Reklama
Reklama

V boji proti rasizmu budem pokračovať

Ladislav Ďurkovič, na ktorého podnet vznikla iniciatíva Ľudia proti rasizmu a vypracovala sa na jednu z najlepších protirasistických organizácií v Európe, sa rozhodol skončiť profesionálnu prácu v nej. V boji proti rasizmu však rozhodne nebude chýbať a jeho entuziazmus bude posúvať túto organizáciu naďalej dopredu, aby svojimi aktivitami odstránila všetky netolerantné prejavy.
Počet zobrazení: 897
tema_1-m.jpg

Ladislav Ďurkovič, na ktorého podnet vznikla iniciatíva Ľudia proti rasizmu a vypracovala sa na jednu z najlepších protirasistických organizácií v Európe, sa rozhodol skončiť profesionálnu prácu v nej. V boji proti rasizmu však rozhodne nebude chýbať a jeho entuziazmus bude posúvať túto organizáciu naďalej dopredu, aby svojimi aktivitami odstránila všetky netolerantné prejavy. Ako si spomínaš na začiatky zakladania organizácie Ľudia proti rasizmu? - To, čo bolo podnetom pre prácu, bol duch, že musím niečo urobiť pre to, aby som zmenil to, čo som videl vo svojom okolí. Mojich kamarátov napádali neonacisti a videl som, ako ľudia šíria netoleranciu, rasové predsudky. Hnevalo ma, že sa s tým vôbec nič nerobí a výsledkom bolo to, že som to chcel zmeniť. Tak sme pomaličky začali zakladať organizáciu, ktorá sa rýchlo rozrastala a zaznamenala prvé úspechy vo svojej činnosti. Mali sme dobrú spätnú väzbu u polície, štátnych orgánov aj vo verejnosti, ktorá promptne reagovala po našej prvej kampani. Začali sme robiť veľké celoslovenské akcie a naša organizácia sa prirodzene postupne rozrástla. Po štyroch rokoch som začal uvažovať, ako tento vlak opustiť a prenechať ho iným, dávnejšie nastal ten čas, keď som mal odísť. Uvažoval som o tom asi rok a aj sa hovorí, že v najlepšom treba odísť. V tomto prípade som pocítil, že sa tomu už nechcem profesionálne venovať a chcem sa stať iba podporovateľom Ľudí proti rasizmu ako dobrovoľník. Ktoré naväčšie úspechy podľa teba Ľudia proti rasizmu dosiahli? - Jednak je to mobilizovanie verejnosti. Nálada v spoločnosti, vnímanie problému, strach z neonacistov, používanie slova rasizmus, hodnotenie Rómov, postoj k problému tolerancie a všetko dokopy - to sa nám podarilo urobiť, obrat najmenej o deväťdesiat stupňov alebo možno až o stoosemdesiat. Predtým bolo slovo rasista akoby urážkou. Každý sa bránil, že on predsa nie je rasista v žiadnom prípade. Pokiaľ ide o neonacistov, každý sa ich bál a nikto sa neodvážil ani ozvať proti nim. To sa zmenilo. Nikto sa im systematicky nevenoval, nemonitoroval ich aktivity, polícia v tejto oblasti nepracovala tak, ako mala, a keď sa pozrieme aj na to, že nálada bola v spoločnosti taká, že tento problém vlastne neexistuje, tak postupne sme krok po kroku zadefinovali problém, že rasizmus je tu a ten, kto ma predsudky voči iným, či Rómom, či černochom, je rasista. Teší ma, že polícia si začala uvedomovať, že propagovanie fašizmus je trestné a že každý rasový útok musí byť potrestaný a vyšetrovaný a že z našej iniciatívy vznikla komisia pre rasovo motivovanú činnosť pri ministerstve vnútra. Na naše kampane reagovala ja vláda a verejnosť. Podarilo sa nám zapojiť desaťtisíce ľudí do boja proti rasizmu. Sú to aktivisti, školy, policajné stanice, samosprávne orgány. Táto organizácia mala jeden dôležitý aspekt, že začala s odvahou a začala zdola. Podarilo sa jej obhájiť v tejto ťažkej téme, ako je rasizmus, princíp boja občianského aktivizmu. Zároveň je obrovskou satisfakciou a takou bodkou za tým, že Ľudia proti rasizmu sa stali pobočkou Európskeho centra pre monitoring rasizmu a xenofóbie. Množstvo vecí zostalo ešte nedokončených, čomu treba venovať pozornosť? - Rasizmus a predsudky sú problém, ktorý podľa mňa nesúvisí len so spoločnosťou, ale aj s povahou človeka. Každý z nás a aj ja máme problém s toleranciou v medziľudských vzťahoch. Odstraňovanie netolerancie je cesta dlhodobá a my na Slovensku sme vykročili iba na prvé stupienky, treba ešte urobiť množstvo vecí. Musíme zbúrať ešte niekoľko základných múrov na to, aby v slovenskej spoločnosti bola bežná výučba k multikulturalizmu, od detstva výchova k tolerancii, aby kultúrne ustanovizne vnímali multikultúrne aspekty a podporovali subkultúry proti fašizmu alebo vnímali duch odmietania fašizmu, aby sa zmenilo prostredie v médiách, ktoré by dokázali informovať aj o pozitívnych stránkach menšín, najmä Rómov. Malo by nastať marginalizovanie skupín, aby v nich títo ľudia dostali priestor, aby táto spoločnosť začala byť pestrá. Aby ľudia, ktorí potrebujú prácu, nemali problém sa zamestnať pre svoju farbu pleti, aby sa zmenilo sociálne postavenie množstva Rómov, ktorí sú v bludnom kruhu. Potrebujú sociálne a hygienické návyky. Toto je obrovské množstvo úloh. K nim musím prirátať aj to, aby polícia naozaj sama s vlastnou motiváciou pracovala na tom, aby v rámci zákona potláčala každý prejav neonacizmu a fašizmu na Slovensku, aby prevetívne zabránila rasovým útokom obrovskou mierou. Ak sa to podarí, ďalšou úlohou bude predovšetkým udržiavanie multikulturality a ustavičné vytrhávanie buriny netolerancie. Čo by si odkázal svojím kolegom, ktorí budú pokračovať naďalej v boji proti rasizmu? - Chcem všetkým v prvom rade vyjadriť obrovský obdiv. Ja sám viem, že v tejto organizácii som začal, ale musím kriticky hodnotiť aj to, že mnohí ma predbehli v závere mojej činnosti, keď už som sa pripravoval na odchod. Videl som, že nepracujem tak, ako by som mal, a cítil som, že všetci si tam zachovali silného ducha. Spomeniem konkrétne - nový predseda Danko mal úspech v získaní viacerých významných projektov a je to jeho zásluha, že Ľudia proti rasizmu sa stali pobočkou Európskeho centra pre monitoring rasizmu a xenofóbie. Myslím, že za tie roky spolupráce sa stal veľmi hodnotný a mimoriadne profesionálne zdatný. Je tým najlepším človekom, akého táto organizácia môže mať na svojom čele a mám veľmi dobrý pocit, keď viem, že tomuto človeku odovzdávam „žezlo“. Takisto Marcelka Piloušková, bez ktorej by sa nedalo uskutočniť to tornádo aktivít, ktoré boli niekedy možno až nezrealizovateľné. Keď sa pozriem na Toleranciu a prácu jej zodpovednej redaktorky Martiny Ferenčíkovej, obdivujem, že ju robí samostatne a zodpovedne tak, že je v nej široké spektrum kvalitných informácii a stále sa zlepšuje. Musím vyjadriť obdiv aj Ivovi Štefunkovi, človeku, ktorý nikdy nepracoval profesionálne pre našu organizáciu, ale bol vždy ochotný priložiť ruku k dielu. Musím spomenúť aj ľudí, ktorí v ĽPR pracovali, ako Stanko Polák, ktorý bol vynikajúci manažér, alebo Marta Klempová, ktorá napomohla, aby organizácia dobre fungovala, či Hanka Púčiková, ktorá pracovala kvalitne na poli mäkkého rasizmu. Takisto je niekoľko cenných ľudí, ktorí nám na začiatku pomohli vykročiť na túto cestu, to boli Lotka Pufflerová, riaditeľka Nadácie Občan a demokracia, ktorá sa stala akousi krstnou matkou boja proti rasizmu a bola mojou obrovskou oporou v začiatkoch, ďalej ďakujem za pomoc Pavlovi Demešovi, riaditeľovi German Marshall Found pre strednú a východnú Európu, Sawkatovi Choudhurymu z Amnesty International, ľuďom zo Zebry, Mišovi Vašečkovi z Inštitútu pre verejné otázky, právnikovi Janovi Hrubalovi, Ade Lamačkovej ešte ako pracovníčke Úradu vlády SR, šéfke sekcie ľudských práv Úradu vlády SR Jane Kviečinskej, bývalému ministrovi vnútra Ivanovi Šimkovi, z radov polície Miroslavovi Chlpíkovi, Petrovi Mikušovi či terajšiemu poradcovi ministra vnútra Pavlovi Draxlerovi a ďalším, ktorých som nevymenoval, ale ktorým som vďačný, pretože bez nich by sa nám nepodaril ani zlomok z toho, čo sme dokázali. SPOLUPRACOVNÍCI O LACOVI ĎURKOVIČOVI Laco Ďurkovič dokázal problém rasizmu pomenovať pravým menom a dokázal mobilizovať aj iné organizácie, vládne orgány, ale aj verejnosť proti rasizmu. Za jeho aktivistické snaženie a priekopnícke práce proti rasizmu na Slovensku mu patrí vďaka a uznanie. Sawkat A. Choudhury, Amnesty International Laco Ďurkovič je fenomén. Pre mňa sa stal symbolom zanietenosti - so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane občasnej absencie širokouhlého pohľadu na vec, za ktorú práve bojuje. Je protipólom ani nie tak agresívnych rasistov, tyranov zvierat a ničiteľov životného prostredia, je skôr protipólom tých, ktorí za „širokospektrálnosť“ svojho pohľadu skrývajú svoju malú agresivitu a svoj malý egoizmus. Takí ľudia už väčšinou až tak nechýbajú tam, odkiaľ odchádzajú. Skôr chýbali tam, kam prichádzajú. Ján Hrubala, právnik Laco je jedinečný človek, ktorý sa rozhodol nemlčať, ale konať. Poukazoval na rasizmus a so svojím kolektívom ho medializoval. Niekto si pred týmto problémom zakrýva oči, Laco ich má a bude mať stále otvorené a verím, že aj keď odchádza, jeho úsilie a snaha o boj proti rasizmu zostane. Je to v ňom. Ďakujem, že dokázal to, čo sa nepodarilo mnohým iným, dokázal konať a nielen hovoriť. Denisa Havrľová, redaktorka Romano nevo ľil Laco z tejto organizácie odchádza určite s dobrým pocitom, že necháva za sebou rozbehnutú organizáciu, ktorá je známa. Zároveň má veľké šance uskutočniť snahu odstrániť predsudky a prejavy rasizmu a netolerancie. Môže byť spokojný o to viac, že táto organizácia začala spolupracovať s Európskym monitorovacím centrom proti rasizmu a xenofóbii. Šarlota Pufflerová, riaditeľka Nadácie Občan a demokracia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama