp. rezort. Budú sa popri jestvujúcich komisároch učiť na báze rotačného princípu. Pri zostavovaní a voľbe novej komisie, ktorá začne pôsobiť v novembri r. 2004, ak budú chcieť pokračovať, musia byť opätovne akceptovaní nielen novým predsedom EK, ale aj novozvoleným EP. A aj keď sa ráta, že komisári z nových členských krajín by mali pokračovať v nasledujúcom funkčnom období, ich osobným rizikom a politickým rizikom tých, ktorí ich nominujú, je to, že ak si za prvých šesť mesiacov pôsobenia v dosluhujúcej EK nevybudujú najmä politickú autoritu a akceptovateľnosť, môže nový predseda EK národnú vládu diskrétne požiadať, aby navrhla iného kandidáta. *** Špecifickosť situácie ktoréhokoľvek slovenského kandidáta na komisára spočíva v tom, že vzhľadom na nadchádzajúce referendum o vypísaní predčasných volieb a zároveň hlbokú vnútornú krízu vládnej koalície si nemôže byť istý, že aj na jeseň 2004 tu bude vláda, ktorá ho znovu nominuje do Európskej komisie. A tak víťazstvo v januárovom spore o to, kto pôjde do Bruselu, nemusí byť víťazstvo definitívne. Môže sa stať aj osobným Pyrrhovým víťazstvom. Keďže najneskôr v septembri roku 2006, teda ani nie v polovici funkčného obdobia slovenského komisára, sa uskutočnia parlamentné voľby a súčasná vládna koalícia bude s najväčšou pravdepodobnosťou vymenená, alebo aspoň podstatne obmenená, dôležité pri výbere eurokomisára by malo byť aj to, ako bude schopný komunikovať s novou politickou reprezentáciou SR. Lebo napriek tomu, že komisár nesmie vo funkcii obhajovať záujmy národnej vlády ani akékoľvek skupinové záujmy alebo záujmy nejakej firmy, ale len a len záujmy EÚ, je každý komisár v tomto orgáne za konkrétny štát. Musí svoju vládu a parlament informovať o zámeroch Európskej komisie a zároveň byť dobre informovaný o tom, ako jeho materský štát chápe záujmy únie. Komisár, ktorý bude novou vládou iba trpený, by nebol dobrým komisárom. Nielen pre Slovensko, ale ani pre EÚ, pretože jeho hlas pri budovaní celoeurópskeho konsenzu či kompromisu v politických, ale aj technických otázkach by nemal dostatočnú váhu a dôveryhodnosť. Politický význam a delikátnosť postavenia komisára vzrastie, ak by sa krízu, ktorá vznikla neschválením návrhu Zmluvy o ústave pre Európu, nepodarilo v dohľadnom čase vyriešiť, práca konventu by vyšla nazmar, v platnosti by ostala iba Zmluva z Nice a Francúzsko a Nemecko by za súhlasu ďalších krajín presadili do praxe ideu dvojrýchlostnej Európy. V takom prípade by sa stala kľúčovou politická, nie technokratická zdatnosť slovenského člena Európskej komisie. To najhoršie, čo by sa Slovensku mohlo stať a čo by nedokázali vykompenzovať ani akokoľvek priviligované vzťahy s USA, je totiž to, že by nebolo súčasťou tej rýchlejšie sa integrujúcej časti Európy a nedokázalo by ovplyvňovať jej vnútorné pravidlá. Pri presadení sa modelu dvojrýchlostnej Európy by nebola nepodstatná osobná politická pozícia slovenského komisára v Nemecku a Francúzsku. *** Vybudovanie si osobnej autority a vplyvu v Európskej komisii okrem vyššie naznačených predpokladov bude závisieť aj od toho, či slovenský komisár a politické pozadie reprezentované stranou, ktorá ho navrhuje a presadzuje, reprezentuje politický „mainstream“ v EÚ, okolo ktorého sa buduje široký konsenzus najmä medzi kresťanskými demokratmi a sociálnymi demokratmi, ktorí majú najväčší vplyv v Európskom parlamente a vo vládach členských krajín EÚ. A k takémuto hlavnému politickému prúdu v EÚ určite nepatrí odmietanie antidiskriminačnej legislatívy, v pozadí ktorého je nechuť úplne zrovnoprávniť ženy, neúplné rodiny a deti, ktoré z nich pochádzajú, skrytá alebo polootvorená homofóbia, ako aj odmietanie začlenenia charty základných práv EÚ do novej ústavnej zmluvy EÚ, spochybňovanie sociálneho partnerstva, na ktorom je postavená Európa, prostredníctvom útokov na inštitút tripartity atď. K „mainstreamovému“ mysleniu v Európskej komisii určite nepatrí ani pohŕdavý vzťah k európskemu sociálnemu modelu, ktorého udržanie prostredníctvom modernizácie patrí medzi priority Lisabonskej stratégie EÚ, nedoceňovanie otázok sociálnej súdržnosti a presadzovanie sociálneho, mzdového a daňového dumpingu ako hlavného nástroja pozdvihnutia ekonomickej konkurencieschopnosti. Nepatrí sem ani podceňovanie agendy trvalo udržateľného rozvoja a ochrany životného prostredia. Rovnako nie je hlavným politickým prúdom v Európskej komisii brojenie proti posilňovaniu jej postavenia ako iniciátora prehlbovania integrácie, koordinátora spoločných politík EÚ a tvorcu podmienok, aby EÚ mohla v medzinárodných vzťahoch hovoriť jedným hlasom a vystupovať ako veľký globálny politický hráč. Ísť do Európskej komisie pod politickou zástavou oslabovania jej vplyvu a úlohy v EÚ v mene boja proti európskej integrácii by znamenalo dopredu marginalizovať svoj vplyv. (Dokončenie v budúcom čísle) Autor vyučuje na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
